Som úprimný

Ráno sa umýval vo Vltave,
mačetou zabíjal labute.
Bol to guru, bol to boh,
malý koník, malý roh.

Stále sa pýtal obchodníka s včelím trusom,
a to sú pravé?
Bol úprimný a nežný ku svojej motorke
šťastia.

Narodil sa v maštali,
keď krava a býk súložili
za mesačného svitu.

Rodina chcela na obed
jahňaciu kýtu,
ale museli po plienky.

Pretože decko nemalo plienky,
za to mohli cigáni a imigranti,
Aj inuiti, aj vianočka s perníkom,
všetci títo zasranci.

Študoval písmo v lavici,
nerobil si úlohy,
lebo on sám chcel učiť psychológiu.

Jeho jediné záľuby
boli len dve.
Byť chujom
a byť úprimným.

V škole sa stal nevinným,
i keď kružidlom bodal mladších žiakov
do pečene.

Doma spievali
pred spaním,
zarež aspoň dva jelene.

Prišla stredná škola
a on nevedel pravopis.
Chválil sa,
že jeho doménou je prírodopis.

Isteže, vyzeral ako opica,
smrdel ako hyena
a keď sa mu páčila nejaká slečna,
skríkol:

Cica!
Dajme si zygotu!

Neuspel, trpel,
nespal po nociach, študoval alchýmiu, kabalu
a nosil roztrhnutú sandálu!

Zmaturoval na štvorky,
namiesto Gaudeamu
spieval, že za to môžu
sýkorky.

Prišiel život,
vysoká škola
a prednášky zo štatistiky.

On však bol psychológ,
lebo písal básne.
Ženám hovoril, že sú kráľovné chodníka,
dostal po papuli
a bili ho len tie krásne.

Nedokončil školu,
nedokončil svoj sen.
Preklínal ten deň,
kedy objavil sýkorky.

Pretože oni mohli za jeho nešťastie.
Ešte aj imigranti, cigáni, židia, maďari
a feferónky a Tadžikistan.

Behal po Prahe nahý,
chcel vyjadriť svoju slobodu.
Chytal raky, tulene a mravce.

On chcel v živote takú pohodu,
však bol úprimný!

Ref:

Som úprimný chlapec,
plávam vo Vltave a v Labe.
Nemám rád ľudí, pretože majú lepší život ako ja,
chcem byť vo vojenskom ráde.