Dze bulo,
tam bulo, bal raz jedna guta. Tota guta bula mesto, dze še odohral
toten pribeh. Stalo še to v mesce Ľudvikov dvor.
Tam bula
jedna dziva šviňa, co ju zarezali. Ona zos lesíka jedľového
chodzila ľudzi žrec. Potom prišol jeden chlop od Budkovcoch a
štrelil ju do brucha. Šviňa zdehla ranou od puški. Mesto si dalo
do erbu podobizeň chlopa, co to vikonal.
A tak še
točilo mesto ďalej. Ľudze še narodzeli, žreli, do školi
chodzeli, lapali patkane a ľubili šumne dzifčata. Ale ne tote
glupe nalpi, ale take skromne dzifčatka, co mali namiesto
dôležitosti aj normalne životne hodnoti.
Jedného
dňa, tam za kovačovim domom, še volala jedna šviňa Margita. Teda
takto. Bul dom, dze bival kovač a toten kul železo, zbrane,
oblički, vojenske knižki a teóriu šickeho.
Vedľa v
dome, dakdzej u sušedoch bival jeden pňak. On bul kosec. Kosil luki
a polia a dakedi skoro odkosil nohi svojej nastavajucej. Však
sranda, ne? Čom toti ľudze, co chcu furt srandu nestrčia svoj
pohlavni organ do zastrčki a zavolaju do elektrikarni, naj im daju
vecej prudu? Veľmi bi svetu pomohli.
Toten pňak
ľubil Margit. Margit bula jeho šviňa vof chlievu. Žrela pomije,
burgiňu, volske oka a kremeše od dzifky. Šviňa bula jeho poklad,
jeho jód. On šviňu karmil tim, co jeho dzifka uvarila. Znace, jak
to bulo? To dzifče še volalo Rusalka. Ta ona še inakši volala,
ale raz vo vlaku si rozpuscila vlasi a dakto na ňu patrel, že
„jééé, ti vipatraš jak Rusalka.“
Rusalka
varila obed ocovi. Ona uvarila polivku, rizki, kompere zos kolbasou,
jelito, slaninu i tlačenku zos octom. Ale tiž pekla. Pekla vakarki,
šutemini a guta zna co šicko. Jej ocec nescel žrec jej veci. Bo
jemu stačila skora od kolbasi. A tak šicko to žrenie daval šviňom.
Teda iba jednej šviňi, Margit.
Margit mala
obličaj netvora, žrela šicko. Patkane, muchi, sviečki, ambreli,
vodu z prački, ale i kompere, burgiňu a zeler. Znace, co to za
pohľad, kedz šviňa žere burgiňu? Kedz ju karmil toten chlop,
patreli po sebe obaja. To ani Charles Bronson a Claudia Cardinale vo
filme „Vtedy na západe“ na sebe tak nepatreli.
Rusalka teda
plakala. Nemala rada svojho otca a macer tiž ne. Bo macer od nej
chcela, abi še nepsravala jak glupa talpa. A tak še Rusalka
rozhodla, že še budze spravac jak moderna žena. Abi si ju všimli.
Jak perši
krok bulo to, že išla na policu. Ukazala svoju bumažku a hvari:
„Dajce mi pred meno titul VIP“. Policajti jej spravili test na
narkotika a nechapali, čom je negativni. Šalene ľudze.
Dzifče še
rozhodlo, že chce frajera. To preto, abi jej tote 4 kamaratki
zavidzeli. Budze s nim 2 tiždne a vecka ho necha, abi každemu mohla
hvaric, jaki je život komplikovani. Ach, tote ľudze.
A tak išla
do karčmi. Oblikla še jak kebi išla do doktora a sadla v karčme.
Prišol ku nej čašnik a pita še jej, co chce.
„Co sebe
dace?“ opital še. Vof spocenej košeli a smradze po cesniku bol
neodolateľni.
„Fešák
moj, ja bi som si dala niečo pikatne.“ žmurkla po nim.
Chlop došol
za chviľu zos vodou vo fľaši od kvašnich uhorkoch.
„Ta tu
mace vodu od kvašnej juški, bars štipala. A tu mace kapesnik, bo
mace dajaku gutu vof oku.“ a dal jej to tam.
Ona še
napila totej kvašnej guti a šicke čereva jej ožili.
„Jój,
zlatko moje, ja zaplacim.“ povedzela mu a hrabala a zohinala še,
abi ju mohol lapic za ric.
„Coši
šalena. Však aspoň mi dakto vipil vodu, co davam do hnoja. Diki.
Nehnevaj še, že ci tikam, ale kedz mi možeš bic vnučka.“
„A mace
manželku?“ spitala še ho a snažila na neho hodiť toten kačaci
ksicht.
„Hej, čom?
Mam ju zavolac? Chceš še jej daco opitac? Napriklad, že keľo
beriem rodzine pridavki na dzeci abo co?“ spital še jej.
Rusalka išla
dalej. Rozhodla še, idze rozbic partiu chlapcov. Znace to. Pejc
chlopoch še stretne v karčme, abi hutoreli o šejstim, že jaki je
pňak. Kamaratstvo až za hrob, ale vlastne kebi še toti pňaci
neohovarali, ta bi nič inakši nemali.
„Čaute
chlapci.“ prišla ku nim.
„Čau
svetlo mojich oču. Dovoľ mi zaveršovať ti basničku.“ riekol
jeden romantik.
Slovo dalo
slovo a ruka dala ruku a ona še trimala za ruki zo šickimi a šicke
jej vipisovali smski o tim, že jak ju ľubia a jak ju chcu. Ona
nechcela nikoho, lem chcela bic zajimava. Len dajak nemala bic pre
koho zaujimava.
A tak raz
pošla do autobusu a hvarela to šoferovi. Chlop sluchal Petra
Stašaka zos jeho najnovšim singlom „Feri, Feri, Ďuri, Ďuri“ a
ona prišla.
„Jój, čom
me šicke chlopi chcu? Šak ja taka šumna, aj sebe občas zubi
umijem.“ rumazgala mu do uška pri šoferovani.
„Co? Ja ci
nerozumim.“
„No neznam
čim to je, ale šicke chlopi me chcu. Znace.“ povedala a rozopla
sebe gombičku na blúzke.
„Čekaj.
Sluchaj, nechceš isc mi poobirac egreše? Dal bi som ci i dajaki
penež.“ povedal jej v dobrej vôli.
„Och, vi
sce še do mne zaľubil. To strašne daco? Čom totich chlopoch teľo
pricahujem? Joj, asi začnem jesc chleba a budzem tučna šviňa. A
to budem mať pokoj.“ hovorila.
Nahnevala sa
a rozbila šoferovi tachometer. Vistupila tota trasoritka a išla še
viplakac do karčmi U husoch.
Vof husoch
bolo furt plno. Ľudze tam bešedovali pribehi, bulo tam veselo a
tak. Iba jeden chlopčisko tam chodzel, co bul bars, ale bars
svojski. Však i o tim je tota prihoda.
Rusalka
došla do karčmi a hutori. „Dajce mi daco, z čeho še opijem. To
net normalne, že šicke chlopi me chcu.“ plakala jak kebi pedigree
pal namiesto jelita žedla.
A tak šedla
k chlopovi, co jedol rizki a šalat.
„Dobru
chuť bači.“ hutori.
„Ďakujem
šerdco mojo.“ povedzel jej a jedol dalej. Bul to chlop po
šejsdzešatke.
„Šerdco
mojo?“ opitala še ho a zatvarila še tak, jak kebi jej pisčiska
traktor pooral.
„Hej, šak
ja tak volam šickich. I vnukoch, i dzeci, šak znaš, ne?“ a jedol
dalej.
„To je
strašné, dalši, co me miluje. Kedi už pridze dakto, kto me
nebudze mac rad?“ vrieskala jak jelen pri ruji.
Chlop ani
nedojedol, patrel na dalšich ľudzi v karčme.
„Čujece
to? Tak ja som ku nej harapaščik mili a ona mišli, že ja som z
nej hotovi. Ďula, Feri, Joži? To vaša dzifka? To je neuveriteľne!“
„Ako to
vlastne misliš? Co ši pijana? Však ja ci možem buc stari dzedo a
ti tu bešeduješ take guti?“ hovoril jej.
„Ale kedz
sce mi povedzel šerdco mojo!“ bránila sa ako levica.
„Ale však
to hutorim aj cirkularke, kedz do nej olej lejem!“ povedzel jej.
„No vidíte
to? Jak to vlastne misliš, že ce milujem? To akože teraz mam isc
do lesa, naj me medveď zožre? Tak to misliš? Že ja stare železo
na odpis? Taže mi praješ smrť. Chceš, abi som zdehol? Tak to
misliš, co? Čujece ju? Ona mi praje skore zdehiňanie. To je
neuveriteľne!“
Išol ku
baru, vžal pero a napisal jej pisanku. „zdehni si sama, ti
glupota!“
A už ho
nikto nevidzel. A co z ňu? Ta asi hľeda toho, co ju nebudze mac
rad.
