Hubové stehná

Pili sme čaj, opierala sa mi o plece a šteklila ma po bruchu. Ktovie nad čím rozmýšľala, po chvíli však povedala, „Čo si budeme dnes čítať?“ A ja som sa usmial na jej nevinné oči, v ktorých hrali čerti a vytiahol som Marqueza a čítal sme si poviedku o manželoch, čo chodia do kina. (Teda tá poviedka je o niečom inom, ale manželia chodia do kina.)

„Aj my budeme chodievať do kina?“ Opýtala sa ma a ja som si pomyslel, že keď zhasne tma a ja ju môžem chytať pod sukňu verejne a ona sa nemôže brániť, tak to nie je až tak hnusná, bakaná predstava. Po pravde, pre ňu by žiadne bránenie nebolo. Vie, že milujem, keď ma šteklí po kolenách a s obľubou to robila aj v MHD alebo ja neviem kde.

Vonku pršalo, my sme si čítali Marqueza a hľadali sme na mape Prahy dáždnikáreň. Pochopiteľne v mysli.

„Zajtra treba skoro vstávať. Idem do Brna.“ Povedala mi a ja som si spomenul na to ako som tam bol s Vladom.

Vlado je môj kamarát z detstva, ku ktorému chodím piť kanadskú whisky a spolu filozofujeme nad Remarqom.

„Ja idem ráno čakať Vlada na stanicu.“ Hutoril som potichu a pichal fúzami.

„Tak nieže sa opijete ako dobytok. Budeš dobrý a spravíš všetko, čo mi na očiach uvidíš, rozumieš ty lotor, paskuda, pandrava, ty záhuba moja!“ A čím hlbšie slovo našla, tým sa viac smiala.

„A vieš, že som raz bol s Vladom v Brne? Raz sme kráčali a prišiel k nám nejaký boľševik a že či s ním nevstúpime do cirkvi Jozefa Stalina. Dal nám nejaký leták a Vlado po česky poďakoval. Potom si nadával, že je Slovák jak repa a rozpráva česky. To som nevydržal ja..“

„A povedal si mu, že prečo repa, či len na Slovensku rastie repa?“ Skočila mi do reči.

„Ako vieš? Som ti to už hovoril?“ Opýtal som sa jej.

„Nie, ale poznám ťa ty naničhodník!“ Povedala s hĺbkou srdca v duši.

Objala ma a šli sme do posteli, obalený voňavým čajom a škoricovými úsmevmi.

Ráno ma pošteklila jej ruka a vôňa mäty. Krájala uhorky a ja som hodil korenisté párky do vody. Sem-tam som ju pohladkal po chrbte a pozreli sme ako vonku prší. Mal som strapaté vlasy, bielu košeľu a chuť na huby.

„Zajtra si spravíme hubovú praženicu?“ Opýtal som sa, keď sme jedli korenisté párky, uhorkovo-cibuľový šalát a pili mätový čaj.

„Veď vieš, že v sobotu mám na to aj chuť. Ešte prinesieme zo špajze lipový med a syrové korbáče, čo si uplietol, keď som Ti sedela na kolenách a rozprávala ti, čo sa mi v práci udialo.“ Hovorila a ja som v jej očiach videl svoje šibalské vlasy.

Obliekli sme si kontuše a zavreli kapuru. Chytila ma za ruku a kráčali sme k autobusu. „Pôjdeme aj teraz niekedy na huby?“ Opýtala sa ma.

„Jasné, že pôjdeme. Zasa strávime celý deň v lese a ty budeš mať škuty v dvoch copoch.“ Usmiala sa na mňa, keď som dokončil svoj prejav cudnosti.

„A čo mi zasa vystrojíš?“ Pousmiala sa, keď utekala na vlak a ja som čakal spomínaného kamaráta z detstva.

A priniesol mi lokše, kačaciu masť a Dobšinského ľudové rozprávky. Doobeda s manželkou spal a ja som nešiel do práce. Ja som sa venoval jabloni, lebo jej bolo smutno. Potom som porúbal drevo, aby som mal čo hádzať do pece, keď čiernotričková hľadačka pečie perníky. Najlepšie je, keď má ruky od cesta a zadžabaná je a ja ju začnem štekliť po krku a pichať fúzami.

A ako som tam rezal to drevo, prišiel za mnou Vlado.

„Neuveríš, čo sa mi snívalo.“ Začal.

„To nie je podstatné, ale už si našiel chybu v sebe a poslal si životopis do OVB?“

„Týmto ma vždy dostaneš.“ A ja som sa potešil.

„Čože nie ste spolu?“ Riekol som rečnícky obraz.

„Drahá ešte spí a ešte dlho bude. Čo tak ísť na jedno?“ Spýtal sa ma.

„Tož, nedbám.“ Povedal som po poslednom dreve.

Inak som šmaril drevo do kôlne a pošol dakdzej ku skrini a vzal nevyžehlené čierne tričko a natiahol na seba hózentrógle.

A tak sme šli na autobus.

„Čo Košice? Ešte tam vonia fontána a spieva?“ Opýtal som sa.

„Vieš, čo sa tam minule stalo? Nejaká žena si vymyslela, že chce, aby ju chlap požiadal o ruku tam. Normálne na fontáne. Surovo pred všetkými. Vysvetli mi, čo to je?“ Povedal mi.

A ja som vedel, že by bolo dobré začať šenkom, kde majú 21 pivo.

Po krčme sme vyšli po Smíchove a ako tak ideme, bavíme sa veselo o detstve a tom inom a ako obaja neznášame cirkev.

„Ľudia si nevedia vážiť jednoduché maličkosti, drobnosti. Proste ten pocit, že prídem domov a ženu tľapnem po zadku. Alebo, že pôjdeme na píšťalkový koncert. A tak. Mnoho ľudí čaká na to, kedy niekto príde a vytiahne ich z toho odporného pekla, ktorému hovoria život.“ Zavelil Vlado a ja som na to nadviazal.

Po prechádzke cez Železničný most som mu vysvetlil, že sa narodilo aj Flekovský a tam sme rozoberali ťažké aspekty objektového programovania.

Nepočítal som koľko piva sme vypili, ale považovali sme za vhodné ukázať sa svojim dámam. A tak sme nastúpili do autobusu a obaja jedli pendreky. Niežeby to malo nejaké brzdiace účinky alkoholu, ale aspoň dobre voňali.

„Počuj, budú sa naše manželky kamarátiť? Predsa šli sme preč a oni tam sú defakto samé. Alebo budú. Povedal som po chvíli a on súhlasil.

Cestou sme navštívili ešte prírodné krčmy a šli domov. Otvoril som opatrne vráta a Vlado sťaby citoval Rysavú jalovicu, hovoril, „A však to nie je môj dom. Máte muža doma?“ A obe v zásterách a starostlivých očiach nad nami lomili ruky a hromžili.

Skamarátili sa veľmi rýchlo. Stiahnutá fľaška vína, uvarené jedlo, boli to tuším nejaké kuracie stehna s hubami, a poohováraní my dvaja. Čo viac ich mohlo zblížiť?

Ľahli sme si ku Karlovej Ceste na sever a povedala mi. „Vieš, že ja ťa mám aj tak rada. A najviac na tebe milujem tie strapaté vlasy a pokrčené tričká?“ A zaspala mi na pleci. Vedel som, že ráno ma čaká lipový med a vôňa jej vlasov.