Vyznanie srdcom

Vždy, keď vidím tvoje čierne pery,
mám chuť pozerať novú časť televízneho seriálu
Derrick.

Zvraciam dvakrát denne,
mäso, starú sviečkovú, smotanu a knedle.

Moje srdce urobilo bum,
keď videlo tvoje oči.

Lejem do seba rum,
pivo a šaraticu,

v dedine robia zo mňa pobehlicu.

To preto, že milujem tvoje telo,
ohňom túžim po ňom.

Viem, že chceš hrať leporelo,
ale pochop ty si žena a ja,
muž som.

Chcem mať niečo s tebou,
ako muž a žena,
aj keď nebudeme mať peniaze,
nažerme sa kusmi sena.

Buďme ako králiky,
milujme sa ako motyky.
Vždy som chcel tvoje telo,
len ono voľajako splesnivelo.

Ale i preto,
ľúbim tvoj deň,
i moju noc.

Splň mi sen,
buď túžbou mojou.
A každučký deň,
mi nechaj polhodinu pri telke,

pretože pôjde Derrick.

O Facebooku

Pôvodne som chcel písať o niečom inom, pozitívnejšom, ale istý blog a hlavne diskusia pod ním mi trošku otvorila oči. A bude to tentokrát o facebooku a o tom, že aký je ten facebook a sociálne siete hnusné, škaredé a príšerné. Hlavne pre deti! Pretože dieťa je primitívny tvor a nevie, čo je zlé alebo dobré. To, keby ste mu strčili nožík ku krku a kričali naň, nech si podreže hrdlo, lebo mu to pomôže, určite by tak učinilo.

Vysvetlíme si asi tri veci.

1. Sociálne siete sú tú len kvôli vlastnému obchodu. Im o nič iné nejde, iba o biznis. Im je jedno, či si tam ukladáte porno s Pocahontas alebo svoje maturitné vysvedčenie.
2. Dôležitým faktom pri sociálnych sieťach ani nie je to, čo oni vlastnia, ale to, ako si chrániť súkromie. Pretože sociálne siete niekto napadá. (Len pre živého boha nezačnite s tým, že Google kradne informácie.)
3. Deti už nemajú detstvo, ale majú ten hnusný facebook!

Biznis a sociálne siete
Čítali ste niekedy sci-fi? To je dobrá literatúra na čítanie niečoho, kde sa dejú nerálne veci. Potom ešte iná otázka. Čítali ste knihu od Georga Orwella 1984? Pretože toto je dnes módna literatúra. Vlastne ani nie módna literatúra, lebo tá kniha je skvelá a úžasná. Lenže pomalý každý druhý blog na internete alebo inde začína. „Orwell by sa v hrobe obracal, keď vidí ako ľudia postujú svoje fotky na facebook a nie je to ich majetok.“ Pre živých bohov. To všetci admini, programátori, CEO a čo ja viem, kto každý prichádza s bazookou za ľuďmi a hustí im do hlavy: „Daj si tam fotku, lebo inak Ťa zavraždím?“ Iste, dávať si osobné veci na internet (ešte nezakryptované) je imbecilita jak hadie nohy. Ibaže za to nemôžu sociálne siete, ale tí samí ľudia. Dôvod je jednoduchý. Sami nemajú nejaký život, preto to potrebujú všade hádzať. To je asi ako, keď je niekto, kto silou mocou znásilňuje okolie a nechápe, prečo s ním nikto nechce ísť von. (Hádam netreba uvádzať, že to nie je spôsobené s tým, že z jeho úst vychádzajú také vône ako pri hrabaní sa v smetiach.)
Jednoducho, všetky sociálne siete robia biznis. A tak skúšajú na ľuďoch ako sa chytia. Keď sedím na WC, checknem sa na facebooku a ešte sa otagujem, že čo robím počas pracovnej doby, je to moja hlúposť. Áno, sociálne siete to ponúkajú, lebo podaktorí ľudia sú primitívni a tak čoby im to neponúkali. Myslím, že nemusím mať mozog ako Zefran Cochran, aby som povedal, že: „Ľudia, nemusíte využívať všetko, čo internet ponúka!“
Ok, to, čo napíšem teraz, je pritiahnuté za vlasy. Ale sociálne siete ponúkajú svoje produkty. To je asi ako, keď idete do obchodu a ponúknu vám vypražanú tlačenku. Isteže, nechutí vám, ani si neviete predstaviť ako by ste niečo také jedli. Predsa len, zomrieť sa dá aj inak. Napríklad si necháte žralokom odhrýznuť hlavu. (To je dnes moderné.) A takisto fungujú sociálne siete. Skúšajú na čo sa im chytia ľudia. Nič viac. Chápete to už konečne, či máte také vymleté mozgy? Facebooku je jedno, či má fotku vášho synovca ako pozerá na zebry.
Sociálne siete a súkromné informácie
Nie som právnik, preto ani nebudem hovoriť o tom, čo robia alebo nerobia hnusné sociálne siete. Veľmi populárne je teraz hlásať svetu pravdu. „Vieš, čo dáš na facebook, to už je vlastníctvom facebooku.“ No, dobré ráno. (Občas, keď kliknete na I agree, bolo by fajn napísať si to, čo tam je vlastne prečítané.)
Ono, všetky cloudové spoločnosti (či je to linode, digital ocean, dropbox, iwstack, ovh, oracle, hp, google, matko svata a čo ja viem čo všetko) si svoje dáta zálohujú. Viete, čo to je záloha predsa. A to isté robí aj facebook a čo ja viem kto každý. Spúšťajú sa tam zálohy raz za týždeň, raz za deň, raz za pár hodín. Teda, vy ste geroji. Opijete sa, začnete behať po ulici nahí a vykrikovať o tom, že ste sa chceli vyspať so svojou chemikárkou na gympli. Nezabudnite to otagovať a potom uploadovať na facebook alebo youtube. Alebo čo ja viem kde, do operačného systému Klasik. (Pokiaľ to teda bol operačný systém.)

