Ladronka

Potrebujem pôžičku na jedlo pre Godzillu

Do našej spoločnosti prichádza obrovská a veselá potecha. Naše domovy sa stali vítacími centrami samozvaných hostí. Áno, presne tak. Uhádli ste, je to skupina pôžičkárov, finančných poradcov, poisťovacích agentov a kdejakej inej zberby. Slova zberba v tomto aspekte nie je negatívne. Význam zberba pre potreby tohto blogu bude definovať samotný príbeh. (To som napísal vetu, čo?)

Okrem toho, že ich potecha prichádza do mojej spálne, začali sa zaujímať aj o moje dobro na sociálnych sieťach. Mám obrovský životný priestor na sociálnych sieťach. Podaktorí by mohli povedať, že som hablivý informatik nemajúc vlastný život a preto musí mať facebook, twitter, google plus, C6H6, yandex.ru, makar čudra a ja neviem čo všetko. Je nesmierne dojemné koľko ľudí stratí hodiny, dni, mesiace a niekedy aj celý život nad tým, že analyzujú druhých ľudí a snažia sa byť dobroprajní.

Na sociálne siete chodím rád vďaka pragmatickým záujmom. S hrdosťou v hrudi a veľkou potechou duše veľmi rád zdieľam informácie o svojom novom miláčikovi. Mám nové domáce zvieratko a rád by som ho zoznámil s okolím. Keďže je to harant veľký, nemôže so mnou chodiť na pivo, chytať ryby, baliť dievčatá na motýle alebo ma držať za ruku v kine. Viete, je to Godzilla. Toto je môj dôvod, prečo chodím na sociálne siete.

Pravdaže, kvôli Godzille urobím všetko. Je to dáma môjho srdca, ktorá mohutným revom sťaby vrešťan, dostala sa do môjho vnútra. Vždy ma niečím milým a nežným prekvapí. Veselo ma čaká z práce a spoločne zakladáme google groups Jedlopregodzillu. Prosím, prihláste sa! Zachránite jedno veľké srdce! jedlo_pre_godzillu@googlegroups.com

Ako tak sedím s Godzillou minule za facebookom, otvorím si skupinu „Košice“. Je to krásne, legendárne mesto. Ach Košice. Najlepšia zmrzlina, akú som mal tú česť ochutnať. Škoda, že keď sedíte v AIDE a výjdete von dverami, pohľad dopredu vám dá štyri cez pysky.

Skrátka a dobre, Košice sú mestom, ktoré milujem pre jeho črty. Je to mesto plné histórie, má kostol, ktorý je taký obracač kabátov, že ci pana. Raz to bol katolický chrám, inokedy kalvínsky, potom opäť katolícky a nakoniec je z neho chrám, kde sú ukryté legendy a tajomstvá. I povráva sa, že v tom chráme jeden kňaz bol diablom a víno z kalicha sa premenilo na Kristovu krv. Hádam vám netreba hovoriť, že keď kostol zasvätili Alžbete, nechali tam jeden dutý kameň. Keď ten kameň uchmatnete ako nejakú laskotnú šmakotu, stavba sa zborí a vy pôjdete do väzenia. Toto ste chceli, Slováci?

Vráťme sa k tým sociálnym sieťam, čo ničia ľudské srdcia. (Hej, hádžu ich houbom, hoc neviem, či holúbä má rado mäsité porkmy. Pozn. red.)

Jeden večer som vyšiel s Godzillou zo sprchy. Tá mala nemravná zbojníčka už sladko búvala a ja som sa prihlásil do skupiny Košice. Chvíľku som si tam písal s ľuďmi, aby som odhalil akí sú. Človek v dnešnej dobe nemôže nikomu veriť. Je dôležité každého si overiť, poveriť, preveriť, zaveriť, zveriť a tak.

Nuž a tak mi napísal jeden človek, že sa súrne so mnou chce stretnúť. Vraj je to veľmi dôležité a otázka života a smrti. I nechal som to malé dieťatko samé doma a kvôli jej jedlu utekal do mesta. Košické noci sú veľmi tvrdé a drsné.

Stretli sme sa na Dominikánskom námestí. Bol to pán a mal červený kufrík. I navrhol som laganovi, aby sme zašli do Kolosea, lebo to je dom útechy a príležitostí.

„Čo si debil? Do Kolosea? Vieš koľko tu mám peňazí?“ opýtal sa ma.

„Pane, ja som slabý debil s IQ 83. Neposmievajte sa mi prosím, nie je to od vás pekné.“ a rozplakal som sa.

Kráčali sme po Hlavnej a on bol tajomný. Ja vám neviem, ale všetci títo finanční poradcovia (ktorí pracujú vo voľajakej atypickej finančnej spoločnosti a samí sa hanbia povedať meno tej spoločnosti) sú ako tie ženské časopisy. Hrať sa na tajomnú dušu a nič nepovedať.

Sadli sme si do kaviarne Slávia a našu debatu nasledoval mohutný duet Petra Stašáka a miestneho tancujúceho Róma, ktorého voľakto pomenoval Števko.

„Dobre, prečo sme sa stretli?“ opýtal sa a ja som trpel kvôli Godzille. Chúďa moje malé, teraz určite trpí!

„Ja netuším prečo ste ma priviedli v takú neskorú hodinu do lóže Fáfnirovej.“ povedal som mu. Lóža Fáfnirová je označenie pre miestnosť pokladu.

„Nechcel som to písať na facebook, lebo ľudia sa rozčuľujú. Ja ponúkam pôžičky, finančné služby a postarám sa o vašu potechu.“ pri poslednom slove sa usmial.

„Nuž, ale ja by som si rád doprial potechu na loži s nejakou slečnou a nie s vami predsa.“ riekol som mu svoje požiadavky.

„Ty vagabund! Veď ja ti chcem pomôcť vo finančnej situácii.“ básnickym spevom sa predviedol.

„To je od vás veľmi dobré. Potreboval by som dačo. Nemáte 30 000? Kamarát si chce kúpiť mac a furt rumázga, že nemá peniaze.“ rečnil som.

„Aké má číslo?“ spýtal sa ma a sliny mu stekali z huby ako krave Žofke, keď mi jedneho dňa požula tričko M. Jordana. To bol najhorší deň môjho života, plakal som tri dni.

„46“ povedal som mu číslo nohy.

„Ale veď telefónne!“ a pán prestal ovládať stavy svojho žlčníku.

„To neviem, veď choďte na políciu a pýtajte sa na IMEI.“ radil som mu ako najlepší poradca.

„Bavme sa radšej o vás.“ a upravil si vlasy.

„Dobre. Narodil som sa v nedeľu.“ začal som zhovárať mu svoj životopis, aby ma lepšie spoznal.

„Na také podrobnosti nemáme veľa čas. Skrátka a dobre, ponúkam peniaze na kúpu domu, auta, chladničky, Bubo Bubo. Ponúkam vám 35 tisíc eúr a splatíte mi to do konca roka. Tak, načo chcete pôžičku?“ i opýtal sa ma.

Musím povedať, že sa mi podlamovali kolená. Ale bol som silný a povedal som mu to.

„Na jedlo pre Godzillu!“ tajomným a tichým hlasom som pošepkal.

A pán šiel k baru, vytiahol fľašu becherovky a na ex vypil. Ľahol si na zem a ževraj prišla poň zachránka.

Došiel som domov a Godzilla mŕtva. Zdochla.

Odvtedy nenávidím finančných poradcov! Preto mi neponúkajte žiadne pôžičky ani cez facebook! For the love of Godzilla!

Zrušte pokec.sk a chlapi, čo tam chodia, nech podochnú v iglu!

Ja netuším ako poznáte geografiu Slovenska. Ak by ste sa niekedy vybrali vlakom z Bratislavy do Košíc, zažijete nečakané. Nielenže vlaky ŽSR (pokiaľ to je vlak Rysy) prinútia Váš zadok k horúcim slzám, ale stane sa to osudové. Poznáte také krásne klišovité reči, že tá pravá príde, keď to buddete najmenej čakať. Veru i tento príbeh sa odohráva s iskrou v očiach osudu. Súdiac podľa toho, čo sa stalo, musím vám prezradiť, že Oidipus alebo Sizyfos nemali taký ťažký a krutý osud.

Jedného dňa som šiel z Bratislavy do Košíc vlakom. Počúval som Davida Bowieho a sledoval som Eža Vlkolinského. Ibaže dajaké hovado vytrhalo tú časť, ktorú ja milujem. Rozčuľoval som sa až tak, že môj spánok mal rubínovú farbu. Nehnevajte sa na mňa, ale ľudia sú hrozné hyeny. Vytrhnť z knihy strany z knižnice, keď si tú knihu môžu stiahnuť zadarmo a vytlačiť zadarmo! Hanba vám.

Cesta po Bratislave bola príjemná až na moje výkriky zlosti. Skrátka a dobre, otvoril som oblok a reval ako mohutný lev. Cyril a Metod až z ďalekého Grécka doniesli písmo, jazyka a kultúru a ľudia trhajú knihy. Rozumelo mi akurát elektrické vedenie.

Vo Vinohradoch nastúpila dáma žuvajúc žuvačku ako gorila. Sadla si na kreslo vedľa mňa a žmurkla po mne. Ja som mal v srdci slová nesmrteľného Karla Čapka z Bílej nemoci. Nebudem ich písať, lebo by ste si o mne pomysleli hrozné veci. Skrátka a dobre, pokiaľ si k vám sadne nejaká dáma, usmeje sa, zavrtí bokmi, pohrá sa vo vlasoch a tituluje vás fešák a vy jej máte chuť odvetiť, že hnijete za živa, to nemá dobrú morálku.

Považoval som za vhodné držať hubu a pozerať sa na krásy elektrického vedenia. Nemôžem povedať, že bola škaredá, to nie. Na ženskej kráse sa dá odhaliť hrozne veľa dobrého. Ale ak je žena škaredá, nikdy to nie je fyzicky.

„Ty si také ťuťuli muťuli. Ja by som ťa tak chcela za frajera. Tak strašne veľmi by som ťa chcela za frajera. Kriste pane na nebi a na kríži, ja by som si ruky rezala, aby som ťa mala. Prečo so mnou nechceš chodiť?“ hovorila, pozerala na mňa a ja som mal pocit, že voľakto akurát zrušil Vianoce.

Sedel som vo vlaku a poznáte ten pocit, keď sa pozriete na ženu a máte chuť si ju vziať. Máte chuť hľadieť s ňou do budúcnosti, po pár sekundách si predstavujete, že raz budete s ňou cestovať k rodičom a tak. Niekedy na to stačia sekundy. Poznáte to, však? Tak ja vám teda oznámim, že tu k tomu nedošlo.

„Vlak je hnusný prostriedok. Najradšej jazdím autom.“ začala svoje zážitky z ciest velebiť.

Ja som poctivo držal chlebáreň ako mi pani učiteľka v ôsmom ročníku ráčila oznámiť, keď som túžil spolužiačke vyjadriť svoj obdiv.

„Som pekná podľa teba?“ nemala ani kúsok slušnosti. Žiadne predstavenie sa, hanba jej! Keby aspoň, „ahoj, ja som Milada, Romana, Elvíra, Alžbeta, Emília, Klement Gotwald“ alebo hocičo iné.

Nepovedal som nič, lebo nejako nebolo čo k tomu povedať. Krása ženy sa dá hodnotiť mnohými aspektami. Musíme však vychádzať z toho, že ak chcem o žene niečo krásne povedať, bolo by vhodné, aby to bolo pozitívne a pekné. V tejto charizmatickej situácii boli všetky hodnoty v takom mínuse, že aj samotný Lord Kelvin mal chuť vstať z hrobu a pridať aspoň jednu ciftru na svojej absolútnej nule. Veru, uvedomil som si to. Vedľa mňa naozaj sedela absolútna nula. Alebo povedaný slovami jednej osobnosti. Vo svojej živote som stretol veľa žien, ona na tom zozname chýba.

„Ale pamätaj, mňa nezbalíš! Ja nie som z tých, čo sa na nich pozrieš a hneď sú tvoje. Ja som mrcha, špina. Ja sa rada zahrávam s chlapmi, ale nikomu nedám svoje srdce.“ riekla svoje čarovné slová. (Ja som veľmi rád, že mi nedala aj iné ako svoje telo, teda srdce. Pozn. Red.)

„Minule som spoznala jedného chlapca. Veľmi ma ľúbil (za 2 minúty? Pozn. Red.) a chcel so mnou chodiť. Ale čo si myslíš, že som mu urobila? Najprv som sa hrala na tajomnú a nič mu nehovorila. Potom som mu začala hovoriť o svojich bývalých, aby žiarlil. No a nakoniec som s ním nechcela ísť vonku. Vždy som mu posúvala termíny toho randenia. Ale čosi! Rande a ja? Kde žiješ? (V Prahe, pozn.red.) Ja mám svoj ideál muža a pod neho neklesnem. Je to jeden parkurista a jeho telo má vôňu Jeana Belmonda.“ hovorila vrtkavými pohybmi. Div, aby som sa do nej nezamiloval.

Poznali ste stokrát opakovanú frázu, čo má prísť príde. Ja sa vám musím s niečím zdôveriť. Ono to prišlo presne vtedy, keď som to nečakal. Ako tak hľadím na jej božské oči vyzerajúc ako nejaká narkoman party a pozerám sa na jej telo, ktoré muselo byť po požití muchotrávky zelenej, prišlo to. Hnačka. Utekal som na záchod a začal si ako hrdý lokálpatriot spievať národnú hymnu. Teda: Ja, vi elsker dette landet.

V Trnave sme zastali a ja som sa vrátil do kupé. Sedel tam voľajaký pán, zdvorilý, galantný pán. Čítal si Matku Guráž a my sme sa pohli. (Keď môj pohľad zašiel na tú nežnú tvár, skoro aj mňa pohlo.)

„Kde si bol tak dlho?“ začala mi naznačovať ako jej chýbam. Isteže by bolo vhodné ju rozosmiať slovom, či túžila po mojej prítomnosti. Ibaže ja neokrôchaný galgan som si sadol a prosil všetkých živých bohov, aby už držala svoje nevymytú gambu. Ona prekrikovala aj death metal, čo som počúval.

„Čítal som tajomstvá života.“ riekol som svoje vystúpenie. Vlastne som mal pravdu, bolo to zloženie toaletného papiera.

„No a ja som mala telefonát od možno nového priateľa.“ žmurkla na mňa. Rád by som vyjadril gratuláciu k tomuto skutku, ale život ma posunul do iného zorného poľa. Skrátka a dobre, v Piešťanoch som začal obdivovať inú babu cez oblok. Usmievala sa a bola skutočne rozkošná. Je to asi ako keď cestujete v čiernej hmle a zrazu zbadáte slnečnicu.

Dáma môjho kupé sa vykecávala s niekým. Po šťavnatom rozhovore nasledovalo krásne označenie telefonojúceho. Nazvala ho slizským hadom, orangutánom, zmijou, retardom a nulou. Počas nadávok sa usmievala akoby dostala lízanku. (Ktovie akoby ho titulovala pokiaľ by bola nahnevaná.)

Pohrala sa s vlasmi, šmarila mi do ksichtu úsmev a afektovaným hlasom riekla do mojich nepoškrvnených uší.

„Chodíš na pokec?“ jej otázka bola sprevádzaná obrovským hlukom, pretože hučal nákladný vlak okoloidúci.

„Aký máš nick? Povedz mi. Možno sme priatelia.“ jej smiech mi pripomínal kolakao.

„Čierna duša.“ povedal som roztraseným hlasom.

„Vy chlapi ste hozne ješitní! Čo sa ti také čiere v tvojom živote stalo, že sa takto opovažuješ vystupovať? Ja mám nick peknásamica.“ poznamenala.

„Ale chodia tam hnusní chlapi! Bodaj by podochli všetci v iglu.“ rumázgala a rozosmiala sa.

Dobroprajná dáma života pokračovala.

„Mali by ten pokec zrušiť! Nemala by stránka pokec.sk existovať.“ poznamenala svoje odvážne činy.

„What is the reason?“ mal som sa jej chuť spýtať, ale nebolo treba.

„Mám svoje dôvody.“ preukázala svoju tajomnosť.

„Aké?“ zobudil sa pán oproti.

„Nebudem po nich hovoriť. Ja som krásna žena a mňa nikto nezbalí! Nikto si nezaslúži vlastniť také kvalitné mäsko ako som ja!“ poznamenala túto prísahu a bila sa do pŕs sťa by Velislav kedysi na mohutnom brale.

Škoda, že sa nepredstavila ako John Hancock alebo Benjamin Franklin. Hotová deklarácia nezávislosti, čo predviedla.

„A prečo tam teda chodíte?“ opýtal sa pán opäť. Mne už došla sila rehniť sa.

„Ja dúfam, že tam nájdem sladkého princa!“ ryčala ani tur.

Do toho jej zazvonil telefón. „Och, zasa mi vola priateľ! Bože! Kedy konečne pochopí, že ja ho nechcem?“ a po chvíli „Ahoj lásočka! Toľko si mi chýbal.“

Ďalej som si už nepamätal. Vystúpil som v Trenčíne na stanici, kúpil si fľašu vodky a stiahol ju plným nefalšovaným dúškom. Tiež som mal svoje dôvody.

Praha pred snehom

Mesiac do Vianoc

Moj prispevok do brava (bez diakritiky)

Draha redakcia, 

musim Vas kontaktovat pretoze dnesneho dna sa udiala v mojom zivote velka zivotna etapa.Z nicoho nic si len tak pracujem a nastavujem postgresql a zrazu mi pride necakana sprava, ktora zmenila moj zivot. Ponukam Vam uryvky toho v silnociernej farbe, ktorej hovorime na slovensku bold.

Uz to chcem dlho povedat Klingacik, kebyze nie som zadana, i sexualne zneuzivanie by som od teba brala   teeth_smile.gif, vyzeras k nakusnutiu

viete, mna to hrozne trapi, lebo co mam robit? Predsa len, pre mna je vztah posvatnou zalezitostou, nieco ako porovnanie jezisa k apostolom v biblii. Ja skutocne cakam na tu pravu (aj lavu a aj strednu) a nerad by som svoj zivot vymenil za kusok potechy na lozi. 

Ja Vam sa priznam, ze netusim ako ta dama vyzera, naviac oslovuje ma mojim nickname a ani nie titulom, ktory mi pravom nalezi, teda pan magister. Prezradte mi, co ma robit moja cista a neposkvrnena dusa. 

Rad by som jej poskytol nejake slova utechy v kaplnke apostola svateho Marka. Predsa len, ona je zadana a rada by si chcela uzit so mnou. Je velmi lichotive, ak o vas prejavi zaujem nejaka zadana bzdocha, ale ja taky nie som. Predsa len, ja som skor priviazany k nehe a poteche duse. 

Myslite si, ze by Ste mi mohli pomoct, co robit? Alebo sa s nou mam proste sfleku vyspat, lebo tak to robia dobri a slusni chlapci.  Posielam Vam jej fotografiu, aby Ste mi dali podnetu k nejakej nevere, ak by mala prist, 

http://prehistoricworldofyajur.files.wordpress.com/2013/04/t-rex11.jpg 

(viete, nechcem byt nezdvorily, ale nechcel by som sa s nou bozkavat po cesnakovom obede)

s uctou 

martin z klastora

Revolúcia