Atramentové pero

Záhrada bola celá rozmočená. V nepokosenej tráve si dážď vytváral cesty akoby sa kreslil voľajakú mapu. Čierna obloha sa triasla a vonku to vyzeralo na koniec sveta. Bol to krásny pohľad z domu v listnatom lese. Sedel som za stolom a cítil vôňu zemiakov, majoránky a cesnaku z polievky. Krásne sa z nej dymilo. Piekli sa pagače, krájal syr, čistila cibuľa a zo špajze sa niesli nakladané uhorky, papriky a pivo. Keď krájala cibuľu, usmial som sa na ňu. Mala v sebe neodolateľný šarm a bola prekrásna. Aj keď pred hodinou bola zmoknutá ako kura, mala vlasy strapaté po celej hlave.

Bolo nás asi osem. Poznali sme sa už nejaký piatok. Boli sme kolegovia, priatelia, známi. Ľudia o nás rozprávali príbehy a z tých sa stali mýty. To všetko nás naučilo byť bohatými skúsenosťami a všetci sme sa tak radi spolu smiali. Najedli sme sa do sýtosti polievkou a skvelými škvarkovými pagáčmi. Usadili sme sa po večeri do izby, ktorá mala gramofón. Starý, okrúhly stôl a pri ňom obraz kráľa Artuša. Knihy v knižniciach boli čarovné, voňali charizmou. To je asi tak, ako keď idete po knižnici a vezmete do ruky knihu, ktorá vás akoby ťahá za ruku. Je to podobné ako keď Bastian v Nekonečnom príbehu otvoril knihu a ona ho začarovala.

Sedeli sme pri sebe, občas sa pošteklili za ruky a usmiali sa na nášho rozprávača. Vonku krásne lialo, vo vnútri horela sviečka a my sme počúvali príbehy od človeka, ktorý mal tak neuveriteľný rozprávačský talent, slovná zásoba mu lietala od všetkých nárečí a jazykov, aké sme poznali.

„Raz sme stopli Aviu na ceste. Šofér sa cestou posilňoval rumom. Tak sme skončili v šanci, ja krv na hlave a šofér mi ju vyčistil svojim voňavým dychom rumu. Potom sme zašli do šenku, kde nás šofér pozval na dobrú večeru. Dali sme si do tela asi tri fľašky a spomínali pri tom na karlovarské múzeum Jana Bechera. Vzhľadom na to, že náš záchranca mal toľko finančných úspor ako iq, tak sme spali v maštali a budilo nás erdžanie koní,“ povedal nám a my sme sa chytali za brucho.

V dome sa svietilo petrolejom alebo sviečkami. Na stoloch boli archy starého papieru, na ktorý sa písalo atramentovým perom.

Ponúkli nás buchtami. Chutili jahodami a maslom. Pri pohľade na ňu som poznal, kto ich piekol. Voňala jahodovými buchtami a milovala farbu atramentového pera. Páčil sa jej ten spôsob, keď namáčala do kalamáru a potom sa vyžívala v machuliach

Večer skončil a ja som zašiel do postele. Boli tam voňavé, staré periny a drevené umývadlo v kúpeľni. Pôvodne mala spať vo vedľajšej posteli. Keď som sa na ňu pozrel, úplne náhodne odhaľovala svoje nohy.

„Spíš?“ spýtal som sa jej.

„Áno a ty?“ odpovedala mi tichým hlasom.

„A o čom sa ti sníva?“ nedal som sa.

„O jednom trubirohovi, čo sa ma vypytuje hodnotné a znamenité otázky, ktoré posunú môj vývoj,“ povedala a smiala sa pri tom.

„Ale to len pre vlasť, ja si každú polnoc spievam hymnu a nerád by som ťa svojim spevom zobudil alebo v tebe vzbudil obrovskú túžbu ponúknuť mi svoje telo a dopriať si s tebou potechu na loži,“ povedal som a tváril som sa akoby som práve dal pusu Stalinovi na tie jeho voňavé fúzy.

Otočila sa, pozrela na mňa a hrozne sa smiala. „Ty si hrozný buditeľ. Mal by si si prečítať niečo od národných buditeľov, alebo ich rovno učiť. Ty ľahtikár! Nehanbíš sa také dobré dievčatko budiť?!“ povedala mi.

„Myslíš, že tu budú spisy nejakého národného obradenca? Trebárs Selanky od Hollého. To by bolo krásne čítanie do postele, najmä v bernolákovčine,“ riekol som svojim významným hlasom.

„Prečítaš mi niečo?“ Oči sa jej roziskrili a ja som sa na ňu usmial. A vtedy, pri tom úsmeve, sme prekonali hranicu 45 centimetrov. Vyliezla z postele, hrabala v knihovníčke.

„Neboj, ja ti nepozerám na zadok,“ povedal som, ona na mňa hodila rozkošný pohľad a hrozne sa smiala.

„Veď preto, mám na sebe bielu spodnú bielizeň, preto som čistá, nepoškvrnená duša. A nieže budeš túžiť po mojom tele. Ja sex až po svadbe. Tom Sawyer bude vyhovovať?“ spýtala sa tajomne a svoje dlhé tričko si naťahovala, aby som sa jej nepozeral na spodnú bielizeň. Ešteže som sa kochal von oblokom.

Sadla si ku mne, dala mi do ruky knihy a vzala si atramentové pero. Písala mi ním po chrbte, aby si pamätala, čo som prečítal. (Pochopiteľne, tým, ktoré nebolo ostré a namočené v kalamári.) A tak som čítal toho Toma Sawyera a prišiel k časti, keď Tom pobozkal dievča a potom jej povedal, že je lepšia ako jej kamarátka. Pozrela sa na mňa a obaja sme sa na seba vrhli. Keď sme sa odtiahli, strašne sa smiala. „Som lepšia ako moja kamarátka?“ čertila sa.

„Prosím ťa, prestaň sa pýtať hlúposti a vyzleč si tričko,“ povedal som jej a rukami som jej pod to tričko zašiel.

„Typický chlap, najprv zo mňa stiahne tričko a potom mi nebude rozopínať podprsenku, lebo to nebude vedieť,“ a ani nečakala na odpoveď a bola čarovná ako vystrájala.

„Veď si si ju už dávno dala dole,“ usmieval som sa.

Ľahla si na mňa, hrozivo vycerila zuby, povedala: „teba dám dole, takto ma celý večer dráždiť, najprv to ako si mi vyzliekal kabát, potom keď sme spolu umývali riady, to sedenie a šteklenie si rúk a potom to ako si mi zízal na zadok,“ A vášnivo ma pobozkala.

Keď sme mali dole spodnú bielizeň, zhasli sme sviečku, „To už sme manželia, keď si spomínala, že sex až po svadbe?“ neodpustil som si.

„Ja ťa zabijem. Také chuťky som mala už, keď sme sedeli v tej pivnici a povedal si mi, že mám pekné naušnice,“ povedala. Hrozne lialo a pod tvrdou perinou si dvaja ľudia dopriali obrovský kus vzájomného šťastie.

Ráno bol vyliaty atrament, ale atramentovým perom sa tam píše neustále. Som zvedavý ako je to s písaním na chrbte.