Vy to síce možno zmažete, ale neviete, čo sa s tými informáciami deje. S najväčšou pravdepodobnosťou sa spustí nejaký zálohovací software a odošle ich na nejaký ďalší server. Takže niekoľko hardiskov Facebooku bude obsahovať vaše čarovné video.

Čo je však dôležité? Miliarda ľudí začne s rečami. „Ale to je majetok facebooku“. Však nech bude. Pokiaľ facebook potrebuje zapĺňat svoje databázové stroje a hardisky niečím takým idiotským ako je moje hranie sa na opicu, budiš. Ibaže to nie je až také dôležité. Viete koľko dát facebook zaznamenáva počas dňa? No poviem vám, že po mojich statusoch sa rozhodli prestať používať disketové mechaniky.

Im je to jedno. Maximálne to predávajú na nejaké reklamné kampane, čo vlastne za nich aj tak robia nejaké stroje. Ale, čo je tu nebezpečné?

Nemusím byť Von Neumann alebo David Ritche alebo Larry Page, aby som prišiel s takou myšlienkou. To napadne aj človeka s IQ 83 ako ja. Ok, skúsme analógiu použiť.

Predstavme si, že váš sused Jožko predáva pri prešovskom tescu maliny. (Neviem prečo mi napadlo práve to miesto, ale asi mi chýba pán, čo pri prešovskom tescu predával Večerník. Pokiaľ teda ešte žije.) A Jožko predá 30 kíl malín za deň. V lete 20, lebo je dosť hnačkové obdobie.

V Bratislave na Hviezdoslavovom námestí predáva Váš sused Marián porno kazety Heinricha Himmlera. On predá 300 000 kusov za deň.

Čo sa začne diať? Jožka nechá každý na pokoji, ľuďom bude úplne jedno, čo predáva. Maximálne dostane nejaké výhražné telefonáty od nespokojných ľudí, čo dostali hnačku a myslia, že z jeho malín. Za to Mariána budú chcieť okradnúť, alebo získať tie veci pre seba a vidierať ho.

A tak je to aj so sociálnymi sieťami. Ľudia na nich chodia. Môžete si myslieť, že databázy sociálnych sietí spravuje samotný Rasputin. Môžete sa prejavovať, že facebook ničí charakter ľudí. Ale nikto z vás nemá tú možnosť sociálne siete zrušiť. Jednoducho v tejto dobe biznisu, budú na svete stále. Aj keby ste prišli s vedeckou (hoci teraz radšej konšpiračnou) štúdiou, že pokiaľ je človek na facebooku 20 minút, do dňa zomrie, ľudia tam neprestanú chudiť.

Dôležitým faktom je to, že sociálne siete sú neustále napadané. Však kto by nechcel mať nahé fotky Iana Zieringa alebo si prečítať scenár k najnovšiemu dielu Červeného vína. (Jáj, to je kniha, seriál sa volá inak.) Preto je aj dôležité, čo si na tie sociálne siete ukladať. Nie to, že to je majetok facebooku, ale to, že to môže niekto hacknúť.

Lenže táto spoločnosť nebude toto riešiť. Ale bude riešiť to, že keď napíše do Google niečo ako: „Where is my brain?“, tak to Google bude vidieť. Skvelé. Veru, Google bude zaujímať, či ja si viem nájsť svoj mozog alebo nie. Myslím, že rovno na scrum meetingu toto budú všetci rozoberať hneď zajtra ráno. (Do metodiky Scrumu Google prišiel len kvôli mojím dotazom.) Nikto nebude riešiť to, že nejaká tretia osoba hackne sociálnu sieť a dostane sa k dátam, ale voľačo iné.

Deti a sociálne siete

Existuje neuveriteľne veľa videí, blogov, vedeckých štúdií, kde sa píše, že deti sú na sociálnych sieťach a hrajú sa s tabletom. Pre mňa za mňa nech sa hrajú aj s tamagočim. To, že sa deti hrajú so zariadeniami, ešte z nich nerobí úplných lúzrov. Takisto, že sú na sociálnych sieťach, to, ešte neznamená, že sú niečo menejcenné. Skôr je dôležité nájsť si k deťom cestu a ukázať im, čo im tento technologický svet prináša. Teda, najmä tie hrozby.

Ale my nie. My sa začneme vystatovať a hladkať si ego, aké sme mali my detstvo a aké ho majú deti. Hurá! Sme skvelí. Skôr mi to príde ako moderný trend nadávať na to, že hlúpe deti používajú chytré prístroje.

Mimochodom, skúsme niečo spraviť. Chystám sa vytvoriť nejaký nápad pre detí s využitím sociálnych sietí. Urobiť nejaký blog, kde deti budú písať nejaké svoje príhody alebo pocity z mesta, kde sa nachádzajú. Pôjdete so mnou do toho alebo budete frflať a nadávať na to, že tento svet už nemá nádej, lebo prišli tablety?

 Nech vás sila sprevádza. Sledujte ma prosím aj na facebooku.

SSH bez hesla

Ta ja pišem jak spiti. Sluchajce, vi dzivoti. Ja vam neška povim daco o linuxe a daco o SSH. Znace, co to je SSH? To smačna vec, i pijani Sagvan Tofi to použival. SSH je dobra guta. Ibaže daco dobre je o bezpečnosci. Jak še pripaja do SSH?

Do konzoli napišce sebe daco smačne:

1. krok:

ssh guta@icdorici.com

co vam še stane? Ta chce to po vas heslo, daco šumne, napriklad princBajajaADartHYodabojujuOkosovo

Ale to neni bars dobra vec. Bo to še dakomu može ľubic a dac sebe jak svadobnú reč. Ale hlavne, neni to dobre, bo to šicke možu znac a odchicic to. A hlavne, komu še chce pamatac take dluhe heslo? (Princ Bajaja nemože buc odhaleni.) Hesla net su bars dobre veci! Je daco lepši vramci bezpečnosci! A to je prošim pekne kodovanie a šifrovanie informacii.

Jak še tedi prihlašic na SSH bez hesla? Perša vec! Dajce sebe prestavku.

Druha vec. Na svojim počitaču daco urobice. Znace, co to je? To daco je borovička.

Visvetlime sebe daco. Existuju verejne a sukromne kľučiki. Sukromne kľučiki nedace nikomu a nenastaice na ne prikaz chmod 777 (znace čom? Bo vecka nebudzece ritieri Yedi.)

Sukromni kľučik je jak dajake tajomstvo. Verejni kľučik je daco take, čim prezradzam tajomstvo. Daco take, co dakomu povim a on to nevizradzi nikemu. U karčmi še to visvetľuje.

Sukromni kľučik je daco take, že jak som še ožrel a lozil po hruške dakdzej u karčmi. Ale, kamarat patri na mne a vidzi, co robim. To, že zname obaja a je to lem medzi nami, to je daco jak verejni kľučik. Taže verejni kľučik je to, co je lem medzi nami.

No, dzive dzeci. Perša vec. Máme server i počitač. Server je daco, dze su dajake veci, co su dôležité. Napríklad je tam spušťani skript, co nonstop posiela do Rádii špivanku Marcel z malého mesta. A to treba nejako spravovať. Napríklad to nonstop zálohovať a davac mu dajake smačne updaty.

Počitač, to tota čvarga, co mame doma. Teda zos počitača še napojime na server.

Taže SSh bez hesla:

Na server nebudzeme nič robic zatiaľ. Rozumice mi? Zatiaľ nič, ani kresnej maceri tam nebudzeme sľubovac polovicu kešeni. Nič. Ani gute:

Vof svojim domovskom počitaču (bavime še furt, že na desktopu mace Linux)

Na počitaču napišece daco smačne. Toten prikaz:

ssh-keygen -t rsa

(potom še to vas daco opita a vi podľa toho, co chcece, ta tlačce. Jak u budaru. Vlastne še vas pita na 2 veci. Na to, dze chcece mac uloženi adresar .ssh a na to, či chcece dajaku frázu. Vlastne, heslo na kľučik. Nebudzem še vecej rozpisovac, vi ši to vihľadace na internece.) (Kedz nechcete menic nic a mac defaultne hodnoti, lem potvrdcce. Bars jednoducho. To jak u karčmi. Pridze šenkér a še vas opita, či eščí dzešec poldeci. Ta asi tak.

Vigeneruju še vam dva kľučiki. Perši je sukromni kľučik a druhi je verejni kľučik. Verejni kľučik najdzece zos totou gutou, co ma pub. Toten pub prekopirujeme na server do adresara .ssh vof uživaceľovi.

Počitač

/home/bajaja/.ssh/id_rsa.pub (to je to, co idzeme kopirovac)

server:

/home/guta/.ssh/authorized_keys

jedno treba prekopirovac do druheho. Znace jak, ne? Ja väčšinou sebe to zapnem u Kači, abo id_rsa.pub cez sftp prekopirovať na server. (abo cez scp) a vecka urobic

cat /home/guta/id_rsa.pub >> /home/guta/.ssh/authorized_keys

a vecka bi to malo isc.

ešči kus podumujce zos pravami, neže budzece jak ja!

Napišce mi, či vam to aspoň kuščičko pomohlo a či vam to idze. Diki. Čaute!!!

Humanitné vedy študujú nuly! Ale ja verím, že Američania neboli na Mesiaci! Bol tam princ Bajaja!

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chlapec, čo ukladal knižky. Rozhodol sa študovať jeden odbor a dosť často sa stretával s otázkou. Čo budeš s takou školou robiť? (Odpovedám po nejakom čase. Stanem sa pastierom svíň!) Alebo to trošku zovšeobecním. Sú naozaj ľudia, čo sa venujú humanitným vedám, skutočné nuly, čo nikdy nič nedokázali? Ešte inak (moja dejepisárka zo strednej školy by ma za túto vetu dodnes miluje.) Ľudia, čo študujú humanitné vedy, sú úplne nuly! Ale ja verím, že petržlen vylieči tumor mozgu a Američania neboli na mesiaci.

Vysvetlíme si zopár vecí. Za prvé, autor je veľký fešák.

Dobre, tak trochu vážnejšie.

Podaktorí ľudia by sa mali priviazať k radiátoru a kŕmiť sa sedatívami dosť dlhú dobu. Už len kvôli prevencii. Nezaškodilo by im, keby popri tom popíjali vývar z laxatív alebo jedli pšenicu nonstop. (Hoci, z pšenice sa melie múka a múka je zlá. Dnes je všetko zlé. Múka, zemiaky, mäso, mlieko, zelenina, ovocie všetko. Ľudstvo by sa malo prestať stravovať a malo by mu byť dopriate užívať prírodné nerasty, lebo tých je veľa. Veď obhrýzať kamene je veľmi zdravé pre spevnenie skloviny.)

Vo všeobecnosti panuje vo svete veľmi čarovná predstava. Ako vlastne má žiť človek život? Treba sa dobre učiť, skončiť školu s najlepšími známkami a potom ísť zarábať veľké peniaze. (Len nie T-System, lebo absolventi informatiky predsa nepôjdu do takej firmy. Predsa oni nechodili do školy tak dlho, aby skončili tam, kde všetci! A toľko veľa už vo svete informatiky dokázali! Napríklad si vedia nainštalovať do Firefoxu plugin!)

No dobre.

Neviem, ktorá hlúpa hlava vymyslela, že peniaze tvoria základ šťastia. (Iste, začnite mi písať o tom, že som romantik a nemám predstavu o živote, lebo odmietam peniaze.) Prirodzene, že neodmietam peniaze. Nemyslím si však, že život človeka sa má točiť iba okolo peňazí.

Myslím si, že človek by sa mal vo svojom živote dopracovať k jednej veci. (Teda k viacerým, ale táto vec mi príde dosť dôležitá.) Jednoducho: Človek sa musí mať rád. Musí mať zo seba dobrý pocit. Prísť večer z práce, čítať drahej rozprávku pred spaním a zaspavať s pocitom, že je so sebou spokojný a šťastný. A ešte popri tom niekoho hladkať po vlasoch a rozprávať nejaké hovadiny. (Napríklad, že výrazne klesla hodnota peňazí a preto sa už nemôže chodiť na cukrovú vatu.)

Ide o zopár dôležitých faktov. Napríklad to, že človek sa musí neustále vyvíjať. Vo všetkom. Ibaže to je niečo dlhodobá podpora a vývoj samého seba. Čo je dôležité? Čas od času si sadnúť sám so sebou za stôl a povedať si, kde som sa dostal za poslednú dobu? Ukázať si, čo je dôležité a kam ma to posunulo. Pokiaľ má človek kamarátov, s ktorými také veci rozoberá, o to viac ho teší pocit byť na tomto svete a milovať. (A áno ja takých kamarátov mám. Možno ani sami netušia, koľko inšpirácie a nakopnutia mi dávajú už len svojou existenciou. Iní ľudia má ale svojou existenciou dosť urážajú a mohli by sa nechať roztrhať divokými byvolmi.)

Podľa mňa nie je dôležité hnať sa za všetkým a každému ukazovať, aké som guru. Čo ma vie totálne iritovať, sú ľudia, ktorí sa hrajú na starých. Akože napríklad. „Och, ja neviem napísať 10 strán textu za dve hodiny, už starnem. Som na umretie, skoncím na geriatrii.“ (A to má ten človek mentálny vek na úrovní druháka základnej školy.) Ide mi o to, že je veľmi módnym trendom prezentovať sa za skúseného, aj keď nič neviem. (Akoby bola neskutočná hanba povedať, nie, ja s tým nemám skúseností.)

Zoberiem si to seba a bozkávanie. Nikdy som sa nebozkával, nemám s tým žiadne skúsenosti. Ale veľmi som o tom čítal, vraj to je fajn.

Tým, že sa hrajem na skúseného, potrebujem ukazovať, koľko som už toho prežil a koľko je vo mne už odžitého. A hlavne, že už nevládzem a tak som starý. To tým ľuďom vadí. Táto mentálna staroba.

Ale, keď idem z rande, ktoré nedopadlo dobre, vtedy tým ľuďom tá staroba a skúsenosti akosi neprekážajú. (Viete ako sa tomuto hovorí? Normálne som na to našiel termín, čo by sa hodil do psychologických príručiek: tzv: Imbecilské obmedzovanie egocentrizmu.) Reči typu, že každý je egocentrik a každý človek má právo sa povyšovať mi prídu také obmedzené ako knihy Zdeny Studenkovej o varení.

Tým chcem povedať, že najdôležitejšie na svete je mať rád samého seba. Občas si urobiť radosť, občas sa posmiať, občas si poplakať. Každopádne, čas od času si spraviť nejaké posedenie s vlastnou hlavou a spraviť si duševnú hygienu. (Mimochodom, vedeli ste o tom, že všetci tí skúsení a mocní radcovia akosi pricházdajú o kamarátov a tá strata rastie exponenciálne? Vážne nechápem prečo.)

Teraz sa posuňme k tým humanitným vedám. To tak trochu súvisí s mocnými radcami a praktikmi celého vesmíru.

Keď som začal v Prešove študovať knihovníctvo, stretol som sa s nejakým opovrhnutím. Niektorí ľudia sa na mňa pozerali ako na voľajakú oštaru. Už len tým ako som sa rozhodol, som veľmi klesol v ich očiach a čo už len s takou školou budem robiť. (Predávať cukrovú vatu.)

Neboli to príjemné veci. Človek síce časom prišiel na to, kto sú jeho skutoční kamaráti a kto len egohoniči. Škoda však, že za takú cenu, ale asi aj toto poznanie si potrebovalo vybrať krutú daň. Žiaľ.

Čo je však pozitívne, je zopár vecí. Našiel som počas vysokoškolského štúdia niečo, čo milujem. Niečo, čo ma posúva vpred a čo veľmi obohacuje moju osobnosť.

Počas štúdia som postretával veľmi veľa zanietených ľudí. Tiež nešli do školy preto, že hneď po škole budú zarábať obrovské bohatstvo. Spolu som s tými ľuďmi rástol. Pamätám si ako som robil zápočet s historickej chronológie. (Inak, keď dakto bude chcieť vedieť, aký bol deň, kedy sa narodila jeho babka a ja budem dobrý, tak vám poviem. Až sa divím inak, že ešte nikto tie chronologické tabuľky nenaprogramoval. Asi to je low level.)

V autobuse na diaľnici sme sa so spolužiak naťahovali o slovách ako ante festum a čo ja viem o čom. Ante festum Martinius. (Aj to neviem, či som to dobre napísal.) Wow, ako to krásne znie, keď to je tak po latinsky napísané.

Na svojom bakalárskom štúdiu som sa zopár dôležitých vecí naučil. Podstatou bolo to, aby som sa neustále zlepšoval a, aby som sa mal rád. (Mimochodom, mať rád sám seba a byť sebecký, zaostalý egocentrik, sú dve rozdielne veci. Nebudem vysvetľovať, nechce sa mi.)

Potom som došiel do štádia, kde som teraz a to je len začiatok toho všetkého pekného, čo ma čaká. Viacmenej to je len ovocie mojej práce na sebe.

Čo ma však rozosmieva do nepríčetnosti? Všimli ste si na internete také servery ako je badatel.net alebo iné hovadiny. Kde tam píšu, že pitie vody je najväčší liek na svete? Alebo, že pokiaľ sa porežete na ruke, treba si do rany naliať pur. Takých orgonetov a iných gebuzín je viac na internete ako spamu v mailoch. (Hoci, aj toto je spam viacmenej.)

Čas od času vidím na kdeakých sociálnych sieťach ako sa v takých odkazoch našli nejakí ľudia. Ako to komentujú a silno tam nadávajú! Ako krvopotne prehlasujú, že to je pravda. Vraj tradičné (teda nudné) veci sú zlé a alternatívne (mňam slovo) veci sú len pre vyvolených v spoločnosti a iba tie sú dobré.

A potom sú ešte idiotizmom posiate informácie, kde sa ľudia snažia byť dôležití. Začnú sa prezentovať takými názormi, že klasická medicína je super a alternatívna medicína je akýsi zdravý doplnok. Vraj to je niečo ako káva po obede, keď to človek nepotrebuje, ale poteší. (Vážne sa mám k tomu vyjadriť?) Mimochodom, vždy sa mi páči na sociálnych sieťach, keď ľudia k takým veciam píšu po anglicky (a ešte aj blbo), že aké to je cute.

Zaujímavé je to, že tam akosi nájdem ľudí, čo sa mi smiali, že študujem knihovníctvo. A vraj absolventi toho odboru zarábajú také peniaze, kvôli ktorým by oni ani z postele nevstali. Interesantné je, že také charizmatické osobnosti a mocní odborníci na všetko (vraj ja som romantik a neviem ako to v živote chodí a oni už vedia všetko) odrazu nevedia si ani peniaze poriešiť, ani nejako hospodáriť a ani si nájsť nejaký management času, aby si pokryli veci, čo potrebujú.)

Ich odrazu vidím na všetkých internetoch a diskusných skupinách, kde sa hádajú krvilačne. Napríklad o tom, že či po odretí kolena, to treba natrieť indulonou alebo solvinou.

Záverom len dodám ešte jednu informáciu. Nie som astronóm, ani som sa tomu špeciálne nevenoval. Vždy ma však prekvapia nejaké konšpiračné teórie o tom, že Američania neboli na mesiaci alebo o tom, že na Slnku ťažia Somálci ropu.

Nie je ani také prekvapnie, že takým hovadinám veria práve tí odporcovia humanitných vied. Som veľmi dychtivý, či by zvládli napísať aspoň 4 stranovú seminárku o tom, či je lepšie pero alebo ceruzka.  

Chýbal si mi Antoine

Veľmi dlho som o ňom nepísal. Kedysi som ho so sebou nosil do školy a zhovárali sme sa. S ním som ovonial kávu v akomsi leteckom bufete. Povedal som si, že raz chcem ísť do Lyonu len kvôli tomu, že po ňom pomenovali letisko. On vlastne ani nikdy nepísal knihy, kreslil písmená a vytváral úžasné obrazy v mysli čitateľa. Dlho som ho nečítal, dlho som sa k nemu nedostal. Až v sobotu, keď som sa prechádzal kníhkupectvom, objavil som jeho knihu Letec a živly. (Vyšla v tomto roku.) Dnes som ju prečítal. Keď sa tak teraz škerím na tú knihu, poviem len jediné. Chýbal si mi, Antoine. Ani nevieš ako veľmi.

Nebudem sa tu haniť prečo som ho tak dlho nečítal, ani ďalšie iné veci. Ani písať recenziu, lebo som si nerobil poznámky a po pravde je to dosť malá a útla kniha na niečo také.

Ono to je o letcovi, čo riadi lietadlo. Ťažko hovoriť, aký má kniha žáner. Povedať, že to je poviedka, možno by som ho urazil. Príde mi ako by to bolo niečo medzi poviedkou a causerie. Ale to si prečítajte, nebudem vás nudiť dejom.

Keď som to čítal, spomenul som si na Zem ľudí. Pospomínal som si na to, ako som trpel smädom a vkuse behal po vodu, keď oni blúdili v púšti. Takisto zaspávať s pocitom na prekrásne juhoameričanky, bolo veľmi inšpiratívne. Na tej knihe som miloval aj ten bufet, kde sa piloti stretávali. Priletel ktovie odkiaľ a už si sadli a zhovárali sa. O tom, čo videli v Káhire, Istanbule, Sydney a kde kade. Koľko toho preleteli, prežili vo vzduchu a keď po nejakom lete si sadli s kamarátmi ku káve alebo k jedlu, boli šťastní.

Prostredníctvom tej knihy ma naučil spoznávať akési hodnoty diaľky a výšky. Keď je človek nad zemou, ako je ďaleko všetkého, čo miluje. A ako blízko je smrti. Spomínam si na niektorého pilota, ktorý uviazol v búrke kdesi nad Andami. Milujem tú knihu, odhaľuje mi myslenie človeka, keď je tak ďaleko od ľudí.

Takisto milujem Nočný let a tých mladých manželov. Ako, keď sa chlap stratil niekde v oblakoch a manželka utekala rýchlo k telefónu a nedala letisku spávať, kým jej nepovedali správu. Viete na čo som si teraz spomenul? Až mi zimomriavky prešli po ruke. Na tú známu vetu, keď dvaja chlapi telefonovali s tretím a povedali mu. „Nič sa neboj maličký, všetko zariadime.“ potom vzali auto a terigali sa za ním viac než 200 kilometrov. (Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, odkiaľ je tento výrok. Resp. parafráza.)

Keď som čítal Letca a živly, mal som podobný pocit ako pri ostatných knihách. Kreslil myšlienky. Tak ako kedysi v New Yorku nakreslil postavu, ktorá je dodnes každému známa. A o človeku menom Léon Werth asi tiež nemusím hovoriť. (Hlavne jeho skrývanie sa pred nacistami počas druhej sv. vojny a to, prečo Malý princ bol venovaný práve jemu.)

Chýbal si mi Antoine.

zdroj obrázku: https://www.kosmas.cz/knihy/201987/letec-a-zivly/ 

Dzivé dzeci

Joj, glupocini idu po totim švece. Ľudze, bars plano tu je. Ja vám povim, že nebic vof totim živoce ščestlivim človekom, kupim sebe lecenku do Afriki a vrhnem še dajakemu levovi do náručia. Toten bi ma ulapel a zožrel a ja bi mal pokoj. Abo znace, co može buc dobra šmerc? Dakdzej u Kecerpekľan mi raz vidzel hrocha. Znace, co to je hroch, ne? To toten gadžis, co veľki jak Mariah Carrey a ma bars šumne oči. Ale čom ja chcem, abi me lapela žolta šmerc? To ja vam povim. Idze mi o drogi, počitače, heroin a facebook. Bo tote dzeci neška, to iba toto znaju. Buc same veľke pijatiki abo počitače.

Znali sce osobne Janiho von Neumanna? Ja raz s nim bul u karčmi. Ešči pred tim, jak povimišľal tote moduli, rozhodol še mi zos dačim zveric. Povedzel mi, že on strašne nebiruje integráli. A preto vimislel totu schemu ako pomstu matematike. I preto vraj chce, abi dzeci še neučeli integráli, ale baveli hri. Dajake smačne hri. Take o Bajajovi a tak. Von Nemann mal bars veľku zaľubu v rozpravke Princ Bajaja.

Taže, co vam povedzic. Počitače su veľke peklo na totim švece. Najmä pre tote šaľene dzeci. Ja vam povim, co na tim plane. Dzeci pridu zo školi a namiesto toho, abi porobeli das 800 kliki a vipili nejaki nápoj pre ich čereva, zapnu sebe počitač. Bavia na totim počitaču hri. A to bars plane. Dzeci sebe musia vitrpiec. Znace, co robi človeka človekom?

No predsa trápenie! Vera. Sluchajce. Kedz idzece dakedi do karčmi, mušice čuc debatu ľudzi. Ľudze šedza u karčmi a bešeduju. „To ja, kedz mal dzešec roki, mušel mi spac vonku u jarku. Žimno bulo, ale ocec i mac mi nedali ani daco na žrenie. Bo plano bulo. Ale tote dnešne dzeci maju ajfón.“ (ta naj maju sebe i harekrišnaOS, mne jedno.)

A tote počitačove hri. Šak to sama katastrofa. Bo tam ľudze vof totej hre umieraju na to, že im chibuju dajake organi. Pečenka, oblički, mozgi. Ta hej, behac kolo Vltavi bez mozgu je kus dziva vec, ale ta u Prahi šicko možne.

Ta a ešči znace co! Dzeci berú drogi, to bars plane. Ani ne tom, že kedz ich beru, ta umru. Abo ich organi budu použiteľne akurat u zavodnej jedalni. Ale kedz berece drogi, pojdzece do pekla a tam vas daco bizomne zožre.

A to dzeci maju zos totich počitačovich hier. U guti. Kedz ja mal dzešec roki, znace co som robil? Neznace. Ja som še bavel na Mac Gyvera. Vžal mi kelimok od kefiru, nalial tam atrament a rucel ho zos balkona dolu. Sušeda me bars ľubila. Takú modrú gebuľu mala, že ci beka. Vidzice, som lepši človek! Bo som hri nebavel! Toto mi dáva právo povišovac še nad druhimi.

Ale, co mi chcel dodac. Dzeci bavia tote počitačove hri a tam hlavni hrdinovia beru drogi. Abo vijdu zos basi. Tak še im chceju podobac. Kedz može chlop odrezac kark dajakemu pňakovi u hri, čom bi mi nemuh i vonka.

Znace to. Idzece sebe večar na vichadzku do sklepu. Kupice kompotiki, droždie, muku ne, bo to plane. Idzece zo sklepu a tam chlop kupuje sebe dajaku rižu. Vežnece zos kešeni dajaki kutač abo co ja znam, nožik ribičku a prask. Strčice mu to do pisku a idzece domu. Dzive, ne? Take su dnešne dzeci. Šickich bi iba zabijac znali. Žoltu šmerc na ne.

A potom dzive dzeci už nemaju koho zabijac, ta vežňu sebe kuščičko hašišu. Abo rovno heroin a pichnu sebe do ruki. Potom su ščestlive a skočia pod vlak, abi še zabili.

Drogi dzeci beru, to bars plane.

Ok, tak poďme trošku vážnejšie. Hádam netreba vysvetľovať, na čo som narážal. Prichádza tu ale trošku iný problém. Počítačové hry, facebook, instagram, drogy a čo ja viem čo všetko.

Pomaly každý článok, blog, hocičo začína klišovitou vetou. „V dnešnej dobe je zlé. Doba môže za všetko.“ (Ešte Maďari, Cigáni, Makíz de Sadé, Matej Sandorf a čo ja viem všetko.)

Takto: (budem veľmi pejoratívny.)

Za vaše posraté životy nemôže nikto. Ani žiadna doba, ani politici, ani nikto na tomto svete, len vy sami. A keď váš život stojí za (nechcem použiť to slovo), vy ani v sebe nemáte silu s tým niečo robiť. Iste, (spoločnosť, komunisti, fašisti, Rasputin...) bolo vám ublížené. Prežili ste všetko (že ty ľompo jedna) a teraz treba plakať.

Čo ma však na vás dojíma a vytáča?

Vy tú svoju ťarchu prenášate na druhých a prajete druhým, aby boli ešte vo väčších sračkách ako ste vy sami. A čo ma najviac rozčuľuje, je to, že si beriete do huby deti. Deti hrajú počítačové hry, deti berú drogy, deti nechodia do kostola, deti fetujú, deti nevedia, čo je láska. Bla bla bla bla bla.

Na druhej strane. Však celá spoločnosť sa stavia do pozadia, že doba je zlá a mladý človek neprežije. Tak ja vám niečo poviem. Ja tiež ešte nie som nejaký Matuzalem a myslím si, že som veľmi šťastný človek.

Pokiaľ teda chcete deťom pomôcť, ukázať, že na svete je veľa ciest, po ktorých sa dá kráčať a drogy to rozhodne nie sú, tak sa tak začnite správať. (Jáj, na to nie je čas.)

No, idem ja na pistáciovú zmrzlinu.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku.

Keď ženy si gentlemanov nevážia...

Dnes som si spomenul na jednu vec. Mám aj takú náladu, že je celkom vhodné sa k tomu vyjadriť. Ide o vetu, ktorú už určite každý počúval tisíc razy. Alebo inak. Témou dnešného blogu, budú ženy. A konkrétne otázka, že ženy si nevážia dobrých chlapcov, ale špiny. Alebo s podtitulkom profesora v oblasti medziľudských vzťahov. „Keď som bol gentleman, nevšimala si si ma. Ale teraz, keď sa k tebe správam ako prasa, neodídeš odo mňa!“ (Už dopredu upozorňujem, že článok venujem takým prasatám. Ich vlastné ego sa dostalo do takého stavu, že stratili všetkých kamarátov, ktorých mali. Gratulujem a zároveň vám závidím ako sa to za taký čas dalo stihnúť.)

Isteže. 900 zo 100 príručiek na zbalenie ženy vám prezradí, že ženy nemajú o dobrých chlapcov záujem. Prirodzene. Klasický scénar. Zaujme vás nejaká žena, musíte urobiť nejakú hovadinu, aby si vás všimla. Povedzme, napľuť jej do ksichtu, spýtať sa jej niečo vulgárne, ale hlavne sa nesprávajte galantne a taktne. Nech vás ani nenapadne na rande za ňu platiť. (Teda, ani za seba. Robte zo seba socku, vyhovárajte sa, že nemáte peniaze a vyhodili vás už z ôsmich zamestnaní behom jedného roku.) Pretože ženy nepotrebujú zodpovedných chlapov, ktorí sa o seba vedia postarať. Oni sa potrebujú starať o nejaké socky, čo ani maturitu nemajú a nevedia si nájsť prácu.

Čo ešte odporúčajú také príručky? Jáj, tak 10 dní noste jedni ponožky, najlepšie namáčané v oleji, kde ste vyprážali olomoucké syrečky a vlasy majte mastné. Zuby nech vás ani nenapadne si umývať a hlavne repujte, že „Ja neľutujem, že mi smrdí z huby! Neumývam si zuby, lebo taká je aj spoločnosť.“ (Veru, hlavne sa vyhovárajte na to, aká je skazená spoločnosť a vy ste len jediným členom a preto vás to zahltilo.)

Panebože na nebi. Idem si naliať poldeci.

Ok, už som tu. Poldeci nebolo, to už musel byť pur do žily. Už ste dlho nečítali toľko hovadín pokope, čo? A to som sa ešte krotil.

Vysvetlíme si zopár vecí.

