Moj prispevok do brava (bez diakritiky)

Draha redakcia, 

musim Vas kontaktovat pretoze dnesneho dna sa udiala v mojom zivote velka zivotna etapa.Z nicoho nic si len tak pracujem a nastavujem postgresql a zrazu mi pride necakana sprava, ktora zmenila moj zivot. Ponukam Vam uryvky toho v silnociernej farbe, ktorej hovorime na slovensku bold.

Uz to chcem dlho povedat Klingacik, kebyze nie som zadana, i sexualne zneuzivanie by som od teba brala   teeth_smile.gif, vyzeras k nakusnutiu

viete, mna to hrozne trapi, lebo co mam robit? Predsa len, pre mna je vztah posvatnou zalezitostou, nieco ako porovnanie jezisa k apostolom v biblii. Ja skutocne cakam na tu pravu (aj lavu a aj strednu) a nerad by som svoj zivot vymenil za kusok potechy na lozi. 

Ja Vam sa priznam, ze netusim ako ta dama vyzera, naviac oslovuje ma mojim nickname a ani nie titulom, ktory mi pravom nalezi, teda pan magister. Prezradte mi, co ma robit moja cista a neposkvrnena dusa. 

Rad by som jej poskytol nejake slova utechy v kaplnke apostola svateho Marka. Predsa len, ona je zadana a rada by si chcela uzit so mnou. Je velmi lichotive, ak o vas prejavi zaujem nejaka zadana bzdocha, ale ja taky nie som. Predsa len, ja som skor priviazany k nehe a poteche duse. 

Myslite si, ze by Ste mi mohli pomoct, co robit? Alebo sa s nou mam proste sfleku vyspat, lebo tak to robia dobri a slusni chlapci.  Posielam Vam jej fotografiu, aby Ste mi dali podnetu k nejakej nevere, ak by mala prist, 

http://prehistoricworldofyajur.files.wordpress.com/2013/04/t-rex11.jpg 

(viete, nechcem byt nezdvorily, ale nechcel by som sa s nou bozkavat po cesnakovom obede)

s uctou 

martin z klastora

Revolúcia

V Plzni

O genealógovi, čo si pichal benzín do žily

Slovami nášho nesmrteľného romantika začínam písať milostný príbeh. Jeden z trojice, čo na Devíne prisahali roku pána 1836 slobodu, vernosť a jazyk, je autorom tohto výroku. Hromádkou koží otrockých je národ, ktorý nepozná vlastnú históriu. Musím vás však sklamať, nebudem tu písať mohutné vyznania Velislavovi, ale pri tej histórii ostaneme.

Podaktorí ľudia si tento výrok veľmi radi privlastňujú na svoje rodinné príbuzenstvo.Genealogickí bádatelia sú tí, bez ktorých by archivári nemali toľkokrát vyškerený úsmev na tvári. Koľko radosti života by ste im vzali. Nejeden archivár už kvôli genealogickým bádateľom mal chuť skočiť z mosta, pustiť si plyn, udusiť sa v depozitári alebo aspoň tomu genealógovi poriadne rozmlátiť papuľu. Čo by tí archivári bez záujemcov o rodokmene robili, netušili?

Ale nebudem tu písať esejovito, lebo potom bude mať tento blog výrazne vedecký charakter a niekto mi to vydá pod názvom „Heuristické usporiadanie bádateľa vo veku smart technológii za vzniku LTP modulov a raketových technológií.“ (Nerozumiete tomu návzu? To nevadí, ani ja.)

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden správca systémov a celý deň sa jedoval s voľajakou šmakotou. Nudiť vás nebudem, je to o mne a čo som robil, to nemôžem povedať, lebo to je štátne tajomstvo.

Jedného dňa mi v práci zazvonil telefón. Už som bol zvyknutý na kdečo, jedna pani si od nás chcela objednať penicilín, druhá ibuprofen a tretia pýtala dva rožky a utopenca.

Ale vráťme sa k tomu telefónu. Dvihnem telefónu a z druhého konca sa ozval hlas sťa ba MZPRX z Miazgovcov. Ja som vážne myslel, že rozpráva čudnou rečou z budúcnosti. Potom sa rozhovoril a skoro plakal.

„Vážený pán, ja som nejaký Sandokan.“ predstavil sa mi.

„Ja počúvam, čo vás trápi.“ povedal som akoby som sa hral na psyhoterapeuta.

„Mám problém s vaším archívom. Budem váš žalovať!“ už nebol taký príjemný a mučal ako, keď ide krava na pašu.

