Budar (wc) u linuxu

Budar u linuxu

No ľudze, buli sce zaš plane jak šviňe? Čujce me?

Znace co to je WC? Ta WC je bars smačna vec!

WC je príkaz u Linuxu, co daco robi?

Kedz znace po anglicki, domišlice sebe, že u linuxu ľudze neidu na budar. WC je daco lepši vof totim pripadze.

WC abo word count je prikaz na robenie dobrich veci.

No, už sce mudrejši, ne?

Perši krok- otvorime terminal. Znace jak, ne?

a co dalej? Kedz sce už dnu, dajce še do roota, taže su. Akože svič juser!

Dalo bi še to i bez super juzra (volajme ho Godzilla), ale pozor na práva. Bo, kedz napišece
wc /root/jakejajaja.sh

ta možece isc do rici vecka.


taže, kedz už sce root, zapisujce!

wc /var/log/auth.log

daco vam vijdze, ne? a to daco su čisla.

Napriklad tu

Obrazok perši- wc /var/log/auth.log

Vidzice, co mi dalo? Tri čisla: 134, druhý 1535 a treci 12648

teda

jak vidzice na obrazku.

134 1535 12648 /var/log/auth.log

Perše čislo je počet riadkov. Druhe čislo je počet slov a to tretie čislo je počet bytov. (Teda, vof totim kontexte, že počet znakov ukončujúcich riadok.)

Idzeme dalej.

obrazok čislo 2- moja diplomova praca, ta ci pana beka

Vidzice? tam veľo čisla.













A ešči vam dam treci obrazok

a teľo neška o prikaze wc! Vecej ešči tu! Na domacu ulohu skusce sebe poskušac

wc-l
wc-c
wc-m
wc-L
wc-w

http://unixhelp.ed.ac.uk/CGI/man-cgi?wc

O egohoničoch

Radím vám! Ako na rozhovor s egohoničmi.

Ja: Počuj, strašne pekne voniaš.
Egohonič(ka): Ale čosi, to si určite dačo pil. Jak si na to prišiel?
Ja: Aha, tak, keď som si vyfúkal nos, musím povedať nasledujúce. Smrdíš ako klietka hyeny. Vráť sa tam!

A poprosím o fotky ksichtu

O blogu SME, blogeroch a tom inom

Myslím, že som začal písať neuveriteľné množstvo začatých blogov ako je tento. Už sa to snažím napísať dobré dva mesiace. Koľkokrát som si chcel skoncipovať myšlienky, podeliť sa s vami o sebe a o svojom blogovaní. Napísať niečo o tom ako som vnímal blog sme, koľko energie ste mi dali a mnoho nezodpovedaných otázok. Pokúsim sa teda napísať zopár riadkov o tom všetkom.

Mal som 19 rokov a šiel akurát Vyšší princíp. Mal som asi týždeň pred maturitou a pozeral sa von oblokom. No a tuším niekedy vtedy som napísal svoj prvý blog. Úprimne sa vám priznám, že to bola taká strašná čvarga. Chcel som rýchlo niečo napísať a napísať taký bakaný blog. Myslím si, že každý bloger prepadne do prvotnej grafomanie. Našťastie som sa snažil dostať k myšlienke, nechať plynúť veci a vyvíjať sa v tom, čo ma baví.

V celom svojom živote okrem vlastnej rodiny mám dvoch kamarátov, ktorí so mnou boli od samotného počiatku vývoja. Od malých chlapcov, kedy sme si kopali loptu pred blokom s rozbitými kolenami, cez prvé lásky, pracovné skúsenosti až defakto do tejto chvíle. Všetci traja sme už dospelí a pracujeme na tom, aby z nás boli lepší ľudia. Párkrát sme sa na pive smiali, že podaktorí ľudia neprežijú sami so sebou to, čo sme prežili my traja. Veru, aj ja sa smejem. Traja kamaráti.

Podobne je to aj s vami, s blogermi. Čítali ste ma okedy som tam prišiel. Tiež sme sa spoločne vyvíjali. Cez písmenka, vzájomné diskusie, osobné stretnutia, ba až dôverné priateľstvá. Pamätám si, ako som šiel na svoje prvé blogerské stretnutie. Tuším to bolo v Prahe a spoznal sa s niektorými ľuďmi, s ktorými sa vlastne doteraz stretávam.

V každej internetovej komunite (vrátane blogu, somvprahe.sk a čo ja viem čoho) je fascinujúce ako sa ľudia medzi sebou vyvíjajú. Ono, cez písmenka je to také všelijaké, každý si vezmeme to svoje. Potom sa spoznáme a necháme medzi sebou tu krásnu formu spoznávania sa. O to je to ľahšie a krajšie, keď potom vidíme do tých písmenok.

Nemusím písať, že podobne to bolo aj s vami, s blogermi. Čo ma na blogu SME najviac fascinovalo a obohacovalo? Ten pocit, že všetci máme to svoje a navzájom sa obohacujeme. V diskusiách sme sa častokrát stretávali akoby na káve a viedli pekné debaty. Niečo, čo nás rozvíjalo. (O trolloch, stalkeroch a ľudí s duševnými poruchami nebudem písať.)

To je asi, ako keď sa stretnú linuxoví administrátori a navzájom sa obohacujú o tom, čo robia. O tom, ako si nastavujú aliasy, píšu skripty, aké software používajú. Nakoniec sa všetci zhodnú, čo povedalo jedno chlapčisko minule na pive. „Ale veď Microsoft support beží na linux serveri a má len jednu funkciu: forward to /dev/null/.

Podobne to bolo s vami, každý sme iní. Bavili sme sa o všeličom, od knižiek cez to, ako sa skákalo v Turíne na futbal a nakoniec sme si povedali, že sme radi. Radi za to, že nás ta komunita blogerov nádherne spojila.

Bolo skvelé vás spoznávať a tých, ktorých som nepoznal, bude mi veľkým potešením tento hriech napraviť.

Čo tak trošku o sebe? Pracujem v Národnom archíve v Prahe. Kto by povedal, že z chlapca, čo ukladal knižky sa stane linuxový administrátor a budem pri tom ako sa stavia digitálny archív. Píšem na iný blog.

Tuším, že je dôležité na záver sa vám zdôveriť s jednou drobnosťou. Keď som prestal blogovať, niečo ma hrozne potešilo. Keď mi Robo povedal, aby som mu občas na sieťovku napísal. To bola pre mňa asi jedna z najkrajších poklon pre bloggera, aká sa mi dostala.

Čo vy? Prezraďte niečo o sebe.

Divoká erotika a la Otčim O Otcov na úrade práce

Dnes som si spomenul na veľkú erotiku, ktorá sa počas môjho života udiala. Už dopredu, najmä ženy (ktoré nestalkujú a nevyplakávajú o tom, ako im ich domáce bulo nerobí večeru) upozorňujem, že toto bude veľká erotika. Verte mi, že budete mať čo robiť, aby ste sa mi nevrhali do náručia. Ibaže, ja chlapec, neskúsený, romantický, nežný a naivný vám v tom zabránim. I preto, prezradím vám svoju erotiku. Môj zážitok s úradom práce má hlboké myšlienky. Inak, bohovský námet na erotický film. (Scenár upraví Otčim O. Otcov.)

Kedysi dávno a nebolo to až tak dávno, doprial som si to potešenie študovať na vysokej škole. Ibaže bakalárske štúdium som dokončil a prišiel najkrajší čas života. Čas úradu práce. Šiel som najprv na totu chmáru, kde sa treba odhlásiť od prídavkov a potom, že skočím na úrad práce. I reku som sa galantne oholil a natrel voňavkou značky Černá kočka a vyrazil som.

Cestou na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, každý voňal ako ja. Podaktorí jedinci pili vodu po holení značky Černá kočka, Pitralon, Diplomat alebo voľajakú inú baštu a zajedali to slastnou cibuľou. Ja neviem prečo, ale ich telesný pach to všetko prebil.

Zastavil som sa pred dvere jednej kancelárie a zaklopal som. Veľmi nežne, akoby som ženu hladil po pokožke. Z opačnej strany dvere sa na mňa vyrútil obrovský rev akoby samotný lev z klietky v Zoo vyšiel. „MOMENT!“ zneli tie povzbudivé slová plné útechy.

Tak som čakal, cmúľal si prst v ústach a myslel na čosi pekné. O necelú štvrťhodinu sa dvere vyvalili, akoby z nich Godzilla vyšla. Usmial som sa na tú pani a ona pozerala na mňa takým pohľadom, že som skoro dačo zo seba vyšľahol.

„Čo tu chcete?“ riekla veľmi nežne, hlas mala dosť prefajčený a jej reč bola obdarená neuveriteľnou miestnosťou. Až pohár vody na stole sa rozbil.

„Dobrý deň vám prajem. Ja som prišiel, pretože som ukončil vysokoškolské štúdium.“ zvestoval som ticho a sledoval tú pani. Unavená životom a vôňou jaternice.

„No a čo ako má byť?“ ryčala ani tur pri tom, keď sa núka dopriať si to potešenie odísť na pašu a prežúvať zopár kúskov tvári. Vlastne trávy.

„Predsa, mamka ma za vami poslala. Bolo by vhodné s vami sa dohodnúť na totej chmáre ohľadom rodinných prídavkov. Bolo to pre nás potešenie. Bez nich by sme museli doma jesť myši a maliny z lesa.“ povedal som jej a hodil jej žmurkanicu do oka.

Ona div nevzala sekáč na mäso a nespravila zo mňa Sama Hawkinsa.

„Jáj, dobre. A tak tu podpíš papier.“ vždy som miloval ženy, ktoré mi začali tykať len tak.

Podpísal som papier, aby štát neprispieval na našu domácnosť. Rozhodol som sa to urobiť za neho.

„Smiem sa vás ešte spýtať jednu otázku?“ odvetil som jej.

„No, tak čo?“ zatvárila sa tajomne. Vždy som sa rád cítil v kolektíve, kde sa mi každý snažil pomôcť.

„Ako je to s úradom práce? Ja som si dal prihlášku na ďalšiu školu, na magisterské štúdium, ale neviem, či mi doprajú u nich študovať.“ povedal som jej.

Ona žula žuvačku ako nejaká krava v maštali. „Príjmu ťa. Nikde nechoď.“ hovorila a skoro tresla dvere, lež moja ruka zasiahla.

„A keby ma neprijali?“ spýtal som sa.

„No, tak to nevadí. Študentom si dokonca augusta.“ povedala mi tieto nesmrteľné slová.

„Ok, čau.“ povedal som jej a ona mala nejaké monológové prejavy zlosti, že som hovädo a odľud, ohyzd a pačmaga a mal by som sa pozhovárať s ročičmi o vykaní.

I prišiel som domov a povedal našim, či im mám vykať. Pozerali na mňa ako decko na rozbitú vázu.

Poznáte túto pesničku? „Táto veta, pravdivá je, život skrýva rôzne taje.“

A bola to pravda. Na vysokú školu ma neprijali. Dôvod bol prozaický, vraj som si nepozrel podmienky prijatia na štúdium a som pre nich veľmi nevyhovujúci, lebo nemám triedny základ. I to bol jeden z dôvodov prečo som sa opäť o tri mesiace hlásil do Lóže Fáfnirovej.

Opäť som zaklopal, opäť prišla pani, čo ma naučila Frigidítu pre pokročilých.

„Čo chcete?“ riekla mi a ja som jej povedal svoj príbeh.

„Ale to si tu mal v júni prísť, ty loptoš!“ riekla do mňa.

Naplnený blahom som ju skoro opľul od radosti a prišiel teda na úrad práce. Tam už bola celkom príťažlivá žena, ale prestal som sa na ňu pozerať, keď otvorila gambu.

„Kde ste boli celý čas?“ spýtala sa ma.

„No, v Kambodži som bol. Kosiť lekvár.“ povedal som.

„Bolo to DPP alebo HPP?“ riekla a mne spadla sánka.

„No, podpíšte tu všetky veci a my sa rozhodneme, či vás na úrad práce prijímeme. Musíte doniesť potvrdenie o absolvovaní štúdia.“ bučala.

„No a diplom vám nestačí?“ spýtal som sa.

„Čo ste na práškoch? To nie je potvrdenie o štúdiu. Ešte niekde môžete študovať. Tajne.“ úroveň debility sa jej teda dvíhala krásne.

Na Úrad práce som sa ani nedostal. Pokiaľ ma mali prijať, už mi otvorila cestu života Panta Rhei.

Po 8 mesiacoch práce v kníhkupectve som sa rozhodol, že magisterské štúdium budem absolvovať v Prahe.

Pošiel som opäť do Lóže Fáfnirovej.

„Dobrý deň prajem.“ blaženým úsmevom som zvestoval.

„Dobrý.“ kríkla akoby som ju vyrušil od klikania v Solitaire.

„Ja mám taký príbeh. Rád by som šiel študovať do Prahy a okrem toho si tam chcem aj nájsť prácu.“ povedal som jej.

„Dobre.“ povedala a začalo to podozrivo dobre.

„Ja vám to poviem úplne na férovku. Viem, že mi prácu nenájdete a ani to od vás nežiadam. (To skôr vaše telo. Ehm. ) Len chcem, aby mi štát platil zdravotné poistenie, kým si nenájdem prácu.“ riekol som slová odvahy.

„Budete sa musieť hlásiť každé dva týždne.“ hovorila.

„A inak sa nedá?“ spýtal som sa.

„Ne.“ riekla.

„Pochopte, ale, keď budem ďaleko, tak nemôžem sa vám hlásiť.“ už som syčal.

„No tak tam nechoďte. Tu vám je zle? Nechcete ísť na nejaký kurz? Napríklad tu ponúkajú finančná stabilita pre život.“ hovorila mi.

„No, to by som musel nejaké peniaze mať, aby som šiel na taký kurz.“ rumázgal som.

A tak som tresol dvere a šiel preč.

Život prináša nečakané situácie. Ibaže táto ma stala okolo 150 eur, ktoré som musel zaplatiť poisťovni. Áno, pre vlastnú hlúposť.  

Idylka v práci

Ja: Serus

On s kávou v ruke, sotva chodí, tácka sa: Do pi**

Ja: Ta čo?

On: Ci bo**

Ja: Však dačo povedz!

On: Do pi**

Ja: Rušná noc, či čo?

On: Ani sa nepýtaj do p***

Ja: Ok.

