Dnes po Prahe

Strašná talpa a SQL admin, ktorý nebude zarábať 20 000, ale 21 000!

Minule som spal v jednom rodinnom dome. Hotová romantika akú poznáme z nórskych románov v 19. storočí. Verte, či nie, život prináša krásne situácie. Vonku sneží, vy sa váľate so svojou osudovou hrdinkou a do toho vám v televízii hrá najnovší hit Otta Weitera. Ale teraz vážne, najkrajšia romantika je čítať si so ženou v posteli od Oscara Wilda Lady Fuckingham. Ja som sa minule k niečomu podobnému dopracoval. I je čas zasvätiť do príbehu a tajov mágie lásky vás, drahí neokrôchanci.

Navšívil som veľmi milú obec, kde na dvore jedli husi i kačky spoločnú baštu. Krava veselo mučala a ja som sa venoval myšlienke v ktorom žalúdku sa nachádza bylina, ktorú som tomu nebeskému stvoreniu daroval.

I večer pobrali sme sa do šenku okúsiť miestnu atomosféru života. Otvorili sme vráta a zavalila nás vôňa krčmy. Ľudia sedeli a zhovárali sa o všeličom možnom, najviac o Ficovi a iných otcoch vlasti. Ale kvôli politike som si neprišiel sadnúť a spísať svoje memoáre.

Videl som jej výstrih a hneď som vedel, čo robiť. Sadol som si k nej, prisunul svoje končatiny k jej údom a akože ju ťukol nohou. Ona skvíkla sťa by ošípané na zabíjačke. Pozrel som sa jej do očú a vedel to. Bola to láska. Pochopil som všetky tie reči, ktoré sa o láske zhovárajú. Puškin sa nechal kvôli nej zabiť a Van Gogh obetoval ucho, časť ľudského telo!

I ja som sa teda rozhodol obetovať svoje telo za potechu tejto osoby.

„Prepáč mi.“ riekol som hlasom mohutným akoby som mal hovoriť reč na uhorskom sneme.

„To nič, ja viem, že si to spravil naschvál, aby si ma spoznal.“ pošteklila ma pohľadom a moje srdce začalo zvoniť. Či chcete alebo nie, v mojom srdci sa začínala odohrávať svätá omša.

„Presne tak, túžim ťa spoznať.“ riekol som jej. Ach, tie jej nohy, vyzerali ako hokejka LION, ktorú som používal v mladosti, keď som sa hral na Wayna Gretzkeho.

„Ty si taký fešák.“ pochihotala sa. Hľadela na mňa ako by som bol Romaualdo za chytania sa svojho trička pri výstrihu. Ja teda neviem, prečo to robila, asi mala vši alebo ja neviem čo.

„I to mi riekli veľké jazyky na vysokej škole, keď som spolužiačke napísal seminárku o potkanoch.“ začal som sa jej prihovárať, aby vedela, že mám vysokú školu. Ja neviem prečo, ale mal som s ňou tancovať na koncerte, kde bude vystupovať Anna Gaja.

Ale prišiel pre ňu nejaký chlap, čo mal namiesto zubov v papuli voľajaké šutre z ihriska. „Ideme domov!“ skríkol a pozrel na mňa pohľadom divej svine, keď chce rypákom rozmlátiť mohutné dubisko. Ja som to nevydržal a pustil si v juboxe brnenský vianočný orhester.

„Nezačínaj si s ňou. To ona stále ide po niekom novom, ale príde za ňou frajer a ten potom si ho nájde a rozmláti mu hubu. Ešte k tomu je na ňu zlý, rumázga po nej a vždy sa pohádajú. Je to tyran! Vlastne sa jej nedivím. Má to ťažké, vybrala si hrozného niktoša a teraz hľadá náhradu. Ale nemá to ľahké, lebo tej svine, s ktorou je, tú charizmaticky miluje.“ poznamenal mi voľajaký pán.

