Keď zožltli stromy

Od mala neznášal slivky. Keď mal sedem rokov, skoro sa zahrdúsil kôstkou a odvtedy ich nejedol. Mal brčkavé vlasy, miloval ošarpané topánky a rád pozoroval vlaky. Veru vlaky, to bolo jeho. Vždy po škole sa vytrepal na vŕšok, ba aj na kopec a pozeral na vlaky.

Keď mal asi desať, chalaniská ho volali hrať futbal. Šiel rád a za svoje výkony dostával prezývku obojnohý. On bol na futbale taký svojský. Buď kopal oboma nohami a nikto nechápal ako vždy zavesil alebo sa motal po ihrisku a nevedel ani prihrať. Chodieval hrať futbal iba vtedy, keď nešiel vlak z Prahy. Chalani ho mali radi, pretože vždy mal špecifické myslenie a stále sa na nich usmieval.

„Ideš dnes na futbal?“ pýtali sa ho chalani obyčajne na jeseň, keď zožltli stromy. Vždy mávali chleba s namazaným slivkovým lekvárom. Časom sa naučili neponúkať ho slivkovým lekvárom.

Keď prišiel čas strednej školy, začal nosiť a milovať košele. Nikdy si ich nekasal do gatí, ale nosil ich voľne. Niekedy podplatil spolužiakov, aby ho podpísali na nejakej fyzike. Prečo? Dôvod bol pragmatický, prichádzal nákladný vlak až z Grécka.

Zamestnal sa pri železnici. Pozeral si cestovné poriadky ešte z čias Rakúska-Uhorska a sedel s dámou, ktorá nosila slivkový lekvár. Jedného dňa si zabudol kúpiť raňajky. Pretože ráno chodieval vlak do Paríža a on to nemohol zmeškať. Kolegyňa sa na neho usmiala a ponúkla ho slivkovým lekvárom. Bolo to, keď zožltli stromy.

S dámou sa oženil a vždy v októbri sa chodievali pozerať na vlak do Paríža. Spravili si slivkový lekvár a rozprávali sa do rána. A vždy jej nosil nejaký list stromu, aby si pripomínali, že sa zoznámili, keď zožltli stromy.