„Prečo chcete urobiť taký ohavný čin? Pôjdete do pekla!“ varoval som toho neznaboha.

„Vy mi nechcete urobiť službu, o ktorú som váš žiadal v mene svojej najväčšej cti.“ Kričal tak hlasno, že som musel otvoriť okno, lebo inak by sa rozbilo sklo.

Začal mi hovoriť svoju rodinnú históriu. Vraj jeho starý otec bojoval v roku 1941 za SNP a Hitler mu nedal za to vyznamenanie. Riekol akoby na uhorskom sneme slová, ktoré nemali hlavu a pätu. Skrátka a dobre, pochopil som, že jeho starý otec bojoval za partizánov v dobe, keď pán farár Tiso riešil úplne iné veci ako SNP. Potom, že sa tam zoznámil s poľskou ruskou a z toho vznikol otec volajúceho. Vraj to bola krátka známosť. Ak chcete vedieť viac, proste dáma vraj mala 20 a už bola stará a tak si vzala toho bojovníka za ľudské práva.

Keď sa narodil ich syn, teda otec volajúceho, dali mu meno Jozef. Boli politickí ako sa patrí. Keby vyhrali Nemci, povedali by, že je to po doktorovi Goebbelsovi. V prípade víťazstva červenej armády, by syna pomenovali po tom fúzatom chlapovi, čo nechal odstrániť Trockého a ktoviekoho iného.

Pánova reč bola potláčaná obrovskou dávkou hrdosti, div mi nekričal do telefónu mohutné sovietske hurá. Jeho reč bola prejavovaná hlbokým kašľom.

„Ja hľadám svojich prastarých rodičov. Neviem o nich nič, iba to, že v roku 1904 boli v Afrike.“ hovorieval pán. Ževraj to je jediná zmienka o nich, že v roku 1904 o nich písal Johanesburg Zeitung a tam bola fotografia ľudí.

„No ale o tom nebudeme mať žiadne informácie. Musíte skúsiť kontaktovať archív toho denníku, prípadne nejaké archívy v Afrike.“ odpovedal som mu veľmi pokojným hlasom.

„Ale tam nie sú archívy, tie zožrali levy.“ poukázal ma na vedeckú skutočnosť chrabrý rytier.

„V tom prípade nenájdeme spoločnú debatu. Neviem ako vám to povedať, ale nemáme vo svojich materiáloch informácie o ľuďoch, čo sa v roku 1904 objavili v juhoafrickom denníku, ktorý vlastne ani nikdy neexistoval pod vami spomenutým menom.“ konšatatoval som mu svoju informáciu.

„Nájdite mi teda do hodiny všetkých prisťahovalcov z Afriky do Čiech a Slovenska pod menom Sandokan.“ rumázgal chlap.

Ešte som mu ani nestihol oponovať a už stíšil hlas.

„Povedzte mi, ste sám?“ spýtal sa ma osobne.

„Ja hľadám svojich predkov, ktorí zrejme boli na území Afriky. Chcem, aby ste našli nejakého Sandokana, ale pokiaľ uvidíte, že je čiernej pleti, prepíšte to. Svet sa to predsa nedozvie. Ja vám aj zaplatím, mám peknú kadibudku.“ rozrečnil sa jeho duch.

„To chcete, aby som sfalšoval záznam?“ opýtal som sa ho a keďže som príliš správny chlapec, ja také veci nerobím.

„No, ak by to šlo, ja by som sa nehneval. Skrátka, viem, že moji predkovia boli v Afrike a ja nedokážem zniesť, keby boli negroidného pôvodu. Ak dačo také nájdete, opravte záznamy a nič mi nerobte.“ odvetil mi šarmantným hlasom.

„A ako to mám urobiť?“ opýtal som sa, lebo technické metódy sfalšovania záznamov pre farbu pleti nemám zapísanú v krvi.

„To je na vás. Takže, môžem sa spoľahnúť? Dám vám hodinu.“ opýtal sa ma.

A ja som položil sluchátko. Povedal som si, že to musí byť genealóg, čo si pichá benzín do žily.

Bojovný Ján rozmlátil v Košiciach chytrý telefón kladivom

Košické podniky si pamätajú obrovské spektrum životných osudov. V jednej malebnej krčmičke, kde čašníčka je viac spitá ako hostia, chodieval na pivo lukratívny dobrodruh života. Jeho meno bolo tajomné, magické, siahodlhé, voňavé octom a amoniakom. Inými slovami, páchol po moči. Bojovný Ján mal napísané v občianskom preukaze. Chodieval mestom oblečený veľmi sporo, niekedy iba v bielej plachte.

