Ani nečítajme knihy! Ale hovorme, že sme ich 3000 krát prečítalil a stále tam nájdeme niečo nové!

Predpokladám, že som sa na podobnú tému už vyjadroval. Ale nedá mi to a píšem opäť. Už dopredu upozorňujem, že tento blog nebude mierený proti autorom, ktorých budem uvádzať. (Hoci neviem ako tam dakto môže vidieť útok na spomenuté osobnosti, ale ľudia sú všakovakí.) Poďme sa teda baviť o literatúre, čítaní a o intelekte.

Nehnevajte sa na mňa, ale mňa vážne nebaví rozprávať sa s ľuďmi o knihách, keď k tým knihám nemajú potrebnú úctu. Ibaže podaktoré mozgy sa rozhodli, že budú sčítanejší ako tí druhí. Poznáte tie facebookovské statusy: „Och, čítam len 3 knihy denne! Tak málo mám času, že musím ešte do práce chodiť.“ (Najvyšší čas dať výpoveď.)

Ja neviem kedy sa spoločnosť pridružila k tomu, aby literatúru vnímala ako beh na 100 metrov. A potom ešte chválenie sa takým tým spôsobom, akoby práve zabehli maratón za 20 minút a ešte by si dali 100 Cooprových testov, ale oni MUSIA chodiť do práce. Potom ma ešte dojímajú komentáre na to takým spôsobom. „Ach, ani nevieš ako ti rozumiem! Ja som si zobral 4 dni dovolenku, aby som prečítal Franza Kafku nonstop! Tie jeho poviedky mi tak udreli do duše!“ (Masochizmus je v dnešnej dobe veľkou ideou a ja ho nemienim podporovať.)

Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, čo tým myslím. Predpokladám, že nie som jediný človek na tejto planéte, ktorého niečo také štve.

Vysvetlíme si zopár vecí:

Čítanie kníh je absolútne normálna vec. Áno, všetci to máme inak. Niekto pri tom oddychuje, iný sa zaujíma o nejaké veci, inšpiruje nás to, ukazuje nám rôzne pohľady a podobne. Samozrejme, že knihy nie sú jediná vec, ktorá v nás vzbudzuje podobné pocity. Sú tu filmy, je tu kopec hudby, prechádzky sú fajn, držanie sa s niekým za ruky a podobne. Nehovoriac ešte o spoznávaní ľudí. Teraz tu príde istá skupina exotov a bude mi vyčítať, že v knihe človek zažije toto všetko.

Knihy sú úžasné, inšpiratívne, skvelé. Takisto ako mnoho ľudí. Čítame knihy tak ako chodíme do práce, stretávame sa s ľuďmi. Je to úplne obyčajná a normálna činnosť. Isteže sa pri niektorých knihách (Citadela napríklad) cítime akoby sme boli v chráme a celé čítanie je pre nás akási bohoslužba. To by som mohol prirovnať pri priateľstve. Keď človek má viac ako 9 rokov, pochopí, že kamarátstvo nie je len o tom, že „Hoď loptu a kopaj!“

Keď som čítal Večne spievajú lesy, stretol som sa s pojmom niečo ako generačný román. Pretože tá kniha je generačná. Čítali to moji starí rodičia, čítali to naši, čítala to moja sestra, kopec kamarátov, čítal som to aj ja a budú to čítať aj moje ratolesti raz.

Podobne to máme aj s ľuďmi. Jednoducho, existujú medzi nami generační priatelia. Teda tí, čo nás videli ako deti, čo nás uvidia s deťmi a možno aj tie deti medzi sebou sa stanú dobrými priateľmi. Podobne to je aj s čítaním kníh. Všetky tieto veci potrebujeme najmä preto, aby sme prežili tento život a ako písal Karel Čapek. Človek chce žiť, ale chce, aby jeho život stál za to.

