Chýbal si mi Antoine

Veľmi dlho som o ňom nepísal. Kedysi som ho so sebou nosil do školy a zhovárali sme sa. S ním som ovonial kávu v akomsi leteckom bufete. Povedal som si, že raz chcem ísť do Lyonu len kvôli tomu, že po ňom pomenovali letisko. On vlastne ani nikdy nepísal knihy, kreslil písmená a vytváral úžasné obrazy v mysli čitateľa. Dlho som ho nečítal, dlho som sa k nemu nedostal. Až v sobotu, keď som sa prechádzal kníhkupectvom, objavil som jeho knihu Letec a živly. (Vyšla v tomto roku.) Dnes som ju prečítal. Keď sa tak teraz škerím na tú knihu, poviem len jediné. Chýbal si mi, Antoine. Ani nevieš ako veľmi.

Nebudem sa tu haniť prečo som ho tak dlho nečítal, ani ďalšie iné veci. Ani písať recenziu, lebo som si nerobil poznámky a po pravde je to dosť malá a útla kniha na niečo také.

Ono to je o letcovi, čo riadi lietadlo. Ťažko hovoriť, aký má kniha žáner. Povedať, že to je poviedka, možno by som ho urazil. Príde mi ako by to bolo niečo medzi poviedkou a causerie. Ale to si prečítajte, nebudem vás nudiť dejom.

Keď som to čítal, spomenul som si na Zem ľudí. Pospomínal som si na to, ako som trpel smädom a vkuse behal po vodu, keď oni blúdili v púšti. Takisto zaspávať s pocitom na prekrásne juhoameričanky, bolo veľmi inšpiratívne. Na tej knihe som miloval aj ten bufet, kde sa piloti stretávali. Priletel ktovie odkiaľ a už si sadli a zhovárali sa. O tom, čo videli v Káhire, Istanbule, Sydney a kde kade. Koľko toho preleteli, prežili vo vzduchu a keď po nejakom lete si sadli s kamarátmi ku káve alebo k jedlu, boli šťastní.

Prostredníctvom tej knihy ma naučil spoznávať akési hodnoty diaľky a výšky. Keď je človek nad zemou, ako je ďaleko všetkého, čo miluje. A ako blízko je smrti. Spomínam si na niektorého pilota, ktorý uviazol v búrke kdesi nad Andami. Milujem tú knihu, odhaľuje mi myslenie človeka, keď je tak ďaleko od ľudí.

Takisto milujem Nočný let a tých mladých manželov. Ako, keď sa chlap stratil niekde v oblakoch a manželka utekala rýchlo k telefónu a nedala letisku spávať, kým jej nepovedali správu. Viete na čo som si teraz spomenul? Až mi zimomriavky prešli po ruke. Na tú známu vetu, keď dvaja chlapi telefonovali s tretím a povedali mu. „Nič sa neboj maličký, všetko zariadime.“ potom vzali auto a terigali sa za ním viac než 200 kilometrov. (Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, odkiaľ je tento výrok. Resp. parafráza.)

Keď som čítal Letca a živly, mal som podobný pocit ako pri ostatných knihách. Kreslil myšlienky. Tak ako kedysi v New Yorku nakreslil postavu, ktorá je dodnes každému známa. A o človeku menom Léon Werth asi tiež nemusím hovoriť. (Hlavne jeho skrývanie sa pred nacistami počas druhej sv. vojny a to, prečo Malý princ bol venovaný práve jemu.)

Chýbal si mi Antoine.

zdroj obrázku: https://www.kosmas.cz/knihy/201987/letec-a-zivly/ 

Dzivé dzeci

Joj, glupocini idu po totim švece. Ľudze, bars plano tu je. Ja vám povim, že nebic vof totim živoce ščestlivim človekom, kupim sebe lecenku do Afriki a vrhnem še dajakemu levovi do náručia. Toten bi ma ulapel a zožrel a ja bi mal pokoj. Abo znace, co može buc dobra šmerc? Dakdzej u Kecerpekľan mi raz vidzel hrocha. Znace, co to je hroch, ne? To toten gadžis, co veľki jak Mariah Carrey a ma bars šumne oči. Ale čom ja chcem, abi me lapela žolta šmerc? To ja vam povim. Idze mi o drogi, počitače, heroin a facebook. Bo tote dzeci neška, to iba toto znaju. Buc same veľke pijatiki abo počitače.

Znali sce osobne Janiho von Neumanna? Ja raz s nim bul u karčmi. Ešči pred tim, jak povimišľal tote moduli, rozhodol še mi zos dačim zveric. Povedzel mi, že on strašne nebiruje integráli. A preto vimislel totu schemu ako pomstu matematike. I preto vraj chce, abi dzeci še neučeli integráli, ale baveli hri. Dajake smačne hri. Take o Bajajovi a tak. Von Nemann mal bars veľku zaľubu v rozpravke Princ Bajaja.