On: A to som šiel spať o deviatej.

Čo rozprávala stará Aida na Poštovej ulici

Predpokladám, že sa nenájde človek vyrástajúci v Košiciach, ktorý by si nepamätal starú Aidu. Presne tú, z ktorej sa kedysi pozeralo na Poštovú ulicu. I vďaka starej Aide Košice začiatkom decembra vyzerali ako zasnežená Dickensová Vianočná koleda. Veru, detstvo v Košiciach voňalo venčekami, chutilo tou najlepšou zmrzlinou a svrbelo rozbitým kolenom. I o starej Aide je tento príbeh, ktorý som kedysi dávno počul pred Vianocami. Pil som pri tom kakao a jedol perník.

V jednu nedeľu sa v Košiciach narodil chlapec s jamkovým úsmevom a blond kučeravými vlasmi. Postupne vyrástal, hrával sa s kamarátmi v piesku. Bol skvelý futbalista, dosiahol obrovské množstvo gólov. Škoda však, že v bráne sa objavovali jeho tenisky, či kopačky Romario.

Nevedel kresliť, miloval múzeá a každú nedeľu po kostole chodievali do starej Aidy. Vždy sa tešil na venčeky, krémeše a punčové rezy. Dodnes vidieť tie jeho malé, nevinné, bádacie oči, keď občumoval koláče. Nehovoriac o tom, aké šikovné oči mal neskôr, keď sa dievčatám pozeral pod šaty, sukne a kamkoľvek inam.

Stará Aida mal v sebe neuveriteľné čaro spájať ľudí. Deti sa zoznamovali s inými deťmi, dámy tam chodievali v šatách a klobúkoch. Bolo to miesto, kde sa z chlapov stávali gentlemani. Život starej Aidy plynul ako život starých Košičanov. Na Košiciach je dodnes kúzelné, že mesto má staromestský šarm. Ľudia chodia do parkov, na zmrzlinu. Milý berie svoju milú k spievajúcej fontáne a vymýšľa si, že tú pesničku, čo hrajú, on zložil v obrovskom duchovnom rozpoložení len a len pre ňu. Veru, keď sú chlapci zamilovaní, vymýšľajú si nadprirodzené veci. (Podaktorí aj keď nie sú zamilovaní.)

Jeden letný večer šiel malý lunt do starej Aidy. Mal na sebe hnedé manchastrové nohavice, kockovanú flanelovú košeľu a strapaté vlasy. Už neboli blond, mali inú farbu. Prirodzene, že drobný gentleman mal zakasanú košeľu veľmi neohrabane. Teda, tam, kde chcel, tam si ju vopchal dnu. Lež inam ju mal vonku a vôbec mu to nevadilo. Vo vrecku flanelovej košele nosil pero, hoc nevedel písať. Chcel sa ukázať po celej Poštovej ulici, aby ľudia videli.

Keď som kedysi chodieval na strednú školu, mali sme tam mnoho učiteľov. Poniektorých si pamätám dodnes. Dôvod je jednoduchý, okrem učiva mi dodali aj poniektoré myšlienky, ktoré som si niesol ďalej cestou. Raz nám hovorievala vyučujúca na strednej škole, že sloboda človeka končí vo veku šiestich rokov. Potom už človek začne chodievať do školy, neskôr do práce a musí sa vžiť so slovom zodpovednosť. (To, že podaktorí o slove zodpovednosť vedia tak veľa asi ako knihy Otčima O Otcova o láske, je druhá vec.) Presne takto vyzeral šarvanec v hnedých nohaviciach a kockovanej košeli. Kráčal tou Poštovou ulicou a myslel na to, čo mamka uvarila na obed.

Mal mamku a sestričku. Obe vedeli, na čo myslí. Ženy majú od nepamäti pozorovací talent, ktorým vedia spozorovať, na čo človek myslí. Obzvlášť ten, ktorého milujú.

Celá rodina kráčala do Aidy, malý zbojník pred nimi, sledujúc svojimi hnedými očami okolie. Zrazu prišiel k dverám a nevedel, čo má spraviť. Jeho otec, gentleman vo všetkom, povedal mu, že chlap otvára dvere, aby prípadne ochránil dámu, ktorú tam vedie. Malý švihák si to zapamätal a takisto si všimol, že jeho mamka sa červená. Chcel teda otvoriť dvere, ale ešte to nevládal a tak sa ostatní srdečne usmievali.

Sedeli vôkol jedného stola a jedli trubičky. Hádam netreba vysvetľovať, že maškrtník mal viac cukru na tvári ako v sebe. Keď to videla jeho mať, prišla kalvária. Chcela s ním ísť na toaletu, aby ho vyčistila. Ale on, že ide sám, lebo už je veľký. Urazene odišiel a všimol si, že pred dverami wc jedno dievčatko plače. Mala na sebe mašľu a klobúk.