Bojovný Ján mal v životopise napísané, že ovláda Jawu, MySQL, C mínus- mínus, harryho pottera a bledomodré veslá. Chodieval teda do tej krčmy a modlil sa za spásu ľudstva. Písal básne do časopisu Rudá vatra a fajčil pozbierané listy v mestskom parku pri stanici. Keď potreboval písať eroticky, ukradol z drogérie persil a spolu s listami bafkal ako starí otcovia v kresle zo starých príbehov, mýtov a legiend.

Bojovný Ján písal výhradne krvou. Keď mu doniesli písací stroj, aby majstro mohol pracovať, rozplakal sa. Vraj toľko kosatiek v mori položilo životy za tento písací stroj. A to nie je správne, pretože niekto trpel pritom, aby sa mal on lepšie. Ja som trpel, keď som sa dostal k bibliografii Bojovného Jána.

Bol to chrabrý milenec s duchom kata. On prežil všetko. Tak ako Urbana Evitiková prežila všetko, on prežil úplne všetko. Prežil mor, choleru, ebolu, bolehlav, štyri fľašky čuča. A to ho nepoložilo.

Ale, ako z úvodu do Terminátora, doba sa zmenila. Prišla doba, keď všetka romantika pominula. Do duší ľudí sa zapísali stroje. Tie malé, odporné, škaredé beštie. Boli vykonnejšie ako ľudia, pretože vedeli lepšie počítať. A to počítali iba v nulách a jednotkách. Presne tak, prišiel vek počítačov. Vek, kedy človek prestal byť človekom a začal byť smartom.

Keď prišiel čas počítačov, Bojovný Ján chodieval od jednej internetovej kaviarni k druhej. Vzal si na disketu vírus a nahrával. Sám ten vírus naprogramoval. Keďže jeho programovacie schopnosti boli na úrovni doby neolitickej, disketa sa radšej sama zohavila. Skrátka a dobre, on napísal v txt súbore tieto slová

#include <visual studio.h>

main ()

{

for (;;)

{

printf (“Bojovný Ján je moja spása!\n”);

}

}

A čudoval sa, že tieto slová nenapadnú svet.

Pracoval do noci na ďalšej verzii programu ako zničiť počítače. Namiesto printf napísal pryntf a ono to nešlo a nešlo. Vážne nechápal kde robí chybu.

Jedného dňa odišiel do PantaRhei a zatúžil po knihe o hackingu. Keďže knihy v PantaRhei boli usporiadané logickými metodami usporiadania dokumentov podľa Kláry zo školy Markíza de Sadé, Bojovný Ján si zobral domov Recepty podľa Zdenky Studenkovej.

Podľa stanovených vedeckých metodík, ušiel do Focusu a ukradol všetky počítače. Jeden vopchal do trúby, do ďalšieho strčil citróny a jeden hardisk obalil v trojobale.

Nenávidel počítače a preto bojoval ako len vládal. Veľmi trpel, že ľudia trávia viac času za počítačom ako sa rozprávajú o živote. Bojovný Ján mal manželku, volala sa Božena. Každý večer, keď prišla z práce, zatúžila po nejakej nehe, láske, rozhovore, pokore, ľudskoti, živote. Ale on sa jej nemohol venovať, musel na internete hľadať postupy a metodiky ako ochrániť ľudskú spoločnosť od tej hávede, čomu hovoríme internet. Sám písal rôzne glosy a nejednú causerie o tom ako trpí národ v otrockom svete internetu.

Božena sa na neho vykašľala a žila si svoj život. Spoznala sa s príjemný šarvancom, ktorý s ňou chodieval kŕmiť kačky, predvádzal sa pred ňou a chytil ju za ruku. Jedného večera pozeral tento pár Godzillu z roku 1954 (tú stiahli z internetu a nekúpili si ju prostredníctvom firmy BASF) a tam sa to odohralo. Godzilla chytila do rúk vlak a žuvala ho ako voľajakú šmakotu, oni dvaja sa prvýkrát pobozkali.

Bojovný Ján bojoval srdcom, dušou a telom. Obetoval svoje telo za to, aby zničili internet, počítače a všetky iné nástroje zlého srdca. S Boženou sa stretli raz v električke zo Štadióna Lokomotívy na Amfiteáter. Hrala tam Angry birds na chytrom telefóne a on to videl. Jeho srdce puklo, samotný kráľ Lear nebol taký utrápený ako Bojovný Ján.