Taže, co vam povedzic. Počitače su veľke peklo na totim švece. Najmä pre tote šaľene dzeci. Ja vam povim, co na tim plane. Dzeci pridu zo školi a namiesto toho, abi porobeli das 800 kliki a vipili nejaki nápoj pre ich čereva, zapnu sebe počitač. Bavia na totim počitaču hri. A to bars plane. Dzeci sebe musia vitrpiec. Znace, co robi človeka človekom?

No predsa trápenie! Vera. Sluchajce. Kedz idzece dakedi do karčmi, mušice čuc debatu ľudzi. Ľudze šedza u karčmi a bešeduju. „To ja, kedz mal dzešec roki, mušel mi spac vonku u jarku. Žimno bulo, ale ocec i mac mi nedali ani daco na žrenie. Bo plano bulo. Ale tote dnešne dzeci maju ajfón.“ (ta naj maju sebe i harekrišnaOS, mne jedno.)

A tote počitačove hri. Šak to sama katastrofa. Bo tam ľudze vof totej hre umieraju na to, že im chibuju dajake organi. Pečenka, oblički, mozgi. Ta hej, behac kolo Vltavi bez mozgu je kus dziva vec, ale ta u Prahi šicko možne.

Ta a ešči znace co! Dzeci berú drogi, to bars plane. Ani ne tom, že kedz ich beru, ta umru. Abo ich organi budu použiteľne akurat u zavodnej jedalni. Ale kedz berece drogi, pojdzece do pekla a tam vas daco bizomne zožre.

A to dzeci maju zos totich počitačovich hier. U guti. Kedz ja mal dzešec roki, znace co som robil? Neznace. Ja som še bavel na Mac Gyvera. Vžal mi kelimok od kefiru, nalial tam atrament a rucel ho zos balkona dolu. Sušeda me bars ľubila. Takú modrú gebuľu mala, že ci beka. Vidzice, som lepši človek! Bo som hri nebavel! Toto mi dáva právo povišovac še nad druhimi.

Ale, co mi chcel dodac. Dzeci bavia tote počitačove hri a tam hlavni hrdinovia beru drogi. Abo vijdu zos basi. Tak še im chceju podobac. Kedz može chlop odrezac kark dajakemu pňakovi u hri, čom bi mi nemuh i vonka.

Znace to. Idzece sebe večar na vichadzku do sklepu. Kupice kompotiki, droždie, muku ne, bo to plane. Idzece zo sklepu a tam chlop kupuje sebe dajaku rižu. Vežnece zos kešeni dajaki kutač abo co ja znam, nožik ribičku a prask. Strčice mu to do pisku a idzece domu. Dzive, ne? Take su dnešne dzeci. Šickich bi iba zabijac znali. Žoltu šmerc na ne.

A potom dzive dzeci už nemaju koho zabijac, ta vežňu sebe kuščičko hašišu. Abo rovno heroin a pichnu sebe do ruki. Potom su ščestlive a skočia pod vlak, abi še zabili.

Drogi dzeci beru, to bars plane.

Ok, tak poďme trošku vážnejšie. Hádam netreba vysvetľovať, na čo som narážal. Prichádza tu ale trošku iný problém. Počítačové hry, facebook, instagram, drogy a čo ja viem čo všetko.

Pomaly každý článok, blog, hocičo začína klišovitou vetou. „V dnešnej dobe je zlé. Doba môže za všetko.“ (Ešte Maďari, Cigáni, Makíz de Sadé, Matej Sandorf a čo ja viem všetko.)

Takto: (budem veľmi pejoratívny.)

Za vaše posraté životy nemôže nikto. Ani žiadna doba, ani politici, ani nikto na tomto svete, len vy sami. A keď váš život stojí za (nechcem použiť to slovo), vy ani v sebe nemáte silu s tým niečo robiť. Iste, (spoločnosť, komunisti, fašisti, Rasputin...) bolo vám ublížené. Prežili ste všetko (že ty ľompo jedna) a teraz treba plakať.

Čo ma však na vás dojíma a vytáča?

Vy tú svoju ťarchu prenášate na druhých a prajete druhým, aby boli ešte vo väčších sračkách ako ste vy sami. A čo ma najviac rozčuľuje, je to, že si beriete do huby deti. Deti hrajú počítačové hry, deti berú drogy, deti nechodia do kostola, deti fetujú, deti nevedia, čo je láska. Bla bla bla bla bla.

Na druhej strane. Však celá spoločnosť sa stavia do pozadia, že doba je zlá a mladý človek neprežije. Tak ja vám niečo poviem. Ja tiež ešte nie som nejaký Matuzalem a myslím si, že som veľmi šťastný človek.

Pokiaľ teda chcete deťom pomôcť, ukázať, že na svete je veľa ciest, po ktorých sa dá kráčať a drogy to rozhodne nie sú, tak sa tak začnite správať. (Jáj, na to nie je čas.)

No, idem ja na pistáciovú zmrzlinu.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku.

Keď ženy si gentlemanov nevážia...

Dnes som si spomenul na jednu vec. Mám aj takú náladu, že je celkom vhodné sa k tomu vyjadriť. Ide o vetu, ktorú už určite každý počúval tisíc razy. Alebo inak. Témou dnešného blogu, budú ženy. A konkrétne otázka, že ženy si nevážia dobrých chlapcov, ale špiny. Alebo s podtitulkom profesora v oblasti medziľudských vzťahov. „Keď som bol gentleman, nevšimala si si ma. Ale teraz, keď sa k tebe správam ako prasa, neodídeš odo mňa!“ (Už dopredu upozorňujem, že článok venujem takým prasatám. Ich vlastné ego sa dostalo do takého stavu, že stratili všetkých kamarátov, ktorých mali. Gratulujem a zároveň vám závidím ako sa to za taký čas dalo stihnúť.)

Isteže. 900 zo 100 príručiek na zbalenie ženy vám prezradí, že ženy nemajú o dobrých chlapcov záujem. Prirodzene. Klasický scénar. Zaujme vás nejaká žena, musíte urobiť nejakú hovadinu, aby si vás všimla. Povedzme, napľuť jej do ksichtu, spýtať sa jej niečo vulgárne, ale hlavne sa nesprávajte galantne a taktne. Nech vás ani nenapadne na rande za ňu platiť. (Teda, ani za seba. Robte zo seba socku, vyhovárajte sa, že nemáte peniaze a vyhodili vás už z ôsmich zamestnaní behom jedného roku.) Pretože ženy nepotrebujú zodpovedných chlapov, ktorí sa o seba vedia postarať. Oni sa potrebujú starať o nejaké socky, čo ani maturitu nemajú a nevedia si nájsť prácu.

Čo ešte odporúčajú také príručky? Jáj, tak 10 dní noste jedni ponožky, najlepšie namáčané v oleji, kde ste vyprážali olomoucké syrečky a vlasy majte mastné. Zuby nech vás ani nenapadne si umývať a hlavne repujte, že „Ja neľutujem, že mi smrdí z huby! Neumývam si zuby, lebo taká je aj spoločnosť.“ (Veru, hlavne sa vyhovárajte na to, aká je skazená spoločnosť a vy ste len jediným členom a preto vás to zahltilo.)

Panebože na nebi. Idem si naliať poldeci.

Ok, už som tu. Poldeci nebolo, to už musel byť pur do žily. Už ste dlho nečítali toľko hovadín pokope, čo? A to som sa ešte krotil.

Vysvetlíme si zopár vecí.

Keď je chlap dobrý. Myslím si, že nie som jediný, čo počul, že chlap, keď je dobrý, má šťastie len na mrchy. Ok. Teda inak to poviem. Povedzme, že sa mi páči nejaká baba. Okamžite sa jej snažím pomôcť. Keď ju uvidím, oblečiem si svoj najlepší oblek, zaplatím za ňu a vkuse počúvam všetko, čo povie. Aj keď ja povedzme verím v Budhu a ona verí proti Budhovému presvedčeniu. A ja aj napriek tomu jej budem hovoriť, že aká je super a hlavne ako otočila môj život. Potom ona sa s niekým poháda a s ním sa dá dokopy. Budem rumázgať celý večer, že ženy nemajú radi gentlemanov. A ona je taká mrcha.

Už ste pochopili na čo narážam?

Je veľký rodziel byť gentleman a byť friendzone. Pre všetkých živých bohov na tejto planéte. Kedy konečne pochopíte, že ženu nezaujmete tým, že sa budete snažiť sa s ňou vo všetkom byť zadobre? Žena je človek. Tak ako vy. Koľko máte kamarátov? Chytili ste sa s nejakým niekedy? Máte s ľuďmi odlišné názory? Samozrejme, že áno. Prečo si myslíte, že so ženami to je iné?

Byť gentlemanom je ako byť šarmantný. Pre každého je to iné a to nie je niečo, čo sa naučíme tým, že sa prihlásime na nejaký kurz. To nie je nejaké social skills, čo si hodím do životopisu. (Hoci, takým CV by som asi nejako zaujal.)

Jednoducho, je rozdiel správať sa slušne a je rozdiel sa až slizky nanútene. Mi to pripomína, keď sedíme nejaká skupina na pive. Príde nejaká baba a odrazu sa podaktorí borci snažia medzi sebou súťažiť. Odrazu jej začnú hádzať otrepané komplimenty, robiť sexuálne narážky, hádať sa kto jej zaplatí pitie. Sedieť pri nej, čumieť na ňu ako na svätý obrázok. (Ďalej asi ani nebudem pokračovať.)

Toto nie je nejaký spôsob galantného správania. To je len to, že tí chlapi sa chcú zapísať do nejakého checklistu. Akože „Ahoj, ja tu budem furt.“

Vy teľatá! To si absolútne neuvedomujete, že tým akurát ponižujete sami seba? Však, keď sa vám páči nejaká baba, je milión iných spôsobov, ako jej to dať najavo. (Občas aj hanblivosť pomôže, ale o tom inokedy.) A aj, keď sa nebudete ju snažiť ju zaujať a budete jednoducho čakať, čo sa vyvinie, aj to je lepšie ako to slizké získavanie si ani neviem čoho.

Ďalšia vec:

Každý človek, keď získa nejakú skúsenosť, potom sa na ňu naviaže a prostredníctvom nej koná. Ok, niekedy je to fajn. Povedzme, keď zistím, že otvoriť si plochu, dať CTRL+A a potom ENTER, je veľmi dobrá voľba. Alebo ja neviem. Keď hrám futbal a naučím sa používať aj druhú nohu. Zistím, že z nejakého uhla je dobre streliť aj tou slabšou nohou. A tak ďalej.

Ibaže nie v oblasti medziľudských vzťahov. Všetci sme iní. Na každého platí niečo iné. Napríklad, existuje veľa ľudí, ktorí majú na mňa taký názor. Mne sa striktne musí pačiť nejaká baba, čo preluskala polovicu ruských klasikov. To je absolútna kravina. Ja nepotrebujem nejakú bibliofílku. Veľmi by som ocenil, keby podaktorí dobroprajci nechali na mne, čo je pre mňa dobré. (Nehovoriac o tom, že ruskí klasici nie sú moje pravé orechové. Hlavne Turgeneva za svoju Prvú lásku by som zasamovraždil. Tak sprasiť ten koniec, fuj!) Občas ma inak dojíma, koľko ľudí sa hrá na to ako ma pozná a potom to rozseká takou hovadinou.

No, ale k čomu sa chcem dopracovať? Bavili sme sa o chlapoch, čo sa spravajú ako friendzone retardi a pripisujú to gentlemanstvu. Čo ma však poburuje, je ešte iná vec.

Nie, nebudem sa hrať na moralizátora, že dnešná doba. Jedndoucho, veľa ľudí (z nejakého dôvodu, ktorý mi uniká chápaniu) silou mocou potrebuje dokázať, akí sú skúsení. Mi to príde ako skupina borcov, čo si nainštalujú nejaký akože ťažký operačný systém (povedzme Windows 95), rozbehajú tam nejakú jednoduchú vec (Solitaire, aj keď to už je súčasť systému) a potom ukazujú druhým koľko toho vedia.

A s tými gentlemanmi. Oni prežijú nejakú skúsenosť. (Napísal by som slovo románik, alebo romanca, ale to nie je ono.) Už sú múdri jak rádio. Už odrazu prídu k druhým a začnú hovoriť. „Vieš, si príliš správny. Takých chlapov ženy chcú len ako kamarátov.“ Alebo: „Keď som bol gentleman, vtedy mi každá ubližovala.“ Dojímajú ma ich argumenty typu: „Proste je to tak!“ (Veru, vy by ste mohli ísť robiť do NASA, máte vedecké zmýšľanie na úrovni Isaaca Newtona.)

Čo ma však irituje, hovoria to s takou neuveriteľnou istotou a arogantnosťou v hlase. Ani ja si pred šéfom nedovolím s takou istotou povedať, čo som robil a prečo to ide alebo nejde. (A to obaja vieme, kde je problém.)

Mimochodom, všimli ste si, že všetky tieto arogantné teľatá akosi strácajú všetkých ľudí okolo seba? Ale hlavne, že majú svoju pravdu. No, nič, idem sa pozvracať na WC.

Scifi príbeh o tom, ako som robil skúšku z informatiky

Ľudia vystupujúci v tomto príbehu sú nereálni. Nikdy sa to nestalo a už dopredu vás upozorňujem, že nič z príbehu nie je pravdivé. Rozhodol som sa, ale že napíšem scifi poviedku o štúdiu na vysokej škole. Príbeh sa odohrával na Univerzite v Poľove v roku 2004.

Mal som skúšku z Úvodu do informatiky III. Už si ani nepamätám, o čom to poriadne bolo. Celý semester vyučujúci chodil na hodiny ladným krokom. Vždy tri hodiny z dvojhodinovej prednášky meškal. Ešte predtým ako prišiel na prednášku, vybehol trikrát po sebe schody od hora až dole. Nosil hrubý angorský sveter najmä v letnom období. Potreboval ukazovať ľuďom, že sa potí a je veľmi vyťažený.

„Ech, ech, ech.“ začal (akoby z porna).

Študenti pozerali naň ako na Markíza de Sadé. Bol plný nehy, lásky a božieho požehnania. Otvoril si obrovskú aktovku a nejaké pozliepané šalátové vydanie obrovskej knihy šmaril na stôl. Ono to bola učebnica „Plesňové ochorenie nôh a jeho následky na frigiditu pre pokročilých III“. (Neviem síce, čo to ma spoločné s informatikou, ale ja som mal Javu len dva semestre.)

„No, Janko!“ skríkol. Irónia bola to, že tam nechodil žiaden obyvateľ s menom Ján.

Napísal na tabuľu program a potom pozeral von oblokom. „Ach, máme to vonku ale teplo. To by sa teda piekli buchty. Ako to robíte? Hádžete tam aj droždie?“

Začal rozprávať veľmi poučným hlasom o droždí, ženskej kráse a najmä o Sandokanovi. Vraj neverí Google, lebo ten tvrdí, že Sandokan je z Malajzie. (Sám nechápem významu tej vety.) Potom sa usmial akoby si sadol nahý po silvestrovskej noci na kadibudku a riekol. „No, nemusím vám vysvetľovať nič ohľadom príkazu hore, už to viete a mali ste to stokrát.)

Príkaz:

#!/bin/harekrisna

echo “random Ja som krasny”

if SQL >!78 then <>!?:”C6H6

EOP

(Nerozumiem tomu programu, priznám sa.)

„Tak a povedzte, čo ste fajné varili? Ja som varil fazuľu. Opražíte si na cibuľke, paprike a uhorke fazuľu. Prilejete tam pol litra piva a čakáte.“ hovorieval ďalej.

To bola akože prednáška.

Cvičenie vyzeralo následovne.

Mali sme oskenovať fotku a uložiť na sieťový disk Z. (Sieťový disk Z sa pomenovalo preto, lebo vyučujúceho nickname bol Zoro.)

Ibaže z nejakého dôvodu nastal dosť podstatný problém. My sme tak trochu nemali skener. Je to dosť zaujímavé, keď máte skenovať a nemáte na to zariadenie.

„Napíšeme si postup do zošita!“ kričal ako o život.

Vyvolal ma, čo si myslím o tom a ja som prežíval dobu ľadovú na vlastnej koži.

Riekol som mu švárnym hlasom. „Pokiaľ ma budete biľagovať, pôjdete do pekla.“ Ibaže on nepovedal nič, pretože bol hrozná holota a strašný ogrgeľ. „Mladý muž! Povedzte nám svoj postup! Čo robiť v takých situáciach?“

Popísal som mu teda situáciu, čo robiť, keď treba skenovať obrázok. Keď neviete, nájdete to tu.

„Ale pán kolega.“ zahanbene sa poškrabal v rozkroku.

„No, prosím.“ riekol som a cítil som sa ako sir Lancelot pred Geuinevere.

„Vy ste mi povedali postup, lež ja som sa tázal, ako by ste postupovali!“ rumázgal.

Ja neviem prečo, ale keď som ho prvýkrát videl, cítil som sa ako Francesco Petrarca, keď 6. apríla roku pána 1327 vstúpil do chrámu sv. Kláry.

Inak fakt slovo postup a postupovať majú veľa odlišností. Najmä sémantických. (Nemám dať poznámku pod čiaru, aby tento blog vyzeral vedecky?)

„Ako by ste postupovali vy?“ spýtal sa spolužiačky, ktorá premýšľala nad vôňou malín.

„No, takisto ako ten trubiroh predo mnou.“ riekla.

„Vy nepostupujete dobre! Predsa načo máte vo firme helpdesk? Nech oni vedia, kto ste vy a kto oni!“ kričal ako o život a smial sa ako Doga, keď jej chcete dať pusu.

(Inak, informatici, čo opovrhujú helpdeskom a myslia si, že sú niečo viac: o čo, že si neviete ani wifi nakonfigurovať?)

Potom sa nám vysmial do ksichtu a šiel ďalej. Ja vám neviem prečo, ale furt, keď na nás pozeral, hrabal sa a dotýkal vlastného objemu hrudníku.

Prišiel čas skúškového obdobia. Prišiel prvý termín a ja som tam šiel oblečený ako by som šiel na vohľady. Topánky z leopardej kože, oblek Tesco de luxe a silná kravata.

Vytiahol som si otázku: „Aký je rozdiel medzi bitom a bytom.“

Hovoril som mu hodnú chvíľu, dostali sme sa k binárnej algebre a, že keďže 2 na tretiu je 8, to s niečím súvisí. Vysvetľoval som mu preklad z dvojkovej do desiatkovej sústavy a on sa na mňa usmieval ako dvaja milenci, ktorí sa vedľa seba zobudili.

Pohladil sa po hrudi a riekol. „Bolo to slabé! Prídite nabudúce! Ani základné veci ste nevedeli!“ kňučal ako pes Lajka.

O pár dní som si vzal na seba tričko Duke Nukem alebo Ninja Turtles. Dva týždne som si ani hlavu neumyl a spotený som bol ako púštna líška. (Nie táto.)

Prišiel som k nemu, rozprával vychodoslovenským dialektom. „Ta co vám za guta? Lapa vás?“ to bolo namiesto pozdravu.

„No, už ste naučený?“ spýtal sa ma.

„Povedzte mi hlavné trendy v unixových operačných systémoch.“ kričal akoby v telke nešla Pocahontas, ale Sandokan. (Čo ja mám dnes s tým Sandokanom?)

„Nemáte žuvačku?“ začal som.

Vytiahol žuvačku a ja som začal hovoriť.

„Viete, mňa Unix nezaujíma. Ja radšej idem na pivo. Prídem, dám si dvakrát Bamberga a idem domov. Aké máte rád pivo vy?“ spýtal som sa ho.

„Moje obľúbené pivo je Zlatý bažant.“ vytiahol fľašku a, či si s ním nepripijem. (Našťastie, ja som mal v taške krém na topánky, aby som mal z toho pôžitku aj nejakú chuť.)

A tak sme viedli veľké dialógy o týchto veciach.

Asi po hodine a troch zlatých bažanatoch (schválne malým), pozrel na mňa. „No, dám vam jendotku! Vidím, že ste sa pripravili! Nech sa vám darí a nech vás sprevádza sila!“ hovoril a podpisoval sa mi do indexu.

Ešteže žiadna vysoká škola nemá takéto príbehy a ja som si len trénoval svoju fantáziu.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)

Na prechádzke

Hnusné deti s iphonmi a bez kníh!!! Mor na nich!

Ďalšia vec, čo ma začína vytáčať je otázka povinnej literatúry a čítajúcej mládeže. Dobre, prirovnám to k istým krajinám, ktoré majú podobné jazyky. A ľudia plačú, že ich deti už tým druhým jazykom nevedia rozprávať a oni by tak chceli, aby ich deti rozumeli aj tomu jazyku. Chápem, že v dnešnej dobe neobmedzených prostriedkoch je veľmi ťažké decku zapnúť televízor, rádio, či iné správy v tom jazyku, ktorý ho chcem učiť.

Ale vráťme sa k literatúre a čítaní mladých ľudí. Ja si nemôžem pomôcť, ale vy všetci hladkáči ega nad deťmi a mládežou a ich vzťahu k literatúre mi prídete takí príjemní ako nechty o tabuľu. Ešte raz si predstavte ten zvuk.

Pokiaľ som sa ešte trošku motal v knihovníctve (teda tom ľudskom, nie v tom odbornom), vždy som videl plné detské oddelenia. Neraz som na vlastné oči spatrill, že knihovník vychováva deti k čítaniu a ukazuje mu cestu ku knihe. Áno, čítať knihy je cesta. Je to ako naučiť sa chodiť a vedieť používať nohy.

Štatisticky je dokázané, že deti a mládež jednoducho číta. Áno, sú deti, čo hodia petardu do autobusu, všetko nahrajú na video a potom to uploadujú a ešte sa otagujú, že kto je kto. Nádhera. Je to hovadina, ale je to len vina tých detí?

Je oveľa ľahšie odsúdiť a hovoriť o tom, že dnešná mládež je skazená a, že namiesto facebooku by si mohli prečítať básne Pavla Országha Hviezdoslava. Pane, na nebi, to je teda hovadina. Hádam netreba vysvetľovať ďalej veci.

Ďalej, čo ma vytáča je nasledovné.

Niekto na nejakú facebookovú skupinu a la Milujem knihy, Milujem čítanie, Milujem sa s knihami, Milujem knihu, Milijem knihy, Milujem knihy a knihy, napíše nejakú povedzme recenziu o nejakej dosť známej knihe. Čo je také? Kafkov Proces napríklad. Recenzia ma 3 riadky a vyzerá nasledujúco:

Veľmi dobrá kniha! Škoda, že je taká krátka, nemal som druhý deň čo robiť, tak som si to prečítal ešte raz!

A potom prichádzajú reakcie: „Škoda, že tá kniha nie je v povinnom čítaní! Ja by som to nakázal tým hnusným deckám čítať! Ale oni radšej budú na instagrame svoje gamby otŕčať!“

Veru, Franz Kafka je ukážkový autor pre povinnú literatúru. A do čerta, kedy ľudia pochopia, že literatúra nie je kľúč k intelektu. Mi to pripomína istú časť informatikov. Keď on napíše v aspektovo objektovom programovaní sčítanie dvoch čísel, myslí si, že je guru. Alebo admini, čo povedia, že nebudú používať žiadne grafické nástroje na správu, lebo oni všetko ručne do terminálu píšu! Ja nechápem kto im dal právo byť taký arognantý a povyšenecký voči ostatným ľuďom. Len preto, že niečo robia akože ťažšie. (Zbožňujem inak, keď po tých administrátoroch preberám server a vidím zaswapovaný server, plné disky a spustených 300 záloh v rovnakom čase.)

Ja osobne si myslím, že človek, keď začne čítať, mal by čítať o veciach, čo ho bavia a k čomu má vzťah a až potom, časom sa púšťať do vecí, ku ktorým sa dostane. Lenže toto je už tak nejako literárna výchova a naša spoločnosť má k tomu nulovú hodnotu.

Resp. kto to bude robiť? Učitelia? Áno, niektorí to aj robia. Napríklad, nebyť našej slovenčinárky na strednej škole, dodnes si neprečítam veci, ktoré som si prečítal. Ibaže podaktorí učitelia majú iné veci na starosti ako vychovávať čitateľov. Musia predsa stalkovať všetky instagramy, facebooky, foursquare a čo ja viem, aké sú ešte sociálne siete.

Knihovníci? Ak nerátam niektoré veľmi dobré detské knižnice, knihovníci majú iné starosti. Treba predsa pripravovať katalogizačné pravidlá, triediť dokumenty podľa triední, riešiť vedecké knihovníctvo a tváriť sa dôležito. A hlavne všetky svoje odborné texty písať pod čiarou, aby to vyzeralo vedecky. Hlavne sa tváriť vedecky!

S čítaním kníh je to rovnaké ako s ľuďmi. Pokiaľ sa navzájom spoznávame, formujeme, sme na veľmi dobrej ceste. Pokiaľ sa silou mocou snažíme správať ako ombedzení egocentrici, potom sme na ceste niekam inam a plačeme, že nikto sa s nami nechce kamarátiť. Veru, ktovie prečo!

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)

Ani nečítajme knihy! Ale hovorme, že sme ich 3000 krát prečítalil a stále tam nájdeme niečo nové!

Predpokladám, že som sa na podobnú tému už vyjadroval. Ale nedá mi to a píšem opäť. Už dopredu upozorňujem, že tento blog nebude mierený proti autorom, ktorých budem uvádzať. (Hoci neviem ako tam dakto môže vidieť útok na spomenuté osobnosti, ale ľudia sú všakovakí.) Poďme sa teda baviť o literatúre, čítaní a o intelekte.

Nehnevajte sa na mňa, ale mňa vážne nebaví rozprávať sa s ľuďmi o knihách, keď k tým knihám nemajú potrebnú úctu. Ibaže podaktoré mozgy sa rozhodli, že budú sčítanejší ako tí druhí. Poznáte tie facebookovské statusy: „Och, čítam len 3 knihy denne! Tak málo mám času, že musím ešte do práce chodiť.“ (Najvyšší čas dať výpoveď.)

Ja neviem kedy sa spoločnosť pridružila k tomu, aby literatúru vnímala ako beh na 100 metrov. A potom ešte chválenie sa takým tým spôsobom, akoby práve zabehli maratón za 20 minút a ešte by si dali 100 Cooprových testov, ale oni MUSIA chodiť do práce. Potom ma ešte dojímajú komentáre na to takým spôsobom. „Ach, ani nevieš ako ti rozumiem! Ja som si zobral 4 dni dovolenku, aby som prečítal Franza Kafku nonstop! Tie jeho poviedky mi tak udreli do duše!“ (Masochizmus je v dnešnej dobe veľkou ideou a ja ho nemienim podporovať.)

Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, čo tým myslím. Predpokladám, že nie som jediný človek na tejto planéte, ktorého niečo také štve.

Vysvetlíme si zopár vecí:

Čítanie kníh je absolútne normálna vec. Áno, všetci to máme inak. Niekto pri tom oddychuje, iný sa zaujíma o nejaké veci, inšpiruje nás to, ukazuje nám rôzne pohľady a podobne. Samozrejme, že knihy nie sú jediná vec, ktorá v nás vzbudzuje podobné pocity. Sú tu filmy, je tu kopec hudby, prechádzky sú fajn, držanie sa s niekým za ruky a podobne. Nehovoriac ešte o spoznávaní ľudí. Teraz tu príde istá skupina exotov a bude mi vyčítať, že v knihe človek zažije toto všetko.

Knihy sú úžasné, inšpiratívne, skvelé. Takisto ako mnoho ľudí. Čítame knihy tak ako chodíme do práce, stretávame sa s ľuďmi. Je to úplne obyčajná a normálna činnosť. Isteže sa pri niektorých knihách (Citadela napríklad) cítime akoby sme boli v chráme a celé čítanie je pre nás akási bohoslužba. To by som mohol prirovnať pri priateľstve. Keď človek má viac ako 9 rokov, pochopí, že kamarátstvo nie je len o tom, že „Hoď loptu a kopaj!“

Keď som čítal Večne spievajú lesy, stretol som sa s pojmom niečo ako generačný román. Pretože tá kniha je generačná. Čítali to moji starí rodičia, čítali to naši, čítala to moja sestra, kopec kamarátov, čítal som to aj ja a budú to čítať aj moje ratolesti raz.

Podobne to máme aj s ľuďmi. Jednoducho, existujú medzi nami generační priatelia. Teda tí, čo nás videli ako deti, čo nás uvidia s deťmi a možno aj tie deti medzi sebou sa stanú dobrými priateľmi. Podobne to je aj s čítaním kníh. Všetky tieto veci potrebujeme najmä preto, aby sme prežili tento život a ako písal Karel Čapek. Človek chce žiť, ale chce, aby jeho život stál za to.

Sú ľudia, čo nečítajú knihy. No a čo? To, že dakto nečíta knihy, neznamená, že ten človek je menejcenný. Ja jednoducho zbožňujem povyšovacie reči. „Ja som Dostojevského Zločin a trest prečítal za 2 hodiny, čo ty? Keby si čítal ako ja, možno by si pochopil moje schopnosti!“ (Toto je krajšie ako vôňa ženských vlasov.)

Na margot toho poviem len to, že retardáciu mozgu netreba až tak dlho študovať.

Poďme sa ale baviť trošku o Fjodorovi. Dostojevskij je pre mňa autor, čo vo mne symbolizuje jeseň. Ja neviem prečo, ale čítať Biele noci dokážem iba na jeseň a hmlu, čo vidím v Zločine a treste, je stále pre mňa jesenná. Sú isté obdobia, kedy ho čítam a kedy sa k nemu vraciam.

Potom ma na Dostojevskom vie dojať, to čo robia podaktorí čitatelia. (Inak, podobne ako pri Tolkienových Elfoch.)

Milujem reakcie: „Ja som Zločin a trest už 30 krát po sebe čítal a tak som sa v tom našiel.“ Neviem, síce v kom sa ten človek našiel. Inak toto je tiež hovadina jak traky. To každú knihu, čo prečítam, tak sa v nejakej jej postave musím nájsť.

Dojímavé je, že keď ten človek už pozná knihu naspamäť, tak furt hovorí len o tom ako zobral Raskoľnikov sekeru a rozprášil starú úžerníčku. Z nejakého záhadného dôvodu ani nevie ten človek, čo to miliónkrát čítal, že úžerníčka mala ešte sestru.

To isté je na Tolkienových Elfoch. Samotný Tolkien o nich píše len to, že sú nesmtreľní. Ibaže podaktorí ľudia robia z tejto rasy niečo viac. A ešte to píše o tom takým spôsobom: „Och, ja som sa v elfoch našiel! Oni sú takí veľkolepí, nič nepokazia, sú najlepší, sú božskí, mýtickí, geniálni, fascinujúci! Sú to Elefovia! Len oni vedia, kde je pravda. Sú nádherní, nikdy neboli zlí, nikdy nikomu neublížili! A presne taký som ja, tak sa ku mne patrične správaj, lebo ja som Elf!“ (Ok, to posledné vám síce nikdy nepovedia, lež stále sa tak správajú.)

No pre živých bohov na tomto svete. Čítali tí ľudia aspoň 10 strán z ktoréhokoľvek Tolkienového diela? Prečítajte si najprv Tuláka Rovera a List od Nimrala, aby ste pochopili symboliku farieb a až potom choďte študovať Elfov.

Poďme ďalej. Spoločnosťou známy román 1984. Ja neviem prečo, ale keď sa spomenie to číslo, prichádza na um miliarda reakcií. „Ja som sa v tom našiel! Stále mám pocit, že ma niekto sleduje!“ A začnú tí ľudia rozprávať aká je to skvelá kniha, lebo vykresľuje ZSSR a ako sa tam sledovalo a podobne.

Čo ma dojíma na tých ľuďoch: chvália sa, že to poznajú naspamäť a ako sa v tom našli. A keď príde reč na knihu, nerozprávajú nič iné, len to, aby si hladkali ego tým ako je tá kniha prezentovaná spoločnosťou. Nikto nepovie, že má rád tú knihu, lebo Winton a Júlia sa snažili chrániť pred režimom. Alebo, že keď sa Winton vyspí s tou 50 ročnou prostitútkou, lebo mu to káže režim, že to je neskutočne nechutne popísané. Každý bude hovoriť ako sa tam našiel, lebo tá kniha je mierená proti sovietskému Rusku.

Tieto povrchné hovadiny by si ľudia mohli odpustiť, lebo ma nehorázne rozčuľujú. Celá spoločnosť ohľadom toho ma vytáča. To akési hranie sa na múdrych a inteligentných ľudí. Viete, čo? Prestaňte sa mi ozývať, prestanete tým ubližovať mne i sebe. Inteligencia nie je o nejakých pretekoch, k tomu človek dojde tak nejako normálne.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)