Hnusné deti s iphonmi a bez kníh!!! Mor na nich!

Ďalšia vec, čo ma začína vytáčať je otázka povinnej literatúry a čítajúcej mládeže. Dobre, prirovnám to k istým krajinám, ktoré majú podobné jazyky. A ľudia plačú, že ich deti už tým druhým jazykom nevedia rozprávať a oni by tak chceli, aby ich deti rozumeli aj tomu jazyku. Chápem, že v dnešnej dobe neobmedzených prostriedkoch je veľmi ťažké decku zapnúť televízor, rádio, či iné správy v tom jazyku, ktorý ho chcem učiť.

Ale vráťme sa k literatúre a čítaní mladých ľudí. Ja si nemôžem pomôcť, ale vy všetci hladkáči ega nad deťmi a mládežou a ich vzťahu k literatúre mi prídete takí príjemní ako nechty o tabuľu. Ešte raz si predstavte ten zvuk.

Pokiaľ som sa ešte trošku motal v knihovníctve (teda tom ľudskom, nie v tom odbornom), vždy som videl plné detské oddelenia. Neraz som na vlastné oči spatrill, že knihovník vychováva deti k čítaniu a ukazuje mu cestu ku knihe. Áno, čítať knihy je cesta. Je to ako naučiť sa chodiť a vedieť používať nohy.

Štatisticky je dokázané, že deti a mládež jednoducho číta. Áno, sú deti, čo hodia petardu do autobusu, všetko nahrajú na video a potom to uploadujú a ešte sa otagujú, že kto je kto. Nádhera. Je to hovadina, ale je to len vina tých detí?

Je oveľa ľahšie odsúdiť a hovoriť o tom, že dnešná mládež je skazená a, že namiesto facebooku by si mohli prečítať básne Pavla Országha Hviezdoslava. Pane, na nebi, to je teda hovadina. Hádam netreba vysvetľovať ďalej veci.

Ďalej, čo ma vytáča je nasledovné.

Niekto na nejakú facebookovú skupinu a la Milujem knihy, Milujem čítanie, Milujem sa s knihami, Milujem knihu, Milijem knihy, Milujem knihy a knihy, napíše nejakú povedzme recenziu o nejakej dosť známej knihe. Čo je také? Kafkov Proces napríklad. Recenzia ma 3 riadky a vyzerá nasledujúco:

Veľmi dobrá kniha! Škoda, že je taká krátka, nemal som druhý deň čo robiť, tak som si to prečítal ešte raz!

A potom prichádzajú reakcie: „Škoda, že tá kniha nie je v povinnom čítaní! Ja by som to nakázal tým hnusným deckám čítať! Ale oni radšej budú na instagrame svoje gamby otŕčať!“

Veru, Franz Kafka je ukážkový autor pre povinnú literatúru. A do čerta, kedy ľudia pochopia, že literatúra nie je kľúč k intelektu. Mi to pripomína istú časť informatikov. Keď on napíše v aspektovo objektovom programovaní sčítanie dvoch čísel, myslí si, že je guru. Alebo admini, čo povedia, že nebudú používať žiadne grafické nástroje na správu, lebo oni všetko ručne do terminálu píšu! Ja nechápem kto im dal právo byť taký arognantý a povyšenecký voči ostatným ľuďom. Len preto, že niečo robia akože ťažšie. (Zbožňujem inak, keď po tých administrátoroch preberám server a vidím zaswapovaný server, plné disky a spustených 300 záloh v rovnakom čase.)

Ja osobne si myslím, že človek, keď začne čítať, mal by čítať o veciach, čo ho bavia a k čomu má vzťah a až potom, časom sa púšťať do vecí, ku ktorým sa dostane. Lenže toto je už tak nejako literárna výchova a naša spoločnosť má k tomu nulovú hodnotu.

Resp. kto to bude robiť? Učitelia? Áno, niektorí to aj robia. Napríklad, nebyť našej slovenčinárky na strednej škole, dodnes si neprečítam veci, ktoré som si prečítal. Ibaže podaktorí učitelia majú iné veci na starosti ako vychovávať čitateľov. Musia predsa stalkovať všetky instagramy, facebooky, foursquare a čo ja viem, aké sú ešte sociálne siete.

Knihovníci? Ak nerátam niektoré veľmi dobré detské knižnice, knihovníci majú iné starosti. Treba predsa pripravovať katalogizačné pravidlá, triediť dokumenty podľa triední, riešiť vedecké knihovníctvo a tváriť sa dôležito. A hlavne všetky svoje odborné texty písať pod čiarou, aby to vyzeralo vedecky. Hlavne sa tváriť vedecky!

S čítaním kníh je to rovnaké ako s ľuďmi. Pokiaľ sa navzájom spoznávame, formujeme, sme na veľmi dobrej ceste. Pokiaľ sa silou mocou snažíme správať ako ombedzení egocentrici, potom sme na ceste niekam inam a plačeme, že nikto sa s nami nechce kamarátiť. Veru, ktovie prečo!

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)