O okrúhlom stole

Rád sa prechádzal po opadanom lístí. Miloval červené stromy, hmlu, zelenú trávu a mokré topánky od rosy. Keď bol malý chlapec, našiel kdesi v lese opustenú jaskyňu. Nikdy do nej nevošiel, lebo sa bál. A ako to už na svete chodí, ak sa niečoho bojíme, vymyslíme si príbehy, aby sme si to ešte nejako potvrdili. V tom čase ešte nepoznal hrozby dnešného sveta. Bál sa duchov, príšer, strašidiel a iných ohavných bytostí. A tak k tej jaskyni prestal chodievať. Tak sa zoznámil s tajomným svetom a začal si pestovať fantáziu.

Ako tak rástol, nachádzal knihy. Páčilo sa mu ako sú v knihách poukladané písmená a tie tvoria vety. Zo školskej knižnici si raz doniesol manuál k ISBD. Hneď ako to videl a začal čítať, rozplakal sa. Ktovie prečo.

Raz, keď už mal asi desať rokov, rodina večerala. Všetci sedeli pri obrovskom okrúhlom stole a jedli zeleninovú polievku. Usmievali sa na seba a bolo im dobre. Chlapčenská zvedavosť je ale obrovská a veľmi nečakaná. A tak sa malý šinter opýtal to, na čo jeho otec vyčkával už dlhšie. Prečo vždy pri večeri sedia pri okrúhlom stole? Otec zdvihol a opýtal sa ho, či nepozná príbeh o kráľovi Artušovi a okrúhlom stole. Chlapec nepoznal, predsa len, ak človek číta ISBD, uniknú mu podstatné veci života. No a kráľ Artuš a jeho rytierska družina, to je podľa mňa pre dospievanie chlapca také dôležité ako pred rande vymýšľať, čo si pred tým dievčaťom bude vymýšľať.

V ten večer sa chlapec pobral s knihou do postele. Ešte predtým ako zaľahol do postele, prvýkrát v živote si povedal tú vetu, s ktorou je spätý každý z nás. Veď kto z nás si v duchu nepovedal: „For the love of Camelot“.

Chlapec čítaval príbehy o kráľovi Artušovi. Miloval jeho rytierov, Lancelota, Gawaina, Percivala a takisto aj Merlina. Merlin bol podľa neho ten najväčší rytier. Hlavne tá jeho láska k Nimue. On veril tomu, že ju Merlin miloval a všetko naučil no a ona, že ho milovala, tak si ho zakliala k sebe, aby jej nikam neušiel.

Akékoľvek dievča, ktoré sa mu páčilo, tak ju oslovoval Nimue. Neskôr Tinúviel, ale elfov do toho príbehu neťahajme.

Trochu odbočím. Čo je to vlastne mágia? Sú to čary, kúzla, nadprirorzdené činy? Niečo ako, keď Kristus chodil po vode alebo, keď niekoho zasiahlli mečom a jemu sa nestalo nič? Podľa mňa nie. Príbehy o kráľovi Artušovi a Merlinovi sú vo svete možno aj od stredoveku. Už od tých čias sa v tých príbehoch našlo neuveriteľné množstvo chlapcov. Legenda o Artušovi je silná, pôsobí na dospievanie chlapca a dáva mu pocítiť jednu z najkrajších síl, o ktorej nejeden chlapec sníva. To, že bude rytierom. Symbolika okrúhleho stolu ukazuje ich vzájomnú dôveru, podporu, oddanosť, loajalitu a vzájomnú bojovnosť.

Podľa mňa aj Spoločenstvo prsteňa je niečo ako artušovské legendy. Postupne sa vyberajú rytieri, ktorí idú zničiť ten prsteň. Je tam oddanosť, loajalita, múdrosť a obrovské množstvo odvahy. Najsympatickejším mi je ten najoddanejší a najodvážnejší.

Podobných príbehov je v literatúre neúrekom, Traja mušketieri by do tej kategórie takisto spadali. Takisto aj tí traja, kde bol Posledný romantik a najvoňavejšia žena azda v celej literatúre, broskyňová Pat. Alebo aj trojica kamarátov, Havelka, Moučka, Ryšánek.

Keď nad tým rozmýšľam, nie je tak trochu symbolika načrtnutých príbehov tak trochu to skutočné a hodnotné chlapské kamarátstvo? A to je podľa mňa tá najväčšia mágia.

Vráťme sa k príbehu o chlapcovi. Ako tak čítal o kráľovi Artušovi, uvedomoval si tú symbolickosť. Časom sa oženil a mal takisto deti. A tak ako kedysi on, prišiel za ním jeho syn a spýtal sa ho, prečo večerajú pri okrúhlom stole.