Milujem vôňu čerstvého
chleba. Keď som chodieval kedysi do školy, kupoval som čerstvé pečivo. Dnes som
šiel ráno do práce vôkol pekárne. Nebola ešte otvorená, videl som tam mnoho
pečiva a nejaký sušený bylinkový čaj. Pečivo pri sebe nemám, ale ešte
predtým ako idem písať, si navoniam miestnosť čajom.
Už sa voda parí a o chvíľu
sa budú lúhovať šípky. Tá predstava, keď človek chodí po lese, zbiera si
bylinky, ovocie, drobné radosti, dubáky a žalude vôbec nie je zlá. Všetko
sa dá využiť, nič v prírode a najmä v lese nie je na škodu.
Keďže je čas ideálny na to, aby si človek zasvätil hlavu fantáziou, zatúlajme
sa do dôb ruksakov, školských úsmevov a dobrodružných kamarátstiev.
Poďme niekam do
hôr a už to je jedno, či sú to Vrabčie vrchy alebo Slanské vrchy. Mám rád
dedinu Slanec, kde je aj hrad, ak by ste chceli počuť povesť o tom ako vznikol
erb hradnej pani, niekedy napíšem. Ale Slanské vrchy, modré kopce a mnoho stromov.
Kdesi tam v horách je obrovská chata, ktorá je pekárňou. V dome majú
obrovskú pec, vonku na dvore mnoho rozsypanej múky a k bráne vedie
drevený most. Občas je potrebné vymeniť a vyhladiť drevo, ktoré sa časom
láme. Chodí tam predsa mlynár a nesie múku. Drevené kolesá most za tie
roky už opotrebovali.
Je piatok poobede
a ja sa pozerám zo školy na Slanské vrchy.
Prečo sú pre mňa také posvätné? Neviem, možno to je preto, lebo ako malý
som si vysníval, že tam žijú draci a ja k nim chodím na výzvedy. A tak
zazvoní na koniec hodiny, s kamarátom sa poberieme preč zo školy. Ideme do
šenku, však kam inam. Hanblivými úsmevmi žobroníme o prvé kofoly a počujeme
odniekiaľ, „Chlopi! Pomohnice mi!“ A to sa vie, že mu pomôžeme, človek je
možno mladý dovtedy, kým chce pomáhať druhým, aspoň nám to vraveli na úvode do
fyziky.
Mlynár chcel
naložiť vrecia s múkou a podaroval nám kúsok žemle. Chutila
škvarkami. Ani nevieme obaja ako a pozeráme
sa na seba pri kočišovi a ideme ďalej do hôr. Myslím na Karla Čapka a psa
ich pradeda. Ako sa ten volal? Voříšek sa volal! Ten, kto čítal Devatero
pohádek vie, čo robil Voříšek.
Sedíme vedľa
kočiša, jeme škvarkové žemle a cítime trávu. Kone uháňajú, múka sa trochu
vysypáva, ale to je normálne. Spoza stromov sa vynorí čistinka, kde je obrovská
chalupa. Pri nej chlap s obrovským hrnčekom, z ktorého pije kávu. Opretá kosa o dom, dokonca aj pílka a obrovský
úsmev dobráčiska.
Rýchlo si
posadáme k stolu, kde nás núkajú na večeru. Obaja robili zemiakové placky,
ale každý zo svojho cesta. A tak sa tí dvaja bavia a nás s kamarátom
chytí chuť pozrieť si dom. Dom je rozhorený od pece (komín dymí nonstop) a je
tam mnoho pečiva, chrumkavé, voňavé, sladké, slané. Od výmyslu sveta. Vezmem si
polievku, ktorá cítiť cesnakom a zeleninou, mnoho pečiva a jem. Ako sa napchávam, všetci prídu do vnútra s rečami,
„Prší, prší, len sa leje“. Všetko poriadne zavrieme, zatiahneme a svietime
petrolejkami. Niekde tam hore sú knihy,
i vezmem si voňavú briošku a utekám hore s medovkou. Tam kdesi je dievča a nepozerám sa jej
len do výstrihu. Vonku je búrka, dom vonia škoricou, pečenými buchtami a voňavým
pečivom. A ja som dostal desnú chuť čítať si s tou babou príbeh o Elzeardovi
Bouffierovi.
PS: Ok, je to
nereálne, ale keď som šiel okolo tej pekárne, napadlo mi, vziať si večer knižku
a počúvať pri tom kúsok dažďa. Až keď som na konci článku, uvedomujem si
ako potrebujem „Muža,
ktorý sadil stromy.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára