Myslím, že som začal písať neuveriteľné množstvo začatých blogov ako je tento. Už sa to snažím napísať dobré dva mesiace. Koľkokrát som si chcel skoncipovať myšlienky, podeliť sa s vami o sebe a o svojom blogovaní. Napísať niečo o tom ako som vnímal blog sme, koľko energie ste mi dali a mnoho nezodpovedaných otázok. Pokúsim sa teda napísať zopár riadkov o tom všetkom.
Mal som 19 rokov a šiel akurát Vyšší princíp. Mal som asi týždeň pred maturitou a pozeral sa von oblokom. No a tuším niekedy vtedy som napísal svoj prvý blog. Úprimne sa vám priznám, že to bola taká strašná čvarga. Chcel som rýchlo niečo napísať a napísať taký bakaný blog. Myslím si, že každý bloger prepadne do prvotnej grafomanie. Našťastie som sa snažil dostať k myšlienke, nechať plynúť veci a vyvíjať sa v tom, čo ma baví.
V celom svojom živote okrem vlastnej rodiny mám dvoch kamarátov, ktorí so mnou boli od samotného počiatku vývoja. Od malých chlapcov, kedy sme si kopali loptu pred blokom s rozbitými kolenami, cez prvé lásky, pracovné skúsenosti až defakto do tejto chvíle. Všetci traja sme už dospelí a pracujeme na tom, aby z nás boli lepší ľudia. Párkrát sme sa na pive smiali, že podaktorí ľudia neprežijú sami so sebou to, čo sme prežili my traja. Veru, aj ja sa smejem. Traja kamaráti.
Podobne je to aj s vami, s blogermi. Čítali ste ma okedy som tam prišiel. Tiež sme sa spoločne vyvíjali. Cez písmenka, vzájomné diskusie, osobné stretnutia, ba až dôverné priateľstvá. Pamätám si, ako som šiel na svoje prvé blogerské stretnutie. Tuším to bolo v Prahe a spoznal sa s niektorými ľuďmi, s ktorými sa vlastne doteraz stretávam.
V každej internetovej komunite (vrátane blogu, somvprahe.sk a čo ja viem čoho) je fascinujúce ako sa ľudia medzi sebou vyvíjajú. Ono, cez písmenka je to také všelijaké, každý si vezmeme to svoje. Potom sa spoznáme a necháme medzi sebou tu krásnu formu spoznávania sa. O to je to ľahšie a krajšie, keď potom vidíme do tých písmenok.
Nemusím písať, že podobne to bolo aj s vami, s blogermi. Čo ma na blogu SME najviac fascinovalo a obohacovalo? Ten pocit, že všetci máme to svoje a navzájom sa obohacujeme. V diskusiách sme sa častokrát stretávali akoby na káve a viedli pekné debaty. Niečo, čo nás rozvíjalo. (O trolloch, stalkeroch a ľudí s duševnými poruchami nebudem písať.)
To je asi, ako keď sa stretnú linuxoví administrátori a navzájom sa obohacujú o tom, čo robia. O tom, ako si nastavujú aliasy, píšu skripty, aké software používajú. Nakoniec sa všetci zhodnú, čo povedalo jedno chlapčisko minule na pive. „Ale veď Microsoft support beží na linux serveri a má len jednu funkciu: forward to /dev/null/.
Podobne to bolo s vami, každý sme iní. Bavili sme sa o všeličom, od knižiek cez to, ako sa skákalo v Turíne na futbal a nakoniec sme si povedali, že sme radi. Radi za to, že nás ta komunita blogerov nádherne spojila.
Bolo skvelé vás spoznávať a tých, ktorých som nepoznal, bude mi veľkým potešením tento hriech napraviť.
Čo tak trošku o sebe? Pracujem v Národnom archíve v Prahe. Kto by povedal, že z chlapca, čo ukladal knižky sa stane linuxový administrátor a budem pri tom ako sa stavia digitálny archív. Píšem na iný blog.
Tuším, že je dôležité na záver sa vám zdôveriť s jednou drobnosťou. Keď som prestal blogovať, niečo ma hrozne potešilo. Keď mi Robo povedal, aby som mu občas na sieťovku napísal. To bola pre mňa asi jedna z najkrajších poklon pre bloggera, aká sa mi dostala.
Čo vy? Prezraďte niečo o sebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára