V ten deň neuveriteľne lialo a ja som mal úplne premočené nohy. Ráno, keď som šiel do práce, ma ošpliechalo auto. Z čiernych nohavíc tiekla voda a ja som sa modlil, aby som nedostal zápal čohokoľvek. Nastúpil som do autobusu a pozeral sa, ako krásne prší, a v tom som zacítil orgován. Krásna vôňa, ktorá mi aj napriek krutosti dažďa a mokrým nohaviciam, ukazovala, že je jar.
V práci bolo veselo, dával som dokopy staré noviny. Najviac ma zaujal ten článok o smrti Klementa Gotwalda. Písali tam, že lekári robili všetko, čo bolo v socialistických silách, ale súdruh Gotwald bol nadľudské sily. (Zrejmä päťročnice.)Obed chutil po cesnaku, v krčme čapovali Rohozca a ja som jedol cibuľu a tlačenku.
„Čo ti povie žena doma, keď tu ješ cibuľu a piješ pivo?“ podpichol ma a vonku tak krásne zahrmelo.
„Bude rada, že mi nebude musieť robiť večeru,“ usmial som sa a pil ďalej.
„Svitavy. Tam si už bol?“ spýtal sa ma.
„Nie, ale chcel by som tam zájsť.“
„Narodil sa tam Oscar Schindler,“ nadvihol obočie a zaškeril sa.
„Aj keď to bol sprostý alkoholik, sukničkár a tým ľuďom nepomohol, ale oni pre neho pracovali, aby mal dosť peňazí?“ podpichol som ja.
„Mi nehovor, že si ďalší, čo naletel nejakým antisemitickým bludom a začne hovoriť, že Schindler bol lotor a paskuda a že by si za svoje činy zaslúžil, aby ho uštipla kobra kráľovská,“ vyprskol na mňa jedovato.
„Ale po piatich dňoch šialených bolestí by tá kobra otočila kopitá,“ rozosmial som sa.
„Veď kobra nemá kopytá,“ úplne vážne mi protirečil.
„To je dôležité asi ako to, že Schindler bol sukničkár a alkoholik,“ povedal som po tichu.
„Takže to bol sarkazmus?“ nadvihol oči.
„Čo je to sarkazmus?“ chechtal som sa.
A tak som kráčal domov zapršanou Prahou. Panebože, mal som takú chuť na vafle. Šiel som do obchodu, kúpil si vafle, šľahačku, granko a javorový sirup. Otvoril som si vráta a ešte nebola doma. Tak som si urobil vafle, zapálil si pomarančovú sviečku, stúlil sa pod deku a pozeral Robocopa.
O niekoľko hodín prišla ku mne. Voňala a jedla vafle. Oprela sa mi o plece a ukázala mi fotku v plavkách, ktorú mala v mobile.
„Sa ti páčim v tých plavkách? Rozmýšľam o červenej alebo fialovej farbe. Ktorá sa mi viac hodí k očiam? Predsa len, dlho si ma neobčumoval, keď som sa opaľovala,“ spýtala sa ma a hľadela na mňa tými hnedými očami. Ako sa tak na mňa usmievala a vonku pršalo, dostal som na ňu neuveriteľnú chuť. Mala na sebe červené tričko a rifle, ktoré sa sami vyzliekali. Myslím, že mi začalo byť celkom jedno, že Robocop zachránil svet.
„Milujem, keď máš tieto gate. Tak dobre sa sťahujú,“ začal som jej hovoriť, keď už ležala na mne a dýchala mi na krk.
„A načo teda čakáš?“ opýtala sa ma a ja som jej strapaté a upršané vlasy hladil a strapatil.
Nohavice sme si dali obaja dole, ruky nám kĺzali pod tričkom toho druhého a hrozne sme sa smiali.
„Čo sa toľko chechceš?“ opýtal som sa jej.
„Ešte mi prejdi rukou po ramenách, ty fiškus! Dnes v práci ma rozosmiala kolegyňa,“ hovorila a šepkala mi do ucha nežnosti o výchove KSČ.
„Prečo nosíš podprsenku, keď ma aj tak zvádzaš? A čo hovorila kolegyňa?“ spýtal som sa jej a musela si vyzliecť tričko, lebo by som jej ho hlavou roztrhol.
„Pretože, ty zbojník, chcela som, aby si ma videl v celej spodnej bielizni pri tejto sviečke,“ pošteklila ma za uchom.
„A čo tá kolegyňa?“ bol som predsa túžobne zvedavý.
„Rozprávala mi, ako sa v Tescu pohádali dvaja manželia kvôli peniazom. Vraj obaja chceli zaplatiť a nakoniec nemali ani jeden na karte peniaze. Miláčik, kedy mi už konečne stiahneš nohavičky?“ smiala sa a tak krásne, že som nemohol odolať.
Nebudem písať, čo bolo ďalej, lebo ja som príliš správny chlapec a preto som si sadol k počítačovej hre a ona šla zavárať huspeninu.
Ráno sme sa zobudili jeden vedľa druhého. Hurónsky sme vybuchli, ked sme sa na seba pozreli. „Zlý, zlý chlapec! Pozri, čo si porobil?“ rozosmiala sa a ja som sa škeril ešte viac.
Dal som jej pusu.
„Čo sa toľko smeješ, ty výtržník? Povedz mi.“
„Ja len, že voniaš ako orgován.“
A po tomto tvrdení sa na mňa vrhla a bolo jej jedno, čo som v noci porobil.
V práci bolo veselo, dával som dokopy staré noviny. Najviac ma zaujal ten článok o smrti Klementa Gotwalda. Písali tam, že lekári robili všetko, čo bolo v socialistických silách, ale súdruh Gotwald bol nadľudské sily. (Zrejmä päťročnice.)Obed chutil po cesnaku, v krčme čapovali Rohozca a ja som jedol cibuľu a tlačenku.
„Čo ti povie žena doma, keď tu ješ cibuľu a piješ pivo?“ podpichol ma a vonku tak krásne zahrmelo.
„Bude rada, že mi nebude musieť robiť večeru,“ usmial som sa a pil ďalej.
„Svitavy. Tam si už bol?“ spýtal sa ma.
„Nie, ale chcel by som tam zájsť.“
„Narodil sa tam Oscar Schindler,“ nadvihol obočie a zaškeril sa.
„Aj keď to bol sprostý alkoholik, sukničkár a tým ľuďom nepomohol, ale oni pre neho pracovali, aby mal dosť peňazí?“ podpichol som ja.
„Mi nehovor, že si ďalší, čo naletel nejakým antisemitickým bludom a začne hovoriť, že Schindler bol lotor a paskuda a že by si za svoje činy zaslúžil, aby ho uštipla kobra kráľovská,“ vyprskol na mňa jedovato.
„Ale po piatich dňoch šialených bolestí by tá kobra otočila kopitá,“ rozosmial som sa.
„Veď kobra nemá kopytá,“ úplne vážne mi protirečil.
„To je dôležité asi ako to, že Schindler bol sukničkár a alkoholik,“ povedal som po tichu.
„Takže to bol sarkazmus?“ nadvihol oči.
„Čo je to sarkazmus?“ chechtal som sa.
A tak som kráčal domov zapršanou Prahou. Panebože, mal som takú chuť na vafle. Šiel som do obchodu, kúpil si vafle, šľahačku, granko a javorový sirup. Otvoril som si vráta a ešte nebola doma. Tak som si urobil vafle, zapálil si pomarančovú sviečku, stúlil sa pod deku a pozeral Robocopa.
O niekoľko hodín prišla ku mne. Voňala a jedla vafle. Oprela sa mi o plece a ukázala mi fotku v plavkách, ktorú mala v mobile.
„Sa ti páčim v tých plavkách? Rozmýšľam o červenej alebo fialovej farbe. Ktorá sa mi viac hodí k očiam? Predsa len, dlho si ma neobčumoval, keď som sa opaľovala,“ spýtala sa ma a hľadela na mňa tými hnedými očami. Ako sa tak na mňa usmievala a vonku pršalo, dostal som na ňu neuveriteľnú chuť. Mala na sebe červené tričko a rifle, ktoré sa sami vyzliekali. Myslím, že mi začalo byť celkom jedno, že Robocop zachránil svet.
„Milujem, keď máš tieto gate. Tak dobre sa sťahujú,“ začal som jej hovoriť, keď už ležala na mne a dýchala mi na krk.
„A načo teda čakáš?“ opýtala sa ma a ja som jej strapaté a upršané vlasy hladil a strapatil.
Nohavice sme si dali obaja dole, ruky nám kĺzali pod tričkom toho druhého a hrozne sme sa smiali.
„Čo sa toľko chechceš?“ opýtal som sa jej.
„Ešte mi prejdi rukou po ramenách, ty fiškus! Dnes v práci ma rozosmiala kolegyňa,“ hovorila a šepkala mi do ucha nežnosti o výchove KSČ.
„Prečo nosíš podprsenku, keď ma aj tak zvádzaš? A čo hovorila kolegyňa?“ spýtal som sa jej a musela si vyzliecť tričko, lebo by som jej ho hlavou roztrhol.
„Pretože, ty zbojník, chcela som, aby si ma videl v celej spodnej bielizni pri tejto sviečke,“ pošteklila ma za uchom.
„A čo tá kolegyňa?“ bol som predsa túžobne zvedavý.
„Rozprávala mi, ako sa v Tescu pohádali dvaja manželia kvôli peniazom. Vraj obaja chceli zaplatiť a nakoniec nemali ani jeden na karte peniaze. Miláčik, kedy mi už konečne stiahneš nohavičky?“ smiala sa a tak krásne, že som nemohol odolať.
Nebudem písať, čo bolo ďalej, lebo ja som príliš správny chlapec a preto som si sadol k počítačovej hre a ona šla zavárať huspeninu.
Ráno sme sa zobudili jeden vedľa druhého. Hurónsky sme vybuchli, ked sme sa na seba pozreli. „Zlý, zlý chlapec! Pozri, čo si porobil?“ rozosmiala sa a ja som sa škeril ešte viac.
Dal som jej pusu.
„Čo sa toľko smeješ, ty výtržník? Povedz mi.“
„Ja len, že voniaš ako orgován.“
A po tomto tvrdení sa na mňa vrhla a bolo jej jedno, čo som v noci porobil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára