Archivár

Namáčal do kalamára husacie pero a písal. Vonku hrozne lialo, v miestnosti mu hrala platňa Pachelbela a voňala sviečka jablkami. Sám si robil sviečky z vosku a do príravy neraz nastrúhal škoricu a jablko. Písal a písal a inventár sa pomaličky tvoril, bol piatok večer a začiatok sychravej jesene. Vzal si kabát, starostlvo si zapol gombíky a sfúkol sviečku. Zobral si do rúk svoju tašku, kde bola kniha, ktorú mal rád. Antigona. Takto sa končil jeho deň v archíve. Keď vracal kľúče na vrátnicu, už ho čakala drožka.

Povedal adresu a začítal sa. Bola to ešte doba, keď sa po Prahe preháňali kone a na Karlovom moste platilo, že každý človek, čo i len pomyslí na slovo hastrman, príde vodník a zatiahne ho k sebe. Vodník sa volal Josef a bol to archivárov kamarát. Archivár vytiahol z kapsy nejakú krabičku voňavého tabáku a hodl ju do rieky. Poznali sa obaja od mala a obaja si robili drobnosti. Vodník zoznámil archivára s jeho ženou. Bola to čiernovlasá čarodejnica. Chceli ju upáliť a tak vodník ju radšej chcel vtiahnuť k sebe. Ibaže archivár sa do nej zamiloval a tak sa postaral o to, aby sa s ňou oženil. Podaktorých radných defenstroval, iným predviedol inú kalváriu. Nikto netušil, že archivár bol tak trochu čarodejník.

Bol to človek, čo vyrastal v knihách. Jeho rodičia vlastnili starú knižicu, kde okrem iného boli aj čarodejnícke spisy. Z nejakého dôvodu sa mu raz pri rieke posmievali akísi haranti. Vďaka mágii ich naučil dýchať pod vodou a vodník mal ďalšie hrnčeky. Hrozne rád hádzal kamene do vody a prechádzal sa v noci kukuričnými poliami.

Na to všetko myslel, keď sedel v drožke a šiel cez staré mesto pražské domov. Čakala ho voňavá škorica a možno aj nejaké ašandy v mede. Poznal už svoju ženu a vedel, že keď začne byť tma, majú sladkú večeru, teda začal mať chuť na bálešky.

Otvoril kapuru, zavrel ju a šiel nakŕmiť hovädzí dobytok voľade v maštali. Našiel ju s vedrom mlieka a nežnými očami. Bolel ho síce zub, ale keď sa pozrel na jej šteklivý výraz, razom na zub zapomnol.

„Zaš ši bul vof karčme bizomne.“ Hutorelo dzifče.

„Nebul, bul mi na jahodkoch v leše.“ Potvrdil svoju veľavravu archivár.

Spolu nakŕmili šrotom a poskeným byľom hovädzí dobytok, povynášali hnoj kam patrí a sadli si k stolu. Počúvali ako prší a robili si večeru. Nakoniec ho čarodejnica prekvapila. Boli na večeru nalešniky, mnoho šmetanky a obaja si dávali cesnakové úsmevy. Na otvorenom ohni si spravil tie placky, k tomu vytiahli ešte mnoho kyslých uhoriek a smiali sa. Mali mastné ruky a aj úsmevy.

„A to som ti hovoril ako som šiel minule po Malej strane a nejaká pani vyvreskovala každému, že ak jej niekto ukadne manžela, vopchá mu dranžírák do žalúdka!“ Prezradil archivár.

„Bába miliónová!“ Povedala čarodejnica a obaja sa smiali.

Potom si tú poviedku o nej prečítali.

„Vieš, že ťa mám rada?“ Spýtala sa ho, keď ležali vedľa seba.

„Už som sa s tým zmieril.“ Povedal a ona ho vankúšom trafila do gebuli.

Zaspali a ktosi im zaklopal, obaja vedeli, že to je inkvizícia. Vedeli, že je čas sa opäť sťahovať sa. Ušli podzemím kdesi úplne inde. A obaja sa vzdali nielen teplej postele, ale aj niečoho, čo milovali. Čarodejnica sa musela vzdať detí, ktorým čítala rozprávka a archivár, ten musel opustiť archív. Ostali po ňom len nedokončené atramentové inventáre.