Pendrekové jahody

Obaja mali radi knihy a radi si spolu varili. Sobotné večery im dvom patrili, to vystrájali v kuchyni. Tento príbeh je veselý, lebo ona mala v sebe mnoho humoru. A keďže by som chcel čosi také prežiť aj ja, budem to hamižné prasa a začnem to písať ich formou. Pokojne ma biľagujte, hádžte po mne rebríky a lámte a mne dáždniky. Ale to je jediné, čo sa s tým dá robiť.

Postavili sme si krásny dom, tam kdesi v horách. Podobne ako z knihy, ktorú sme obaja milovali, aj my sme mali koláče a kávu každú nedeľu. Ten dom bol krásny, čertvie ako sme naň získali mešec, ale mali sme ho radi. Mali sme obrovskú kuchyňu, kde sme si robili naschvály. Potom tam v obývačke bol na gauči spacák. Návšteve sme vždy hovorili, že to je pre škriatkov.

Pravda bola však ďaleko iná. Krutá realita tohto príbehu sa skrýva v tom, že ak niekto (kto kradol snežienky) bol zlý, mal za trest spať na gauči. Tam, kdesi v podzemí bola obrovská knižnica, kde sa predo mnou schovávala, keď som ju chcel zlostiť.

Bol večer a ja som sekal dobrotu. Jedli sme buchty, pili čaj a počúvali ako kvapky odstráňujú prach z našej strechy. Hore, skoro až pri komíne sme mali kúticu, kde sme chodili piť čaj.

„Včera som bol v meste a videl som niečo, tak som si na to spomenul.“ Hovoril som prejavom ako rytier Roland.

„Čo to bolo to niečo?“ Opýtala sa ma.

„To nemôžem povedať, lebo inak budem spať na gauči.“ Odvetil som po tichu.

„Iste si tam videl nejakú matriošku, že drahý?“ Otočila na mňa svoje oči a ja som jej nemohol klamať.

Z môjho slovníku vyšlo slovo striga a potom som mal povedať ešte aj pravý význam toho slova, čo začína na b, ale k tomu ma nedonútila.

„Treaz som sa urazila.“ Rozosmiala sa a ja som na ňu hodil svoje psie oči.

„To na mňa neplatí.“ Povedala a smiala sa ďalej.

Ale zasnívali sme sa do čítania rozprávky a pomaličky mi zaspala na pleci. Voňala broskyňou a jej vlasy ma šteklili. Povedal som si, že budem pokračovať v čítaní a ona mala zatvorené oči a hovorila, čítaj.

Keď som už prestal čítať, ona zaspala, ja som si povzdychol. „Tak spánok máme vyriešený. A dopadlo to celkom dobre. Ešteže na tu strigu zabudla a ja nemusím spať na gauči. Príjemne jej voňajú vlasy.“ Zvolal som.

A podobne ako Tom Sawyer, aj ja som si začal uvedomovať akú chybu som spravil. Pokiaľ ste nečítali Marka Twaina, tak vám to napíšem. Inak čítal som Marka Twaina cestou z Prahy na Slovensko. Akurát v Olomouci nejaká pani vyvreskovala, že prečo ten vlak nejde do Prostějova a v Ostrave začala utekať k rušňovodičovi. Predpokladám, že ho chcela znásilniť a ešte mu aj nechať číslo, aby si to mohli zopakovať. (U mňa sa jej to nedarilo.)

Ale tam bola časť, keď Tom pobozkal dievča a povedal jej, že je lepšia ako jej kamarátka. Keď som ju pobozkal ja, povedal som jej, že je dobrá. Neporovnával som ju s nikým.

Ale akonáhle som spomenul to čarovné stvorenie, ihneď ožila a povedala. „To čo malo byť? Nejaké myšlienkové pochody, ktoré mi mali zostať skryté? Ale celkom to sedí, už som na to aj zabudla. Ty také neviniatko s čertami v očiach!“ Smiala sa.

A tak som vedel, že spacák neostal teto večer prázdny.

Ráno som sa však v tom spacáku nenašiel sám, povedala mi, že radšej prišla sem, lebo by som ju v noci strašil.

A tak som sa zobral ráno do archívu, kde som celý deň kompiloval jadro linuxu podľa videa z youtube. Klasický pracovný deň. Debian fungoval, Fedora nie. Na obed bolo 12 knedlíkov, po práci pivo s Bélom a potom cesta domov. To bola teda cesta snov. Najprv v autobuse sa nepáčilo dvom pánom, že nejaká dáma najprv pobozkala jedného a potom druhého. Potom som prišiel do dajakého obchodu. No, Ježiš, Bože, Kriste. Prídem, že si vyberiem chleba, ale tam len šumava, čo voňala ako moje ponožky. (lejeme ocot do práčky, poznámka autora.) Rohlíky gumové a žemle, ktoré skončili v košíku. A keď som si šiel vybrať nejakú pašteku, však čo iné, voľajakí Romeo a Julia 21. storočia viedli filozofickú dišputu krikom ako vrešťani, že čo je zdravšie. Vraj je zdravšia kačacia nátierka alebo husacia. Do toho výjde nejaký starší pán a povie im, že „Máš to jedno, však aj tak len 2 potkany pcháš do tlamy!“

A tak som prišiel domov a rozprávam jej to a ona dostávala záchvat smiechu. Vytiahla z chladničky jahody a ponúkla ma. Ja som vytiahol pendreky a tak sme spoznávali chuť pendrekových jahôd.