Keď je chlap dobrý. Myslím si, že nie som jediný, čo počul, že chlap, keď je dobrý, má šťastie len na mrchy. Ok. Teda inak to poviem. Povedzme, že sa mi páči nejaká baba. Okamžite sa jej snažím pomôcť. Keď ju uvidím, oblečiem si svoj najlepší oblek, zaplatím za ňu a vkuse počúvam všetko, čo povie. Aj keď ja povedzme verím v Budhu a ona verí proti Budhovému presvedčeniu. A ja aj napriek tomu jej budem hovoriť, že aká je super a hlavne ako otočila môj život. Potom ona sa s niekým poháda a s ním sa dá dokopy. Budem rumázgať celý večer, že ženy nemajú radi gentlemanov. A ona je taká mrcha.

Už ste pochopili na čo narážam?

Je veľký rodziel byť gentleman a byť friendzone. Pre všetkých živých bohov na tejto planéte. Kedy konečne pochopíte, že ženu nezaujmete tým, že sa budete snažiť sa s ňou vo všetkom byť zadobre? Žena je človek. Tak ako vy. Koľko máte kamarátov? Chytili ste sa s nejakým niekedy? Máte s ľuďmi odlišné názory? Samozrejme, že áno. Prečo si myslíte, že so ženami to je iné?

Byť gentlemanom je ako byť šarmantný. Pre každého je to iné a to nie je niečo, čo sa naučíme tým, že sa prihlásime na nejaký kurz. To nie je nejaké social skills, čo si hodím do životopisu. (Hoci, takým CV by som asi nejako zaujal.)

Jednoducho, je rozdiel správať sa slušne a je rozdiel sa až slizky nanútene. Mi to pripomína, keď sedíme nejaká skupina na pive. Príde nejaká baba a odrazu sa podaktorí borci snažia medzi sebou súťažiť. Odrazu jej začnú hádzať otrepané komplimenty, robiť sexuálne narážky, hádať sa kto jej zaplatí pitie. Sedieť pri nej, čumieť na ňu ako na svätý obrázok. (Ďalej asi ani nebudem pokračovať.)

Toto nie je nejaký spôsob galantného správania. To je len to, že tí chlapi sa chcú zapísať do nejakého checklistu. Akože „Ahoj, ja tu budem furt.“

Vy teľatá! To si absolútne neuvedomujete, že tým akurát ponižujete sami seba? Však, keď sa vám páči nejaká baba, je milión iných spôsobov, ako jej to dať najavo. (Občas aj hanblivosť pomôže, ale o tom inokedy.) A aj, keď sa nebudete ju snažiť ju zaujať a budete jednoducho čakať, čo sa vyvinie, aj to je lepšie ako to slizké získavanie si ani neviem čoho.

Ďalšia vec:

Každý človek, keď získa nejakú skúsenosť, potom sa na ňu naviaže a prostredníctvom nej koná. Ok, niekedy je to fajn. Povedzme, keď zistím, že otvoriť si plochu, dať CTRL+A a potom ENTER, je veľmi dobrá voľba. Alebo ja neviem. Keď hrám futbal a naučím sa používať aj druhú nohu. Zistím, že z nejakého uhla je dobre streliť aj tou slabšou nohou. A tak ďalej.

Ibaže nie v oblasti medziľudských vzťahov. Všetci sme iní. Na každého platí niečo iné. Napríklad, existuje veľa ľudí, ktorí majú na mňa taký názor. Mne sa striktne musí pačiť nejaká baba, čo preluskala polovicu ruských klasikov. To je absolútna kravina. Ja nepotrebujem nejakú bibliofílku. Veľmi by som ocenil, keby podaktorí dobroprajci nechali na mne, čo je pre mňa dobré. (Nehovoriac o tom, že ruskí klasici nie sú moje pravé orechové. Hlavne Turgeneva za svoju Prvú lásku by som zasamovraždil. Tak sprasiť ten koniec, fuj!) Občas ma inak dojíma, koľko ľudí sa hrá na to ako ma pozná a potom to rozseká takou hovadinou.

No, ale k čomu sa chcem dopracovať? Bavili sme sa o chlapoch, čo sa spravajú ako friendzone retardi a pripisujú to gentlemanstvu. Čo ma však poburuje, je ešte iná vec.

Nie, nebudem sa hrať na moralizátora, že dnešná doba. Jedndoucho, veľa ľudí (z nejakého dôvodu, ktorý mi uniká chápaniu) silou mocou potrebuje dokázať, akí sú skúsení. Mi to príde ako skupina borcov, čo si nainštalujú nejaký akože ťažký operačný systém (povedzme Windows 95), rozbehajú tam nejakú jednoduchú vec (Solitaire, aj keď to už je súčasť systému) a potom ukazujú druhým koľko toho vedia.

A s tými gentlemanmi. Oni prežijú nejakú skúsenosť. (Napísal by som slovo románik, alebo romanca, ale to nie je ono.) Už sú múdri jak rádio. Už odrazu prídu k druhým a začnú hovoriť. „Vieš, si príliš správny. Takých chlapov ženy chcú len ako kamarátov.“ Alebo: „Keď som bol gentleman, vtedy mi každá ubližovala.“ Dojímajú ma ich argumenty typu: „Proste je to tak!“ (Veru, vy by ste mohli ísť robiť do NASA, máte vedecké zmýšľanie na úrovni Isaaca Newtona.)

Čo ma však irituje, hovoria to s takou neuveriteľnou istotou a arogantnosťou v hlase. Ani ja si pred šéfom nedovolím s takou istotou povedať, čo som robil a prečo to ide alebo nejde. (A to obaja vieme, kde je problém.)

Mimochodom, všimli ste si, že všetky tieto arogantné teľatá akosi strácajú všetkých ľudí okolo seba? Ale hlavne, že majú svoju pravdu. No, nič, idem sa pozvracať na WC.