Ako sa na ňu pozeral, hrozne zahrmelo a on sa zľakol. Všimla si ho a chvíľu sa naň dívala. Keď ho videla, strapaté vlasy, košeľa skoro ako posledný gadžo, gamba od krému a cukru, no ihneď sa doň zamilovala. Dvaja päťroční ľudia sa na seba usmievali. Vzala mu z ruky osoplenú vreckovku a začala ho umývať. Ale o chvíľu prišli rodičia a všetko pokazili. Prišli domov a v srdci mladého chlapca sa začal rodiť rytier. Veď on prvýkrát v živote myslel na nejaké dievča.

Keď ste niekedy čítali od Marka Twaina Toma Sawyera, určite si pamätáte na tú časť, keď Tom pobozkal dievča. Tento malý zbojník si na ňu spomínal pri čítaní Toma Sawyera a veselo sa rehnil. Aj, keď ju už dávno nevidel.

S úsmevmi je to ako s maľovaním. Človek dokáže vytvárať neskutočné množstvo úsmevov, ale pamätáme si na ňom len tie najkrajšie. Myslím si, že keď maliar dokáže zobraziť ľudskú krásu, je to nádherné. Úsmevy tiež maľuje maliar, ale niekedy na nich netreba toľko námahy. Ku každému človeku prechovávame obrovské množstvo úsmevov, každému inak. Podľa toho ako si kto zaslúži. A najsmutnejší ľudia sú tí, na ktorých sa nemá kto usmiať.

S dámou sa stretol ešte párkrát. Vymýľšal si pred rodičmi hovadiny, aby s ňou mohol chvíľku tráviť čas. Každú nedeľu sa do Aidy tešil, dokonca sa aj česal a nosil novú košeľu. Už v tom čase sa naučil vymýšľať gebuziny, aby mohol byť s ňou. Dokonca si ju chcel aj za ženu vziať a vychovať s ňou deti.

Raz ju stretol v parku pri stanici, tam ako je fontána. Krmila holuby a mala na sebe klobúk s mašľou. Odtrhol v parku nejakú tú burinu a prišiel k nej s venovaním. Keď to videl správca mestského parku, dal malému chlapcovi takú prednášku, že tam sedel a rozplakal sa.

Chlapec uplakaný, usoplený, neučesaný, brčkavý, strapatý s prvými hodinkami na rukách tam sedel a pozeral do fontány. Keď ho videla, mala chuť sa o neho postarať a vynadať tomu ošarpanému truľovi. Rodičia ju však zobrali preč a nezbedné chlapčisko rumázgalo.

Čas ubiehal pomaly a prišiel čas školy. Mal prvýkrát v živote na malom saku zelenú stužku a kvietok. Keď však chcel pani učiteľke venovať svoj kvietok, nejaký hastroš mu odtrhol kvet a tak pred ňou stal ako soľný stĺp s holou stonkou. Ale už neplakal, iba sa tváril nešťastne.

Počas základnej školy sa oboznamoval s učivom tak neohrabane. Naučil sa milovať starých Vikingov, príbeh o Augiášovom chlieve, napoleónske obdobie a jednu z najkrajších poviedok pre malého chlapca, čo napísala literatúra.

Na poviedke od Karla Čapka „Sbírka známek“ je kúzelný spôsob zobrazovania citlivosti chlapčenského kamarátstva. Prirodzene, že aj naše spomínané chlapčisko mala svojho Lojzíka. Kamaráta, s ktorým sa delil o všetko. Najprv o roztrhané tenisky, potom o prejdeté kilometre, časom o príbehy s dievčatami, o prvých pracovných skúsenostiach a tak.

Základná škola skončila a on sa pobral ďalej po svojom rebríku. Na strednej škole spoznával dievčatá, vymýšľal si hovadiny a tie písal potom do školského časopisu. Sedel v poslednej lavici pri okne a pozerával sa na komíny a na dievčatá takým vzácnym, veselým pohľadom.

Podaktorí ľudia hovoria, že na strednej škole sa človek formuje ďalej. Dá sa povedať, že úspechy mnohých začínajú práve tam. Saint-Exupéry píše v Citadele, že základy lode treba pevne upevniť a nikdy sa nesmú meniť. Podobne je to podľa mňa aj s človekom. Je to práve tá stredná škola, kde sa treba poriadne upevniť a ísť ďalej.

Podobne to mal aj náš huncút. Naučil sa milovať predmety, ktoré ho nasledovali ďalej preč. Nebolo to raz, čo sa dohrabal do školskej knižnice a tam si čítal o histórii. A to ani nevedel, že história ho bude sprevádzať celým životom. Okrem histórie sa zamiloval do beletrie. Tak ako každý chlapec v tom Hamletovskom veku, i on miloval Romaina Ronalda, Ericha Maria Remarqua a Karla Čapka. Veru, posledný menovaný sa stal jeho duchovným otcom, človekom, čo ho podporil, keď to najviac potreboval.

Na vysokej škole začal študovať veci, ktoré miloval. Naučil sa veriť myšlienke, že pracovať na niečom, čo máte radi, je čertovsky dobrá vec. No a tak drel a drel, študoval, nosil si veci domov a prihováral sa stromom. Svojmu Lojzíkovi sa vždy zdôveroval, čo sa všetko naučil a ten naopak. Niet nič krajšie na kamarátstve ako sa jeden druhému zdôverovať so všetkým. Od tým, že na bratislavskom erbe nie sú holuby, až po tom, aké dievča sa mu páčilo.

Prišiel čas, kedy odišiel z domu. Našiel si prácu ďaleko a preto musel opustiť i rodné mesto vrátane starej Aidy, mestského parku, pivovaru Golem a Urbanovú vežu. Asi nikto nikdy neprerozprával povesť o zvonárovi Urbanovi toľko možnými spôsobami ako práve on.

Myslím, že môžeme odísť kamkoľvek na svete. Duch mesta, v ktorom sme vyrastali, je s nami stále. Vedel to veľmi dobre aj náš spoločník týmto príbehom. Nikdy nezabudol hovoriť príbehy o starých Košiciach, ktoré nikto v Košiciach nepoznal tak ako jeho sestra a on.

Dostal sa veľmi rýchlo k ľuďom, čo ich vlastné ego obmedzovalo myslenie. Boli to ľudia veľmi nešťastní, hrdili sa vlastným bôľom. Ich jediná radosť na svete bola, keď sa sťažovali druhým ľuďom, aby ich ľutovali. Je to jednoduché, zámer bol taký. Čím viac hrozných vecí sme prežili, tým viac nás budú ľudia obdivovať. Ktovie, kde svet prišiel k takým zvráteným názorom.

Bol to pre neho veľmi smutný svet, studení ľudia ho tvorili. Spoznal obrovské množstvo ľudí, ktorí sa doslova nechceli zamilovať. Už to Karel Čapek píše vo svojej Matke. Mír, soucit, láska, to je všechno hezké, ale teď jaksi na to není čas. Isteže on to myslel v inom kontexte, ale náš švihák tento výrok okúsil. Je smutné, keď ľudské ego sa stane tou najvyššou hodnotou.

Dievčatá sa menili na obludné monštrá, ktoré cítili potrebu každému na plnú hubu rozprávať ako ju trápia (nielen v posteli) ich polovičky, ale ostanú teda samé? A chlapci? Vo veľmi mladom veku sa z nich stali skúsení muži a radili kdekomu o všetkom. Kamarátstva pomaly vymierali a ukazovala sa na ľuďoch taká sebadôležitosť.

Pochopil, že toto nie je svet, ktorý chce vytvárať. Nejaký čas sa naučil odosobňovať z ľudí, ktorých správanie mu ubližovalo. Pozeral sa do Citadely a začal i on v sebe tesať vlastný chrám. Začínal zdrhávať zo spoločnosti a uchyľoval sa k veciam, ktoré ho kedysi bavili.

Naučil sa, že keď mu je najhoršie, je dobrý nápad prečítať si to, čo kedysi miloval. I preto otvoril Troch kamarátoch a autor mu otvoril oči a rozosmial ho. Podobne aj Romain Roland, keď píše, že pre ženu je najkrajší pocit, keď vidí svojho milenca na fotke dieťaťa.

Ktovie ako sa ocitol v Lisaboni. Kráčal brazílskou ulicou. Tam, kde treba zabočiť pri nemocnici doprava a hrozne pršalo. Pochopiteľne, že tento lagan nenosil nikdy dáždniky.

A tak vedľa neho stálo plavovlasé dievčisko a hrozne sa smialo. On nevedel po portugalsky ani slovo. Preto pozrel na to veselé stvorenie pred sebou a zašvitoril.

„Jój, ty tepša! Si ešte nevidela pekného chlapa, čo zmokol?“ rozrečnil sa a išiel ďalej. Ona sa rehotala ešte hlasnejšie a on si vlastne uvedomil, že je pekná.

„Človek bez lásky je ako mŕtvola na dovolenke. A ty tu lásku rozsievaš ako jarný vánok.“ i riekla mu a vydala sa iným smerom. Schválne, ako dieťa, keď sa hrá na schovávačku.

Rozmýšľal ako ju nájsť, ale vedel, že to chce urobiť. Aj keby mal celú portugalskú metropolu prevrátiť. Na chlapoch je prazvláštna vec, čo všetko robia, keď ich nejaká dáma očarí. Majú chuť zničiť armádu, prejsť celé mesto, naučiť sa lietať a čo ja viem, čo všetko.

A tak sa vybral do Benficy a začal trošku rozmýšľať o meste. Napadlo mu, že je len jediné miesto, kde ju nájde a jediná vec, čo mu napadla. Remarque. Kde sa odohráva Noc v Lisabone? Utekal do prvého antikvariátu a hľadal knihu s nápisom Uma noite em Lisboa.