Isto si poniektorí čitatelia pomyslia, že ja som sa v tom čase rozhodol konať. Romantické príbehy pokračujú takto: Silný, empatický, nežný a romantický chlap sa rozhodne zasvätiť svoje srdce životu. Príde, vykúpi tú ženu z rúk drakuly a potom je z toho šťastná láska. Alebo ako píšu legendy slovenskej literatúry ako Otčím O. Otcov, tá žena sa rozhodne, že nemá aj tak dosť a ide provokovať iných chlapov. Pretože to sú ženy, ktoré si potrebujú dokazovať, že oni môžu mať každého chlapa. Ak niekto očakáva takú verziu príbehu, že som ju chcel vytrhnúť od toho narkomana, môže čakať ďalej. Potom by som rád vedel, aké drogy berú. (pozn. autora)

Druhý deň som šiel vlakom už domov. Kúpil som si lístok a miestenku a sadol si do kúpe. O pár minút si sadli oproti mne dvaja mladí ľudia. Nebude vás prekvapovať, čo za dve charizmatické bzdochy, mamľasi a petlovers si ku mne sadli.

Je to presne tak ako očakávate, ide o známu dvojicu nehy. Slečna alebo pani alebo, čo to bolo, mala na seba ďalší výstrih obrovský ako sopka Vezuv. (Hoc, neviem veru, čo za poklady chcela ukazovať. Nuž, trofeje sa dajú získavať všakovakými spôsobmi!). Nežný a platonický cute boy bol oblečený v šarmantnom obleku Tesco Deluxe.

„To si ty?“ skríkol pažravec pri pohybe ruka proti fľaške. (čuča) Smrdelo to asi ako v pražskom metre, keď podaktorí ľudia zabudnú na to, že wc nie je súčasťou vybavenia vozňa.

„Mal by si si na mňa dávať pozor, lebo muž ti rozbije hubu. Nieže ma budeš baliť.“ koketavo sa usmiala a pohrabala sa vo vlasoch. // občas by si mohla kúpiť šampón na vlasy. Aspoň žihľavový za 20 korún z Billy. (pozn. divokého autora.)

Šarmantný mládenec bol veľkým strachom pre mňa. Predsa len, chlap pijúc čučo a hnusne mľaskať trojdňové kurča, to mám srdce v nohaviciach.

Držal som teda gambu a nechal sa kochať vlakom.

„A včera si mal krajšiu košeľu.“ ozvala sa slečna. Povedala to takým spôsobom, že som si spomenul na Danteho. On má takú krásnu vetu. „Šípy si mi do srdca strelila.“ No, možno by sa to udialo aj tu, ale slečna alebo pani alebo dačo medzi by musela mať aspoň umyté zuby.

„Ale na mňa nemáš. Tento oblek som kúpil v Second hande.“ skríkol rebelskym hlasom. (Veď bolo aj vidieť. Čierne sako malo diery posypané Solvinou.)

„Ďakujem láskavo.“ pošepkal som im do uška.

„Povedz mi niečo o sebe. Aké dievčatá sa ti páčia?“ opýtala sa.

„Také, ktoré majú dušu.“ povedal som. Predsa len, ja od nepamäti túžim po ženskej duši. Telo ma nikdy nezaujímalo. Len raz, keď ma istá dáma znásilnila. (Škoda, že nenechala na seba číslo, to by som sa možno aj viac zaujímal o ženské telo.)

„Akú dušu? Máš radšej ženy, čo majú dlhé vlasy alebo krátke?“ pýtala sa, keď jej polovička otvorila kyslé uhorky a mľaskal ako svine pri koryte. Ako som sa na nich pozrel, mal som pocit, že tam sedí Hefaistos a Afrodita.

„Ja mám najradšej poľský FIAT.“ riekol som.

„Čo si taký? Však si celkom pekný. Ale pochop, ja som už zadaná. Ty si prehral. Ale vieš, keby som jeho nemala, určite by som neodolala. Mne žiaden chlap neodolá. To som si istá. Ja som taký typ ženy, čo dosiahne všetko, po čom túžim. Ak by som ťa chcela, si môj.“ povedala to s takým vyvrcholením v hlase, až sa nedivím, že rytier vedľa nej zaspal.

Keď sme už pri tom, istých ľudí sú plné väznice a cintoríny.

„Ale ja by som sa rád stal kňazom.“ usmial som sa.

„Teba je škoda za kňaza, však mi povedz niečo o sebe. Ten môj to nemusí počuť, akurát spí.“ A rozopla si gombík na blúzke.

Napadli mi slová súdruha Generála A. Čepičku, ktoré nájdete v tomto odkaze.

„Ty si impotent?“ opýtala sa ma na mňa. Pozrela sa mi do rozkroku a oslintala si pery asi ako žirafa.

„Ja slúžim vlasti až do roztrhania tela.“ poznamenal som dobrého vojaka Švejka.

„Chodil si na gympel, čo? Vyzeráš byť taká kocka.“ povedala mi.

„Áno, som absolvent jedneho gymnázia.“ pochválil som jej inteligenciu.

„Tých som najviac neznášala. Sú to najväčšie trosky, ktoré nikdy nič nedosiahli a vždy mali nudné životy! Ale urobila by som možno výnimku.“ ryčala ani tur pri spoločnom dojení a tie jej pery sa priblížili ku mne. Ako sa tak na mňa pozerala, začal som myslieť na ľudí, čo zažili mor.

„Prečo si ma poctila takým krásnym slovom?“ položil som dotaz pre svoju informačnú požiadavku. (Fuj, píšem ako vedecký knihovník.)

„Ty si si nikdy neužil! My sme počas školy chodili chlastať, fajčili sme, dokonca sme podráždili starých chlapov, aby nám zaplatili drinky! Vyťahovali sme mačke mäso z brucha! Jój, to boli žarty! Najlepšie obdobie môjho života. Vždy som chodila na pokec a s kamoškami sme dávali najavo chlapom, že by dačo mohlo byť. To bolo také super! Hlavne, keď som raz úplne zničila celú partiu chlapov! Vraj chlapi dokážu byť kamaráti na život a na smrť, ale vieš aké bolo, keď sme poštvali kamarátov proti sebe? Mne žiaden neodolá! Ja som kráľovná!“ zrejme to bola jej predohra.

„Ešte ti poviem prečo som s týmto tu. Veci nevyperie, periem všetko ja! Doknca pri stolovaní mľaská a vlasy si neumýva, lebo treba šetriť teplou vodou. Ale on je SQL admin a vieš, že taký nebude zarábať toľko, čo ja! On predsa za SQL nebude dostávať 20 000.“ bila sa mohutne do pŕs a ja som mal chuť recitovať Detvana. Škoda, že neviem text.

„On zarába 21 000!“ pozrela sa na mňa asi ako absolvent s čerstvým diplomom.

Ja neviem prečo, vyskočil som z okna a zajtra idem na neurochirurgiu, nech mi transplantujú mozog za prasačí. Pocit, že budem žrať pomyje z válova ma napĺňa viac ako počúvať takéto rozpravy. 

Codex Gigas

Dneška vám budzem hutoric o biblii. Bo tak je pisane vof špivankach dňa. Ale nebudze to príbeh o biblii, co šicke znace. To je špecifická biblia a okrem toho, je ceška kniha jak guta. Ma až šidzemdzešat pejc kila. Je to príbeh bars starý, starši jak jedna žena z okolia Vranovského. Hutori še tomu pribehu aj Codex Gigas.

Codex je rukopis po latinski. Neže budzece veric knižkám jak Tajomstvo abo Šerdco abo Kľučik. Tam budu ine nezmisli natarane a neverce tomu bo kec tomu uverice, sce glupe jak tago. Ľudze dobrí, hutorim vam ja, že codex je rukopis. Bo tak še tomu nadava.

Gigas je po latinski veľki. Ale toto neni viklad, že veľka kniha, ale to je superveľka kniha. To je taka veľka kniha asi jak cesta zos Kavečanov do Krásnej cez Mandžusko.

Na knižke vás zaujme veľo veci, ale najvecej ta, že je tam nakresleni čert. Normálne čert zos chvostom, rohami a boh kristus zna, co to za guta na nim.

Jedneho dňa žil dakdzej pri Pardubicoch jeden mnich. Okrem toho, že slúžil pánu, občas prišlo dajake dzifče potešic jeho telo. Doprial si s ňou nejednu potechu na loži, vof trave a ešči i dakdzej vof karčme. Teda vof šenku.

Po bujarej noci polnej laski, ščesca, nehi a inich veci, dzifče še rozplakalo. Mnich še oblikal, rucal na sebe toten háv a nechapal. Kukal po nej jak šaleni a neznal sebe radi.

„Co ci za guta?“ opital še jej, bo nechapal, že čom rumazga.

„Ja som še vispala zos mnichom, pojdzem do pekla a to neni dobre. Ľudze me ani na cinteru nepochovaju, ale daju zožrec dajakej čvarge.“ hutori romantickim hlasom dzifče jak šalene.

„Co ci bavi? Šak dzešec očenáše a budze šicko dobre.“ pohutorel mnich.

„Ne, to ne pravda. A co ľudze? Včera vof karčme ši me trimal za nohu. Šak to nemožeme robic! Bo to plano!“ ričala jak gorila. (V stredoveku nebuli gorili, bo to še narodzelo až po čarnej šmerci. Kedz neznace co to čarna šmerc, vnimajte to jak mor. Hoci dajake ľudze hutoria, že čarna šmerc je Jackson, ale on už nežije.)

Mnich še zachoval jak hrdina a dzifče dal upalic jak čarodejnicu. Ibaže mnich sebe našol dalšu potechu cela a to už biskup znal, že to daco plano vof totim klaštore. I raz pošol k nemu do totej guti dze zdihal a vidzel take veci, že ci pana beka.

„Co to robiš? To še nešme. Za to zdehneš.“ povedzel mu biskup takim hlasom jak Majster Splinter koritnačkom.

I ruceli ho pred komisiju a šicke mu davali vinu na jeho pľeca. Hutoreli mu, že je plani, že veľo ľudze nešťastne a on nema take robiť.

„Sluchaj, dame ci trest. Rucime ce zos oblaku a zdehneš. Co ti na to? Suhlasiš?“ opital še ho pleban.

„Ne, ne! Ja nemožem! Ja chcem žiť! Urobim co budzece chcec! Len me nezabijajce! Som dobri kresťan.“ rumazgal a začal si uvedomovac situaciju.

„Dobre chlope. Kec miluješ pana boha, ja ci povim, co zrobiš. Napíšeš calu bibliu. Do rana muši buc hotova a kedz nebudze, sikorki ci požeru celo.“ povedzeli mu a on dumal, co robic.

A tak išol do svojej dielni a tam čarbal. Čarbal, pisal šicke tote pribehi. O Jozefovi, co mal veľo bratoch a ti ho predali. A jak tak písal, vonku dul viter a padalo. Mnich znal, že to nescihne. Tak dvihol svoje ruki k bohu a hutorel mu šumne veci.

„Andeličku moj stražničku, napiš za mňa totu knihu, bo zdehnem.“ a toto zaklinadlo povedzel das po ošemdzešat razi.

„Co ši pijani? Ja ci nepomohnem, nemal ši dzifčata upaľovac ti bulo!“ povedzel mu pánbožko.

A kedz mu nepomože boh, pomože mu čert, ne?

Natrel si ksicht čarnou sadzou a zvolal Satana. Satan prišol, vžal pol deco a ulial si.

„Co ci za guta? Čom me volaš ti ancikrist! Povidz mi!“ opital še ho čert.

„Ja chcem dopisac bibliu. Mušim to do rana scihnuc.“ hutorel.

„A štiri cez piski bi ši nechcel? Co za to, ti vidriduch?“ vrčal čert.

„Ne, ja ci dam svoju dušu, bo nechcem zdehnuc.“ povedzel mu.

Dobre teda, čert začal pisac bibliu a na jednu stranu tam dal svoju podobu. Chlopa sebe vžal do pekla a tam je doteraz. Ta, glupi chlop, co ši budzeme hutoric.

Zo Strahova

Mikuláš prichádza

Detváci,
posluchali ste?
Boli ste dobré?

Ja o vás všetko viem,
lebo som Váš Mikuláš.
Mám dva balíčky,
červená a modré,

pre dievčence a chlapcov.

Neskrývajte sa, o vašich hriechoch
všetko zistiť smiem.

I preto obdarujem vás,
rok ubehol
a ja som tu zas.

Sladkosti, dobroty,
cukríky, kompoty.

To všetko pre vás mám,
keď ste dobrí ste boli.

Keď nebodaj zlé,
dostanete Braňa Mojseja a kilo soli!

Vof Slancu

Ja raz chodzel do školi, dze bars mudri chlop bul. Michal še volal, dakedy i Mižu, kedz išol zos karčmi pijani jak praše. On šicko znal, ale najmä to, že dze pošol, tam šíril vierovku. On mi raz hutorel, že šicke cesti vedú do Slanca. Neznam, co mal zo Slancom. Nehutorim, že to plani valal i karčmu tam majú šumnu, dzifčata ne glupe, ale ta ja neznam. Furtom jak som vof Slancu bul, ta palenku nukali mi do gágora.

Raz mi zašol do knižnici popatrec do múdrej knižki. Joj, ľudze, galiba! Šak to ani Brontofúzik neznal, co to za guta še tam stala. Jak som dočítal totu povesť, ja znal, že čo toto chlapčisko cahalo do toho valala.

Ale ešči skorej jak začnem bešedovac o totej povesti, pohutorme si o heraldike. Neni som ja archivár, ani heraldik, ani nikto odborní vof tom. Ja znam len to, co mi povedzeli ľudze. Sluchajce me, heraldika je o erboch. A erbi, to najlepše co može buc. Teľo veľo ľudzi hľadá svoje rodokmene, má modrú kref.

Vof 13. storočí Košicam Ľudo udzelil erb. Košice buli v tom čase bars šumne mesto. Bulo tam veľo kresťanoch i šického dobrého. Či scece abo ne, nebuli tam také plané šviňe jak teraz. (Napríklad ako ja.)

Kedzže mesto bulo šumne i vzorne placilo peneži do pokladni a pomohli kráľovi vof udatnom boji proti totemu, co mal tišic hradi, zaslúžili si erb. Pán Váhu i Tatroch, či jak mu nadaval toten uhorskí ľud.

No, co som to hutorel? Aha, daco o erboch. Vof heraldike mušice znac, že neexistuje žiadna žltá farba. Tam sú farby a kovy. Farby sú čarna (to z toho i špivanka A ja taká čarna), červená, modrá a želene. A ževraj i purpurová, ale ja neznam. Kovy sú striebro a zlato. Pamatujce toto, bo kedz zaš budzem čuc, že žolty erb, ta ja vám zrobím žoltu šmerc.

Vof Slancu raz buli plane ľudze. Ja neznam čom, ale šicke chceli bohatstvo za nič nerobenie. A vof Slancu bul kedisi bars šumni hrad. Na hrade bula šumne dzifčatko, co nebulo ani glupe. Mala rada spravodlivosť a milích ľudzi.

Jedného dňa išli štiria chlopi do karčmi. I opili še jak dogi. História valala nepamätá na takú pijatiku. Spite chlopi viľezli na hrad a chceli dzifče rucic zos oblaku. Slanecká toto, defenestrácia.

I jeden skočil do dzifčatkovej komnati a popatrel na ňu. Bula nahá a vof jeho šerci še daco zobudzelo. Slovami Eviti zos Urbana, „ta ci boha otca, dalši chlop, co me neporanta na gauču, ale misli na dušu!“ Chlop vžal samopal a postriľal tote, co čekali na bohatstvo. Nežná slečna bola očarená jeho skutkom a rucela sa mu do pleca jak MC ERIK Barbare.

Kedz vidzel toto dzifče nahé, to znázornil na erb. No, chlope, máš vkus.

Praha v decembri