Bojovný Ján si kúpil fľašku čuča a šiel sa zabiť. Ešte predtým navštívil predajňu Samsung. Rozbil sklo a vytiahol telefón. Ukradol to a prišiel domov. Zobral kladivo a rozmlátil ten telefón ako vládal. Dal do toho celé svoje utrápené srdce. Potom vypil desať litrov čuča a pichol si do žily jed.

Na jeho poslednej básni bol úryvok. „Smart phone a Angry birds mi prebrali ženu. Táto doba už nie je pre mňa.“

Ako som spoznal srdce ženy, revízorky

Dopredu vás poprosím, aby ste ma nehanobili za to, že som sarkastické a ironické prasa. Vopred oznamujem, že nič v článku nebue ironické, preto by som ocenil, keby ste ma obviňovali za veci, ktoré tam nesú. Som Slovák a už od roku 1848 neuznávam lož, neprávosť, skrivodlivosť. Pretože príbeh, čo sa mi stal, je o ubližovaní mojej osoby, hanobení, ponižovaní, ľudskom nešťastí a vôbec, je to všetko tak strašne smutné, že klávesnica, do ktorej ťukám riadky, je rozpitá od sĺz. Ak by sa v texte objavili gramatické chyby, je to kvôli tomu, že so zaslzenými očami sa hrozne ťažko pozerá na monitor a opravujú chyby.

Celá ľudská dráma sa odohráva v Košiciach. Keďže vážená spektabilita ma odmietla prijať na vysokoškolské štúdium slovami „aj keby si sa postavil na hlavu, u nás študovať nebudeš“, pobral som sa na západ. Sadol som na autobus a doterigal sa na pražský Florenc. Nikdy to nerobte, pokiaľ je vám život drahocenný a nemáte masochistické sklony. (Cesta bola veľmi erotická, najmä, keď v Levoči alebo Kežmarku si ku mne sadol pán a vo fľaši od kyslých uhoriek mal nápoj života, predsa rum. )To som inak robil po tejto ceste prijímačky na vysokú školu. Prijali ma, pretože som do eseje napísal viac textu pod čiaru ako do textu. Vedecké skolny sa vo mne objavovali už v útlom detstve. (pozn. redakotra)

No a tak kráčal môj život. Karlova univerzita sa zapísala do môjho srdca a ja som spoznal šťastie. O štúdiu na Karlovej univerzite nebudem písať, bolo by to neetické, nehumánne, kruté a podaktorí by mi cítili potrebu opravovať gramatiku a moje ješitné ja by to nezvládlo. (Inak slovo ješitné je bohemizmus, to je už tým, že som do textu zapojil svoju západnú civilizáciu.)

Ale prišiel vianočný čas. Ten čas, keď ľudia nadávajú na nákupné centrá a potom v nich trávia všetok čas. Dostal som dve ponuky, buď hrať nejakú skvelú počítačovú hru alebo tráviť ten čas v rodinnom kruhu. Keďže ja rebelstvo a pubertu vďačne prenechávam druhým ľuďom, rozhodol som sa ako Švejk, za rodinu. (Na rozdiel od neho, nie o rodinu Františka Jozefa I.)

Bol som poznamenaný československými školskými vzťahmi. Aby som to uviedol do obrazu. Pokiaľ študujete na Slovensku, nie ste vnímaní ako študent v Čechách. No a keď študujete v Čechách, slovenské ministerstvo školstva sa k vám správa ako k podlému zradcovi.

Prišiel som teda do Košíc na dopravný podnik. Usmial som sa na tetu pri okienku a spýtal som sa jej, či mi platí študentská zľava. Ukázal som jej ISIC a ona sa chytala za srdce. (Ak veľmi chcete vidieť tú neodolateľnú fotku, zajtra ju oskenujem a pošlem na email. Ale stalkerom a stalkerkám nie.)

Pani bola očarená, že študujem na slávnej Karlovej univerzite. Skrátka a dobre, slintala po tom ISICu a už ho hádzala do xeroxu. Vraj kvôli kartotékam, archívnemu záznamu, balíčku AIP, ap.

Dostal som teda zelenú a vraj môžem používať tento doklad ako študentskú zľavu. A tak som sa premával košickou MHD a stretával ľudí ako počas stredoškolského štúdia. Nádherné časy, keď si ku mne sedávali opilci a rozširovali môj život o svoje zážitky, ktoré vlastne nezažili.

Všetko bolo v poriadku, až na svätú trojicu. Sedel som v autobuse a šiel cez železničnú stanicu. To bolo ešte vtedy, keď park, ktorý je teraz oplotený a dosť hardcore, bol len hardcore. Prišli za mnou traja revízori, všetci prekročili hranicu 45 centimetrov a nežným hláskom opýtali odo mňa cestovný lístok. Pre tých, ktorí si to nevedia predstaviť, boli to tri slová.

„Kde v ehm máte lístok?“ ušiam lahodiaci povedala dáma. No, nieže by som bol zatrpknutý voči ženám, to ani náhodou. Ale, podaktoré ženy majú z tej ženy akurát to škaredé. (tie, ktoré si myslia, že myslím ich: áno, myslím vás a keď chcete skákať pod vlak, nájdite si na internete ako chodia spoje.)

Ukázal som im svoj lístok a ISIC kartu.

„Vy študujete v Čechách.“ povedala hlasom Sherlocka Holmesa. Bože, aka intuícia.

Kývol som na ňu hlavou.

„Ale máte český ISIC.“ riekla druha.

Už som nadobudol pocit, že sa cítim ako pri vtipe o policajtoch. Z nejakého prozoreteľného dôvodu študent študujúci v Českej republike má český ISIC a ešte je tam napísané aj po česky.

„To sa ale nepatrí.“ prezradila jedna z tých víl odetá do hávu, kedy si človek uvedomil, že ženy dokážu mať hrozne veľa pekných vecí na sebe. Ale na tieto individuá to nepatrí.

Milovnice voňavej borovičky siahli do svojho ruksaku a usmiali sa na mňa dosť nevhodne. Slovami nesmrteľného mládenca vychovaného školou na Zbrojničnej ulici, „div som na nich nevyhodil ďalší obsah“.

Pozerali na mňa, ja na iné ženy a myslel som si, že sa odohraje symbióza. Jedna z dám, odetá v červenej farbe, na mňa ryčala.

„No s vami sa rozprávam.“ povedala svojim prefajčeným hlasom. Isto fajčila tie Čardy, lebo hodnota jej úsmevu bola v mínusových hodnotách.

„Veď je každý ticho.“ povedal som a myslel na pôžitok dopriať si potešenie na loži.

Zrazu tej pani zazvonil smartphone a ona ho hodila o zem. Vytiahla z kabelky kladivo a mlátila, buchala, kopala, slintala, nadávala, ryčala, zjapala, rozbíjala.

„Nenávidím tieto telefóny, bodaj by zdochol ten krokodíl, z ktorého to bolo vyrobené. Mor na také telefóny, očierňujú charaktery ľudí.“ spotená huba povedala magické slová. Samotný Artuš, keď vyťahoval Excalibur, necítil takú mágiu ako ja pri nej.

„Dajte mi občiansky preukaz.“ kričala na mňa ďalšia. (Isto, zasa si pôjde smartphone kúpiť a na môj preukaz. Ako hovoríme na východe, Ani...)

„Ale ja som zadaný.“ povedal som, keby chcela ísť so mnou na rande.

„Dostanete pokutu, lebo porušujete služobné riady.“ povedala tyranka.

„Ale ja predsa nerobím nič zlé.“ povedal som a načrtol som jej príbeh života ako som išiel na dopravný podnik a tá teta mi povedala nesmrteľné slová.

„Ale zaplatíte pokutu a hotovo.“ a zvýšila hlas.

„Prečo? Však som nezrobil nič nevhodné. Kúpený lístok mám.“ povedal som jej.

„Zaplatíte pokutu, nezaslúžite si cestovať takto. Toto je trestné, čo robíte.“ už bola červená, modrá a biela. Skoro ako naša národná vlajka.

„Nebudem sa s vami hádať. Buď ma pustíte a prestanete sa tváriť, že ste Zoro, alebo mi dajte ten papier a ja ho tam prídem tej ľompe omlátiť o hlavu.“ povedal som im.

„A tak ja vás pustím, ale poslednýkrát.“ pošepkala mi do ucha a zarabala si ruky do svojich medových vlasov.

Odvtedy som ich nikdy nestretol, ale párkrát som im dal zasvätiť omšu. Vždy, keď som to chcel spraviť, dôstojný pán mi povedal, že sa nemám rúhať.

Čo je to rúhanie?

Cesta do roboty