Čo rozprávala stará Aida II

Zotmelo sa a on vedel, že ho čaká priateľ v obľúbenej cukrárni. Bol v starej Aide, ktorá bola na Poštovej ulici. Akonáhle vystúpil, kráčal podchodom pod Čákyho palácom a jeho tmavohnedé, brčkavé vlasy boli odzobené čerstvým snehom.

Otvorili sa dvere, ucítil škoricu a klinčeky. Sedel tam jeho dobrý priateľ, ktorý si práve rozopínal sivý kaftan. Náš hrdina si objednal banány v čokoláde a prisadol k šarvancovi.

Ten vytiahol ktovie odkiaľ dve čerstvo voňavé klobásy. Šibol naň potmehúdsky pohľad a riekol. „Okoštuj.“

Rozosmiali sa a boli radi, že sú spolu. Keď boli mladší, každý piatok sa stretávali v tej cukrárni, ale len jeden do seba trúsil sladkosti. Druhý vždy doniesol voľajakú inú šmakotu. Pivo z Čiech, kde študoval, klobásy z Budapešte, wafle z Poľska, či iné radosti.

Obdivovali nový luster a Košice sa naplnili snehom. Zo starej Aidy sa dymilo a človek sa cítil ako v nejakom románe Charlesa Dickensa. Písal sa rok 1901.

Hovorili spolu nemecky, občas jidiš a takisto aj maďarsky. A keď chceli zaujať dievčatá, prešli do plynulej slovenčiny, čo pochytili na štúdiách. Veľmi sa s ňou nezahrávali kvôli maďarským zákonom a žandárom. Nazvime si ich nejako. Obaja boli židia, jeden ortodoxný, bradu mal div po zem. Druhý nebol až taký ortodoxný. Ortodoxný bol Móric, pažroš sladkostí a Simon pažravec klobás.

„Kedy si prišiel?“ opýtal sa Móric Simona.

„Asi pred troma hodinami. Jedna pani rumázgala akoby som jej voľajakú darebnosť spôsobil.“ riekol mu zážitok z vlaku. (V tom čase už existovala Bohumínsko-Košická železnica).

„Ty si predsa veľmi neokrôchaný zlovestník! Čo si jej vyparátil?“ opýtal sa ho Móric.

Simon študoval na Karlovej univerzite medicínu. (Teda v tom čase sa volala inak, ale to vy iste viete po kom bola pomenovaná.)

Móric bol novinár a písal veselé gĺósy do miestneho Večerníku. Písal o chlapíkovi, čo rád tancoval a kadekto ho volal Pišťa. Alebo o chlapíkovi, čo predával noviny a volal sa Jonáš. Miloval povesti o Košiciach, ktoré si dosť často vymýšľal.

Napríklad starú povesť o košickom katovi si vymyslel tak, aby upútal pozornosť istej dámy. Keď to čítala, prišla za ním do redakcie a dovolila si ho pozvať k Červenému rakovi. Isteže v tom čase každý vedel, čo to je za podnik. Preto ako dvorný mladík ju pozval inam. Časom sa začali stretávať a potom si ju vzal.

„Ja som sa chcel prizerať na jej drahocennú columnu vertabralis, ibaže ona si to trochu pomýlila a div som nedostal kufrom k trieslovým svalom.“ opisoval svoju historku Simon.

„Poďme sa poprechádzať po Hlavnej ulici.“ a tak vstali, zaplatili a prešli sa po Hlavnej ulici. (Isteže sa vtedy nevolala Hlavná, lež to nechám na Vás ako sa v tom čase volala košická Hlavná ulica.)

Ľudia sa prechádzali vedľa drožiek. Podaktorí jedli gofri, iní lokše alebo starobylú šunku, na ktorú recept siahal snáď až do stredoveku. Pravda však bola iná, ale na povestiach je najkrajšie to, že im človek verí a upravuje si po svojom.

