Párky

Zobudl som sa pred budíkom a zacítil broskyne a med. Dal som jej pusu. „Mami, mne sa ešte nechce ísť do školy.“ Usmial som sa aj ja a pošteklil ju po krku. Trošku sa pomrvila na vankúši. „Napíš mi ospravedlnenku.“ A pritúlila sa k mojim nohám a tvárila sa, že spí. Vzal som kúsok pera a papier a písal.

„Pán veľkomožný,

ospravedlňte moju najkrajšiu, lež dnes nepríde do práce. Uvedomila si, že som výtržník a rada by ma skrotila. Prijmite malú pozornosť (fotku mňa v plavkách), že si to necháte pre seba a nejako to zapracujete. Ak by ste čokoľvek potrebovali, napíšte. Ale nie mne, ja vám neporadím.

S úctou

Princ Bajaja.“

Dal som jej to prečítať a smiala sa. Keď sme jeden druhého rozosmievali, to bola najkrajšia romantika. A tak sme si spravili vajíčka, kopec syra a mnoho papriky. Voňali nám kvety lipy, ktoré sme pili. Po tom ako si niekto obliekol čiernu košeľu a ten druhý vínovú sukňu, zašli sme na autobus. Držali sme sa za ruky a pozerali sa na seba. Občas sa stalo, že sme pribili gebuľou do stromu. Bodaj by nie, keď mala na to nohy!

Čakali sme na zastávke autobusu a niekto vedľa nás hral na gitare Johanna Pachelbela. „Raz sme boli v Nemecku, v Schmilke. A tam na gitare hrali Bethowenovu Ódu na radosť.“ Usmial som sa.

„A tak s večer prečítame niečo od Schillera.“ Povedala mi a ja som dúfal len jediné. Že nevytiahne z kabelky Lúpežníkov.

Uvedomil som si, čo mi je na nej také blízke. Okrem toho, že ma naučila smiať sa, objavila vo mne opäť istý záujem o knihy. Naviac vždy mi chutila po lekvárových buchtách a kakaových šiškách.

A tak sme sa bavii o všeličom, o dánskom divadle a jednom nórskom autorovi, ktorý tam začínal. Ani neviem kedy sme došli k slovám ako „Ja, vi elsker dette ladet.“ Elsker, to bolo slovo, ktoré sme milovali. A vôbec to nie je preto, lebo to nórsky znamená milovať.

„Budeš poslúchať v práci? Večer sa stretneme s deťmi na tej chate a zahráme si s nimi nejakú hru.“ Povedala mi, dala mi pusu.

V práci som písal do príkazových riadkov „g++ packman“, ale nepomohlo to. Potom som si inštaloval 602SQL server a poľoval po sýkorkách v predstavách.

A tak som si zobral ruksak a šiel z práce, pousmiali sme sa s kolegom na seba a popriali si pekný víkend.

Vyšiel som z práce, odviezol sa do Libne a nastúpil do toho vlaku, z ktorého som raz vystupoval vysmiaty, podarovaný jahodovou pusou a bolo mi všetko jedno. Tešil som sa na to ako opäť budem v tom kraji, kde stromy voňajú inak a kde budeme učiť deti hrať karty. A ten pocit, keď človek ide v piatok z práce na vlak nenahradí asi nič. Ako idete celou Prahou, dostanete sa konečne na Vysočany alebo na Libeň, alebo aj a Uhříněves, hodíte si veci do kupé, otvoríte si Vojnu a mier a prečítate si tam, „des imbéciles“. A ako som tak sedel vo vlaku, pozrel som sa na telefón a tam sms. Niečo v zmysle, že copatá čarodejnica príde až v noci, lebo sa stretli s kamarátmi z detstva a ktovie kedy prídu. Potom tam bola provokatívna otázka, či ju pustím. Smial som sa a to je taký smiech, ktorý dostanete málokedy. Hnedé oči vám svietia smiechom a tvárite sa ako Baloun zo Švejka, keď si doma robil tie šmakoty.

Vystúpil som na stanici a našiel nádražní hospodu. No, pivo za pár korún, k tomu nejaké párky a kremžská horčica, voňavý, kukuričný chlieb. Zašiel som na tú chatu a myslel si, že si budem čítať Tolstého.

A ako som tam prišiel, zložil si veci a poobzeral sa po chladničke. Zacítil som vôňu domácej údeniny, až mi srdce poskočilo. Verte mi, že nie je nič krajšie v piatok večer ako zablúdiť do voňavej kuchyne. Človek to podľa môjho obrazu berie tak, že má k tomu psychologický obraz. Celý týždeň pracuje, tak v piatok si chce vynahradiť všetky neresti, ktoré počas týždňa nestihol.

A ako som teda vošiel do špajžiku, kde všetko voňalo údeným, po stenách sa sušili huby, cesnak a človeku chýbalo už len to, aby niekto prišiel s krčahom piva a povedal mu, „Á, narodilo se Flekovský.“

Ale neprišiel nikto, namiesto toho som začul hlasy chlapca a dievčaťa. „Tak ja idem ešte tancovať, bolo by super, keby sa to rozbehalo.“ Povedala dievča, keď som si krájal klobásu.

„Škoda, že mi nemôže niekto pomôcť. Lebo ja WPA2 veľmi nerozumiem.“ Povedal šarvanec, keď som chcel do tej klobásy zahryznúť. No, cítil som sa antieroticky. Keď som začul tú skratku, chcelo sa mi plakať.

Buchli sa dvere a ja som si vzal údený syr a šiel za tým chalanom. „No, tak kde je ten router? Ja som Martin.“ Pousmial som sa naň a podal mu ruku. On sa volal Přemek a tak nejako sme rozbehali to wifi. Nebolo to ťažké stačilo napísať inú IP adresu ako 127.0.0.1, ktorú mu ktosi poradil.

„Poďme na pivo!“ Navrhol som mu a náš rozhovor sa poberal o dievčiskách.

Po štvrtom pive nám skoro žalúdky praskli prázdnotou. „Ale my máme len párky.“ Povedala nám kantorka.

A tak sme jedli párky, zdá sa, že sme im vyjedli všetky párky. Bodaj by nie, keď každý si dal 10.

Prišli sme do postele, ľahli sme si a o nejaký čas ma zobudila medová vôňa. „Ako bolo?“ Opýtal som sa jej.

„Úžasne! Doniesla som ti nejakú dobrotu.“ Povedala a mňa to prebralo.

„A čo si doniesla?“ Bol som netrpezlivý. Teda samozrejme, že svojmu gentlemanstvu som neostal nič hoden a ešte predtým ako to povedala, obaja sme stáli vedľa seba v sprche.

„Mám tu nejaké párky, čo robila...“Ani to nedopoedala, lebo som sa začal hrozne smiať.