Chýbal si mi Antoine

Veľmi dlho som o ňom nepísal. Kedysi som ho so sebou nosil do školy a zhovárali sme sa. S ním som ovonial kávu v akomsi leteckom bufete. Povedal som si, že raz chcem ísť do Lyonu len kvôli tomu, že po ňom pomenovali letisko. On vlastne ani nikdy nepísal knihy, kreslil písmená a vytváral úžasné obrazy v mysli čitateľa. Dlho som ho nečítal, dlho som sa k nemu nedostal. Až v sobotu, keď som sa prechádzal kníhkupectvom, objavil som jeho knihu Letec a živly. (Vyšla v tomto roku.) Dnes som ju prečítal. Keď sa tak teraz škerím na tú knihu, poviem len jediné. Chýbal si mi, Antoine. Ani nevieš ako veľmi.

Nebudem sa tu haniť prečo som ho tak dlho nečítal, ani ďalšie iné veci. Ani písať recenziu, lebo som si nerobil poznámky a po pravde je to dosť malá a útla kniha na niečo také.

Ono to je o letcovi, čo riadi lietadlo. Ťažko hovoriť, aký má kniha žáner. Povedať, že to je poviedka, možno by som ho urazil. Príde mi ako by to bolo niečo medzi poviedkou a causerie. Ale to si prečítajte, nebudem vás nudiť dejom.

Keď som to čítal, spomenul som si na Zem ľudí. Pospomínal som si na to, ako som trpel smädom a vkuse behal po vodu, keď oni blúdili v púšti. Takisto zaspávať s pocitom na prekrásne juhoameričanky, bolo veľmi inšpiratívne. Na tej knihe som miloval aj ten bufet, kde sa piloti stretávali. Priletel ktovie odkiaľ a už si sadli a zhovárali sa. O tom, čo videli v Káhire, Istanbule, Sydney a kde kade. Koľko toho preleteli, prežili vo vzduchu a keď po nejakom lete si sadli s kamarátmi ku káve alebo k jedlu, boli šťastní.

Prostredníctvom tej knihy ma naučil spoznávať akési hodnoty diaľky a výšky. Keď je človek nad zemou, ako je ďaleko všetkého, čo miluje. A ako blízko je smrti. Spomínam si na niektorého pilota, ktorý uviazol v búrke kdesi nad Andami. Milujem tú knihu, odhaľuje mi myslenie človeka, keď je tak ďaleko od ľudí.

Takisto milujem Nočný let a tých mladých manželov. Ako, keď sa chlap stratil niekde v oblakoch a manželka utekala rýchlo k telefónu a nedala letisku spávať, kým jej nepovedali správu. Viete na čo som si teraz spomenul? Až mi zimomriavky prešli po ruke. Na tú známu vetu, keď dvaja chlapi telefonovali s tretím a povedali mu. „Nič sa neboj maličký, všetko zariadime.“ potom vzali auto a terigali sa za ním viac než 200 kilometrov. (Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, odkiaľ je tento výrok. Resp. parafráza.)

Keď som čítal Letca a živly, mal som podobný pocit ako pri ostatných knihách. Kreslil myšlienky. Tak ako kedysi v New Yorku nakreslil postavu, ktorá je dodnes každému známa. A o človeku menom Léon Werth asi tiež nemusím hovoriť. (Hlavne jeho skrývanie sa pred nacistami počas druhej sv. vojny a to, prečo Malý princ bol venovaný práve jemu.)

Chýbal si mi Antoine.

zdroj obrázku: https://www.kosmas.cz/knihy/201987/letec-a-zivly/