Rio Tejo vedel, čo znamená a tak utekal ako blázon. Behal po železničnej stanici Belém, videl most, ktorý je spomienkou na karafiátovú revolúciu a nakoniec ju videl ako sedí na lavičke a pozerá na rieku. Utekal kúpiť nejakú napolitánku do prvého stánku. Odtrhol voľajakú burinu, čo tam rástla a sadol si k nej.

„Počul som, že franúzske väzenia nie sú také zlé ako nemecké.“ usmial sa na ňu.

Všimla si jeho kvet a celá ožila. „Vidím, že posledný romantik ešte stále žije. Kde si to preboha odtrhol?“ spýtala sa ho tými svojimi peknými, nežnými očami.

„Predsa, pri kostole. Farár mi pomohol.“ usmial sa pomaličky.

„Odkiaľ si, ty naničhodník?“ opýtala sa ho to a medzi dvoma ľuďmi sa začínalo vyvíjať niečo krásne.

„Ta zos Košicoch.“ povedal jej a ona sa mu div nevrhla do náručia.

Niet krajšieho pocitu, keď človek stretne niekde ďaleko kohosi, s kým sa môže rozprávať o škôlke na Ipeľskej ulici, o Dominikánskom námestí, o kalvínskom kostole, kde sa tam za roh chodilo slopať, o parku pri stanici. A samozrejme, o starej Aide.

Sedeli pri majáku, pozerali na rieku Tejo a obaja mysleli na to, že kedysi dávno sa tu odohral príbeh.

„Kde myslíš, že to bolo?“ opýtala sa ho, už držiac sa za ruky.

„Podľa mňa tu bolo trošku ďalej.“ pošepkal jej a ukázal na miesto, aby sa trošku nahla a on sa jej pozrel lepšie do výstrihu.

„Ty lunt! To sa vôbec nehanbíš? Ja, také dobré dievčatko!“ rehnila sa vedľa neho a noc strávili vedľa seba pri tom majáku. Opretí ramenami k sebe sa zhovárali o Noci v Lisabone. Boli šťastní.

Párkrát im ešte lisabonská pláž robila spoločnosť. Chodievali spolu, držiac sa za ruky objavovali jeden druhého v metropole Portugalska. O nejaký čas sa rozhodli spolu bývať a ich prvá návšteva sa odobrala do cukrárne.

„Vieš, že mi tá cukráreň pripomína starú Aidu, na Poštovej ulici?“ usmiala sa na neho a celého ho pomaľovala zmrzlinou.

Prirodzene, že cukráreň v Lisabone nemala nič spoločné so starou Aidou. Vlastne, až na obyčajnú maličkosť.

„Do starej Aidy sme chodievali stále po kostole. Ja som prirodzene chodil tak neučesaný, neostrihaný, rozgajdaný.“ škeril sa na ňu.

„A vo flanelovej košeli?“ pošteklila ho slovami a on sa úplne roznežnil.

„Stále máš rád trubičky?“ nedala si povedať.

„To si naozaj ty?“ nebol schopný slova.

„Samozrejme, že som to ja. Už prývkrát, keď si sa na mňa usmieval tými jamkami, som vedela, že si to ty. Kde si bol celú tú dobu?“ nedala si povedať.

„Ale. Keď som mal 10 rokov, musel som opustiť Košice.“ riekol pomaličky.

„Prečo? Ja som tam bola až do 21.“ šteklila ho tými najkrajšími očami na svete.

„No, prišla Godzilla a zožrala nás. Ja som celý čas bojoval a myslel na teba. To jediné mi pomohlo prežiť.“ riekol jej a ona sa hrozne, nahlas zasmiala.

„Nikdy si neprestaneš vymýšľať, čo?“ usmiala sa.

„Veď ty si to na mne stále milovala.“ a kráčali von z cukrárne.

A tak nám stará Aida ukázala svoj príbeh.

Zdroj obrázku: http://static.panoramio.com/photos/large/60379427.jpg [cit. 2014-05-20]

Dzešec bodi, co bi mala mac žena mojho šerca. Kedi ja taku stretnem a kopnem do rici totu ľompu, co mam doma a musim s ňou spavac?

Poslednú dobu šicke hutoria o šťastnim živoce. Najmä o tim, abi šicke mali bars dobreho partnera a zda sa im to nemožne. Sluchajce me, vi ceľata. Ja vam povim šicko. Ja znam, že še vam zda, že mac dobreho partnera je nerálne. Znace čom? Bo sce glupe a retardovane a ešči zdehnice, vi šviňe!