Sú ľudia, čo nečítajú knihy. No a čo? To, že dakto nečíta knihy, neznamená, že ten človek je menejcenný. Ja jednoducho zbožňujem povyšovacie reči. „Ja som Dostojevského Zločin a trest prečítal za 2 hodiny, čo ty? Keby si čítal ako ja, možno by si pochopil moje schopnosti!“ (Toto je krajšie ako vôňa ženských vlasov.)

Na margot toho poviem len to, že retardáciu mozgu netreba až tak dlho študovať.

Poďme sa ale baviť trošku o Fjodorovi. Dostojevskij je pre mňa autor, čo vo mne symbolizuje jeseň. Ja neviem prečo, ale čítať Biele noci dokážem iba na jeseň a hmlu, čo vidím v Zločine a treste, je stále pre mňa jesenná. Sú isté obdobia, kedy ho čítam a kedy sa k nemu vraciam.

Potom ma na Dostojevskom vie dojať, to čo robia podaktorí čitatelia. (Inak, podobne ako pri Tolkienových Elfoch.)

Milujem reakcie: „Ja som Zločin a trest už 30 krát po sebe čítal a tak som sa v tom našiel.“ Neviem, síce v kom sa ten človek našiel. Inak toto je tiež hovadina jak traky. To každú knihu, čo prečítam, tak sa v nejakej jej postave musím nájsť.

Dojímavé je, že keď ten človek už pozná knihu naspamäť, tak furt hovorí len o tom ako zobral Raskoľnikov sekeru a rozprášil starú úžerníčku. Z nejakého záhadného dôvodu ani nevie ten človek, čo to miliónkrát čítal, že úžerníčka mala ešte sestru.

To isté je na Tolkienových Elfoch. Samotný Tolkien o nich píše len to, že sú nesmtreľní. Ibaže podaktorí ľudia robia z tejto rasy niečo viac. A ešte to píše o tom takým spôsobom: „Och, ja som sa v elfoch našiel! Oni sú takí veľkolepí, nič nepokazia, sú najlepší, sú božskí, mýtickí, geniálni, fascinujúci! Sú to Elefovia! Len oni vedia, kde je pravda. Sú nádherní, nikdy neboli zlí, nikdy nikomu neublížili! A presne taký som ja, tak sa ku mne patrične správaj, lebo ja som Elf!“ (Ok, to posledné vám síce nikdy nepovedia, lež stále sa tak správajú.)

No pre živých bohov na tomto svete. Čítali tí ľudia aspoň 10 strán z ktoréhokoľvek Tolkienového diela? Prečítajte si najprv Tuláka Rovera a List od Nimrala, aby ste pochopili symboliku farieb a až potom choďte študovať Elfov.

Poďme ďalej. Spoločnosťou známy román 1984. Ja neviem prečo, ale keď sa spomenie to číslo, prichádza na um miliarda reakcií. „Ja som sa v tom našiel! Stále mám pocit, že ma niekto sleduje!“ A začnú tí ľudia rozprávať aká je to skvelá kniha, lebo vykresľuje ZSSR a ako sa tam sledovalo a podobne.

Čo ma dojíma na tých ľuďoch: chvália sa, že to poznajú naspamäť a ako sa v tom našli. A keď príde reč na knihu, nerozprávajú nič iné, len to, aby si hladkali ego tým ako je tá kniha prezentovaná spoločnosťou. Nikto nepovie, že má rád tú knihu, lebo Winton a Júlia sa snažili chrániť pred režimom. Alebo, že keď sa Winton vyspí s tou 50 ročnou prostitútkou, lebo mu to káže režim, že to je neskutočne nechutne popísané. Každý bude hovoriť ako sa tam našiel, lebo tá kniha je mierená proti sovietskému Rusku.

Tieto povrchné hovadiny by si ľudia mohli odpustiť, lebo ma nehorázne rozčuľujú. Celá spoločnosť ohľadom toho ma vytáča. To akési hranie sa na múdrych a inteligentných ľudí. Viete, čo? Prestaňte sa mi ozývať, prestanete tým ubližovať mne i sebe. Inteligencia nie je o nejakých pretekoch, k tomu človek dojde tak nejako normálne.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)