„Ako ide redakcia a čo Ester?“ spýtal sa Simon Mórica. Kráčali popri dnešnej Aide (i to, že v tom čase to nebola cukráreňm, viete), fúkol im vietor do očú, jedli langoš s cesnakom a uvedomovali si koľko toho už prežili. Poznali sa snáď odvtedy, čo sa Móric chcel dostať do KAC Košice, lež Simon sa tam pobil s trénerovým synom.

„Redakcia platí dobre. Články idú samé od seba a Ester ich rada číta, čo je pre mňa zaiste tou najlepšou odmenou. Nikdy som ti to nepovedal, ale včera sme si uvedomili koľko pre seba znamenáme a čo všetko pekné je medzi nami.“

„To rád počujem, môj drahý Móric.“ hanblivo sa usmial Simon.

Kráčali ďalej, prešli na ulicu Lájoša Kossutha a usmievali sa. Dóm za nimi svietil a asi niekoľko metrov pred nimi stál Betlehém. Deti sa tam hrali na Troch kráľov a keď uvideli známeho redaktora, chceli od neho rozprávku.

„Porozprávaj im o košickom Katovi.“ nabádal ho Simon.

Áno! Tú o katovi! Nechceli počuť ani o Dóme, ani o vodníkovi, ale o košickom katovi.

„Tak dobre teda.“ riekol potichu, kúpil si rum s čajom a začal hovoriť.

„Kedysi dávno, bolo mesto veľmi temné. Samé boje tú boli, i nášho vtedajšieho panovníka chceli zahubiť. Preto sa tu dosť často ľudia zatvárali do väzníc, kde aj samotný Mikluš mal plno ruky práce.“ začal hovoriť.

„Čo ho neskutočne trápilo.“ riekol sarkasticky Simon.

„Presne tak. Mikluš bol veľmi zlý a lakomý človek. Nemal dobré srdce a preto sa rozhodol, že zatvorí každého do hladomorne, kto sa mu nebude páčiť.“ hovoril, deti sa usmievali a v Košiciach na dnešnej Mlynskej ulici sa rozsypal sneh.

„Prichádzali ľudia do žalárov a Mikluš si užíval ako sa len dalo.“ riekol o tom loptošovi Móric.

„Jedného dňa kráčalo vôkol Hornádu (rozumej tam, kde dnes chodia trolejbusy pri Jakabovom paláci) krásne dievča. Malo čierne vlasy, krásny úsmev a dobré srdce. I tú si vyhliadol Mikluš a preto sa rozhodol, že ju získa. Preto chodieval vôkol nej, čo ona veľmi dobre vycítila. Nebolo po jeho vôli a ona sa dostala pod šibenicu. V tom čase neboli dobrí rychtári v meste, doba Johannessa Bocacia sa už dávno stratila a vtedajší rychtár sa najviac zaujímal o svoje pupkaté brucho. Samotný voňal ako demižón.

Pred šibenicou však nebol zlý kat. Bol tam chlapec s dobrým srdcom, ktorý už dávnejšie slečnu ľúbil. Inými slovami, boli zasnúbení a on pobil všetkých konšelov a ktovie koho, aby mohol byť katom v ten deň. Keď mu dievča priviedli, chytil ju za ruky a vraj rychtára tak tuho sotil, že si svoj veľký pupok omočil v smole. Dvaja milenci sa stali symbolom Košíc a dodnes si ich pripomíname.“ povedal Móric príbeh a kráčal ďalej.

Priatelia sa rozlúčili a pomaly šli každý po svojom.

„A mne si hovoril, že to bolo v slanej vode a vraj podľa toho je pomenovaný aj Slanec.“ ozval sa známy hlas. Rozrehotaná sa mu vrhla do náručia.

„Si ma špehovala?“ pobavene sa usmial.

„Isteže áno. Teším sa ako sa ráno zobudím v tejto bielej perine.“ povedala mu.

A tak sa mesto uložilo do páperovej periny. Ktovie, čo je na tom príbehu a postavách pravdivé. Mne to len stará Aida povedala.

PS: Čo rozprávala stará Aida (predošlá časť)

PPS: Sledujte ma prosím aj na facebooku