Ctibor zos Beckova

Vof Beckove je veľo šumneho. Najvecej, co tam je, ta hrad. Normalne hrad, ne dajaka atrakcia, ale hrad zos kameňov a je tam dzivo. Ľudze tam buli furt dobre, až na jednoho stareho bonga čonga. Na hradze jeden čas vladol bars kruti panovnik, hutoreli mu Ctibor. A to bol bars veľke dilino, normalne, že ci pana. Ta, sluchajce me.

Ctibor bul nenormalne plani, bo mal šerco zos železa a ešči k tomu i vimleti mozog. Ľudze maju na neho ceške šerco a un, glupi pňak, lebedil sebe vof tom. Raz išol za dajakou šumnou dzifkou a reku, že jej dopraje pravo peršej noci. Znace, co bulo? Dzifče radšej vo valove zo šviňami zdihalo.

I raz došol do šenku, že idze chlopoch opic a vecka še viburic na ich dzifčata. Ale ta, da še isc pic zos dakim, co vipije das dva pol deci a vidzi šicko rozmazane? Ta co sce, šalene. Ctibor bul strašne kruti a ričal jak retardovani debil. To nikdo ini nebul debil, iba on, iba on jedzini. Ale neznam jaka chandža še mu odohrala vof šercu, bo mal i sina. Nebudzem hutorec, kto jeho mac, bo to še nepatri bešedovac.

Ctiborov sin sebe vžal za ženu dajaku gutu a mali svadbu. A Ctibor žral jak dajaka šviňa, najprv kompere, vecka diňu, kolbasu, chren, zarno pre kuri, kurče, ceľe, jabluka, petrušku, ihličie, borovicu a šicko zapil čučom.

Ctibor išol dakdzej po hradze, bo plano mu bulo. Rihačina čista, ta vistrčil hlavu zos oblaku a rihal. Bleeeee.

„Co vam za guta?“ opital še ho dakto, koho ešči Ctibor nevidzel.

„Ta plano mi, nevidziš?“ hutori jak šaleni Ctibor a strčil hlavu zos oblaka.

„Ta netreba teľo žrec. Tučni ši jak dajake praše.“ povedzel mu chlop.

Ctibor bul vitočeni a všimol sebe, že chlop nevipatra jak dajaki šľachtic.

„A ti coši za guta? Co tu robiš? Povidz mi ti bulo!“ romanticki še ozval Ctibor.

„Ta ja som teraz prišol.“ hutorel toten chlop.

„Ic stadzi, bo zdehneš!“ pošepki dodal Ctibor a vof jeho bruhu še ozval mohutni hlas.

„Sluchaj Ctibor, nebuc pňak a hutor. Daj daco žrec, ja nemam a ti ši tučni jak šviňa.“ prosil ho chlop

„Ta ti tak, hej? Rucim ce zos hradu!“ hutorel Ctibor a vipatral jak sfetovani.

Galatnim krokom zavolal Ctibor stráže a hutorel im, naj ho ruca z hradu a oni tak porobili. Ale toten chlop ešči mu hutori, znace co? „Do roka a do dňa!“

O rok o takim čase Ctibor zaš žrel jak dajaka šviňa, mastne jelita, hurki, kočoninu a uhorki a šmejal še. Vraj on je mocni a kto bi mu už ubližil. Po jedzeni išol še poprechadzac po hradze. Ľehol dakdej do krikov a co še nestalo. Zmija mu kusla do karku a on še zošuľal dole kopcom. Zobudil sa jak pada zos utesu. No a tam maš ti čvarga! A vecka še mu ešči pred zdehnucim zjavil toten chlop a hutorel mu. „Co mi ci kazal?“