Tota doba neni ani tak o tom, že je nerealne dakoho normalneho spoznac, ale skorej o dačim inakšim. Skrátka a dobre, ľudí vecej zaujíma vlastné nešťastie ako normalni život. Uvedomce sebe, že podaktori ľudze miluju ten pocit, kedz možu o sebe bešedovac jake hrozne životi maju. O tim, že ich voľba partnera je vlastne utrpenie. „Och, čom ja taka glupa nalpa, že mušim mac takeho chlopa, co mľaska jak šviňa vof reštauracii a ešči po každim jedle sebe odrihne jak dajaka gazela.“ Abo aj inakši. „Čom ma ten muj neporanta na gauču jak to robia vof knižkoch od Otčima O Otcova abo od totej Evi pošahanej?“

No, odpoveď je jednoducha. Bo ti takeho chceš. Ti miluješ tu drámu, co vitvaraš, abi si ukazala, že co šicko si zvladla. Taže, mila, zlata. Tak ci treba. Základná podstata šťastia neni vof žiadnich tajomstvach abo kľučikoch abo vof dajakej knižke jak najsť toho praveho. To je len o tim, že ľudze, co vitvaraju taku dramu a sťažuju še na toho svojho partnera, su rozmaznane jak 3 ročni Janko. Bo to je tak. Kedz žerem dajaki chleba zo šmľacom a ešči k tomu hurki i papriku a zapijam to alpou, pridze za mnou Janko, že i on take chce. A kedz odrežem mu chleba i hurku, ta še ruci o žem. Čom? Bo on take chce jak ja, ne ine!

A toto, mili ľudze, toto je i u vas. Vi sce tak rozmaznane dobou a take glupoti, co vi povidumujece, to až človek sebe začne olej do žili pichac.

Neška je veľka moda pisac članki v pravidlach. Taže, dzešec bodi, co bi mala mac žena mojho šerca. Kedi ja taku stretnem a kopnem do rici totu ľompu, co mam doma a musim s ňou spavac?

Perši bod: Nepotrebujem od ženi, abi mi kupila každi dzen pivej a abi som mal furt po praci večeru.

Potrebujem od ženi, abi me čekala pred obchodom, kupili si rožki a šalat a išli sebe dac pred tesco jak posledne socki.

Druhi bod: Nepotrebujem od ženi, abi som sa s ňou chvaill pred svojimi kamaratmi.

Potrebujem od ženi, abi so mnou začala vitvarac taki tip kamaratstva, že jej budem doverovac.

Treci bod: Nepotrebujem od ženi, abi si každe viročie kupovala dajaku šumnu spodnu bielizeň.

Potrebujem od ženi, abi si so mnou vitvarala sviatki a viročia, kedz še daco mimoriadne udeje.

Štvarti bod: Nepotrebujem dámu, co še budze hlasic na každu dietu a starac še o svoju postavu, abi šicke vidzeli jaka je šumna.

Potrebujem dámu, co mi sama navrhne. „Sluchaj, co tak sebe kupic vino a isc še do parku zdruzgac jak dajake paviani!“

Piati bod: Nepotrebujem ženu, co mi budze dokazovac aka je skúsená a keľo veľo toho ma už za sebou.

Potrebujem dámu, co sebe uvedomi, jak veľo ju toho čeka so mnou.

Šiesti bod: Nepotrebujem so ženskou rozoberac hlubokointelektualne debati.

Potrebujem si s ňou večer šednuc na ric a bavic še o tim, co mi robil, kedz mi ešči chutili mravce.

Siedmi bod: Nepotrebujem ženu, co na Vianoce še me budze pitac, co mi ma kupic.

Potrebujem ženu, co mi povi: „Drahi moj, sluchaj! Si zli jak čort a ja na tebe zapomla. Ale ta tu maš aspoň horalku, bo ja vim dobre, že ju ľubiš.“

Osmi bod: Nepotrebujem ženu, co me budze predbiehať, že jaka je mudra a vie toho vecej jak ja.

Inteligentni človek sebe nepotrebuje dokazovac aki je pred druhimi. Skorej bi bolo prijemne odhaľovať na sebe chibi a žiť zos nimi.

Deviati bod: Nepotrebujem ženu do postele, co budze extra vikonna a poznac milion poloh.

Potrebujem ženu, co, kedz še s ňou začnem bozkavac, tak sa ťukneme zubami a furt večar si na to spomenieme.

Desiati bod: Nepotrebujem kucharku, upratovačku a pračku. To šicko znam i ja.

Potrebujem taku, co sebe furt vof sobotu šedneme a budzeme bavic: Meno, mesto, zviera, vec.

Ibaže toto asi ani netreba písať. Jednoducho, po čosi podobnom túži hocikto, kto je normálny a slušný. Ale vy nie ste slušní ľudia, vy ste také svine, čo potrebujú vzbudzovať a každého obťažovať svojou životnou prehrou. Viete, drahí ľudia. Sami si za to môžete a tak si lížte tú svoju hnusnú smotanu! A ešte niečo vám k tomu napíšem. Viete prečo sa topíte v takých sračkách? Lebo na viac nemáte. Dobre vám tak.