Skala dračieho vyhasnutia

Nikto nevie kedy sa narodil, kam chodieval do školy a koľko mal súrodencov. Každý ho poznal ako čarodejníka, ktorý sa kamarátil s vílami, škriatkami, obrami a drakmi. Veril tej prastarej tradície, že tak ako má rytier svoj paloš, čarodejník má svojho draka. Nikto okolo neho nechápal prečo miluje zelenú farbu. Ale on vyrastal v kraji Zeleného draka.

O Zelenom drakovi panovala povesť. Kedysi dávno, ešte, keď sa draci neskrývali v jaskyniach, Zelený drak žil v lese. Miloval med, čerstvé mäso a spolu s obrom porazili skalu a vytvorili tak Skalné mesto. V ňom žili ľudia. Kvôli tomu, že žili na Skale, naučili sa rýchlo používať oheň, zbierali bylinky a lovili divé zvieratá. Časom sa im podarilo nejaké zviera domestikovať. Mali krásne tradície, raz do roka chodievali, bolo to tuším pred Chladnými vetrami, do lesa na drevo. Koncom roka sa stretávali pred štedrým stolom a kuchtili všakovaké dobroty. Boli majstrami svojej doby, bylinkami vedeli vyliečiť rozbitú hlavu, tráviace problémy, ale aj zlomené srdce. Tuším, že na zlomené srdce používali lišajník, ktorý trhali len raz v roku.

V meste bola krásna radnica a na nej erb, ktorý mal tento blazón. „Na striebornom štíte sa objímajú zelený drak a veľký človek“. Erb, ako všade vo svete, zobrazoval nejaký symbol. Nie je ťažke uvedomiť si, že na tomto erbe bol znázornený boj draka a obra proti skale.

Zelený drak žil svojim životom, lietal po svete, lovil v rybníku, pomáhal ľuďom v núdzi a smial sa. Ťažko sa to predstavuje, ale keď sa usmial, bolo mu vidieť jamky na jeho šupinatej tvári. Nebol jediný, ktorý mal jamky, keď sa smial. I čarodejník mal túto vlastnosť.

Ťažko povedať, kedy sa prvýkrát stretli. Čarodejník sa párkrát zatúlal do Zelených jaskýň. Zaujalo ho tam a najviac ho fascinoval oheň v jaskyni. Nezľakol sa draka a začal pri ňom vyrastať. Drak ho naučil všetko, čo vedel a z chlapca sa stal veľmi silný čarodejník. Jeho sila bola obrovská, do jeho srdca sa dostala dračia mágia, ktorú nevedel len hocikto.

Jeden večer videl vílu tancovať v lese. Hneď sa zamilovala do jeho orieškových očí. V ten istý večer, keď sedel s vílou prvýkrát pri ohni, objavila sa pri nich skupina lotrov. Lotri, babráci, darebáci, špinavci, ohyzdní ľudia, kruté beštie, ľahtikári, zlodeji a zbojníci.

Čarodejník sa snažil nemotorne zahrabať do červených vlasov víly. Zbojníci ich chceli zabiť, okradnúť a iné kruté veci. Dračia mágia bola veľmi silná a z celej tlupy asi 40.tich zbojnikov všetci popadali na zem. Iba jednému, tomu najzbebelejšiemu, sa podarilo uniknúť.

Vílu si časom vzal a spolu sa presťahovali do Skalného mesta. Mali veľký dom a čarodejník začal v pivnici zhromažďovať knihy, čo pozbieral. Bola len otázkou času, kedy sa knihy budú požičiavať. Ten dom ľudia nazvali Bylinková knižnica. Keďže nie sme v reálnom svete, kde heraldika bola určená len pre šľachticov, čarodejník s vílou mali tiež erb. Bol tam vyobrazený červený štíť a na ňom bylinka a kniha.

Manželia sa mali hrozne radi. Obaja si navzájom robili radosti a celým mestom sa rozlievala láska. Čarodejník vyčaroval v Skale studňu a víla vyčarovala tomu potoku cestu. Tá cesta symbolizovala príbeh ich lásky.

Do mesta prišiel jedneho dňa chlapík s čiernym kabátom. Z nejakého dôvodu sa oslovoval gróf. Mal hrozne škaredé oči a v meste z radnicce zhodil erb. Či tomu veríte alebo nie, heraldika má magické schopnosti. Keď sa erb zničil, draka v srdci bodlo a obor sa prebudil po hrozne dlhom čase. Povráva sa, že ten potok, ktorý spravili čarodejník s vílou, vyschol.

Gróf mal neuveriteľnú moc, bol to černokňažník. Nebudem tu písať jeho príbeh, nudilo by vás to. Jedného dňa vykradol celú cennú knižnicu čarodejníka a pred jeho zrakom to začal páliť. A vtedy čarodejník pochopil, kto to bol. Bol to práve ten zbojník, ten najzbabelejší. Teraz bol silný a chcel zničiť mesto a podmaniť si ľudí.

Mal armádu čiernych rytierov, ktorý začali hubiť magické tvory. Namiesto víl a škriatkov sa les začal množiť kikimorami, hadmi a obludami. Gróf síce mal veľkú moc, ale nikdy nechytil draka. Draci sa vždy ukázali len tomu, kto si k ním dokázal nájsť cestu.

Jeden večer sedeli v Zelenej jaskyni všetci verní. Drak, čarodejník, víla, kováč, maliar, brtník a vlastne všetci priatelia, ktorí chodievali spolu na drevo.

„Gróf je veľmi silný a jeho čierne srdce prinieslo tieň na naše mesto.“ hovoril drak.

„Budeme proti nemu bojovať, ako vtedy so Skalou.“ prehodil svoje obor.

„Teraz nie, gróf je veľmi silný.“ hovorila víla.

„Jediný spôsob ako sa ho zbaviť je odísť.“ prehodil kováč.

„Je tu len jediná osoba, ktorá by sa ho mohla zbaviť.“ drak sa usmial.

Čarodejník nadvihol obočie na draka a ten sa usmial.

„Si tu najsilnejší. Nesieš si v sebe toľko skúseností a schopností. Si jediný, ktorý nás ochráni a môžeš ho zničiť. Si silnejší ako on.“ hovoril mu drak.

„Sú krajšie veci, kde míňať energiu a kde využiť svoju silu.“ povedal čarodejník a usmial sa na vílu.

„Čo budeme teda robiť?“ spýtal sa haviar.

„Sila draka je obrovská, môžeme odísť kamkoľvek inam.“ prezradila víla.

Drak mal veľkú silu, všetci mu posadali na chrbát a odleteli preč. Aby to gróf mal v živote ľahké a šťastné, začarovali ho do tej skaly. Nikto nevie kam odleteli, ostal po nich len názov, ktorému hovoria dodnes „Skala dračieho vyhasnutia“.

Jízdenky, prosím

Keby som mal písať rozprávku pre deti, tak jedine o vlakoch. Trošku sa pohrajte s fantáziou. Predstavujte si vagóny, lokomotívu a celé prostredie cesty vlakom. Niekto myslí na letné lúky, iný na listnaté stromy, voľakto si predstavuje zasnežené koľajnice.

Vlastne je jedno aj to aká je lokomotíva. Táto rozprávka nie je ani tak o vlakoch ako o sprievodcovi.

Bol raz jeden pán, ktorý pracoval ako sprievodca vo vlaku. Bol to skvelý človek, malé deti púšťal zadarmo a dámam pomáhal s ťažkými taškami. Vždy chodieval do práce čerstvo oholený, mal príťažlivú voňavku pre svoju manželku a nosieval si obed v takom svojskom hrnci. Hrniec bol obalený kockovaným obrusom a vždy si k obdobiu doniesol čerstvé žemle. Jeho manželka bola pekárka a pre neho piekla s nesmiernou láskou. Po obede si zapálil voňavý malinový tabak.

Deťom zo školy občas pomáhal s domácimi úlohami a niekedy im podpisoval poznámky v žiackej knižke. Nikto si nedovolil pri ňom cestovať na čierno a každý mal rád jeho čiapku. Domov chodieval s kyticou, ktorú vždy na ceste nejako odtrhol. Zaspával stále s rozprávkou, ktorú hovorieval manželke.

A to som chcel písať o ňom rozprávku, ale on bol celý taký rozprávkový. Nikto nevedel ako sa vlastne volá, každý ho poznal pod menom „Jízdenky, prosím.“

Vlaky na Šumave

Prebúdza ma karamelová káva a pohľad na zelenú trávu. Hľadím na koľajnice a stromy, vlak už čo nevidieť prejde. Opäť nové tváre, pohľad a ľudia. Občas v ňom zazriem pána v klobúku ako ide poľovať. Inokedy sympatickú dievčinu, ktorá sa usmieva a inokedy dvoch ľudí ako sa držia za ruky a idú na huby. Držať niekoho za ruku je ako zasadiť strom do zeme a neničiť mu korene.

Vráťme sa k tomu vlaku. Keby ste sa nedajbože nudili, skúste sa prejsť po Šumave vlakom. Zo Strakoníc vyráža vlak. Ja si ho ešte stále predstavujem s bielou parou a obrovskou pecou. Nikdy som nesedel vo vlaku, kde sa hádže uhlie do pece. Ale, keď sa zo Strakoníc pustí vlak smerom na Volary, tam sa mi to jednoducho žiada.

Posadili sme sa pohodlne vo vlaku a pozeráme sa vôkol. Stromy, lesné cestičky a poviedky Karla Klostermanna sa stávajú realitou. Ísť vlakom v lese, to je to najkrajšie cestovné dobrodružstvo. Vlak je svojim spôsobom najpoetickejším cestovným prostriedkom a v lese sa z človeka vo vlaku stáva čarovná bytosť. Dámy sa menia na víly a z chlapčenských, usmievavých, hnedých očí, sa stávajú drahokamy.

Vlak ide aj cez Vimperk. Mesto pivovaru, turistiky a zelených kopcov. Takisto nesmieme vynechať Kubovu Huť, čo je najvyššie položená železničná stanica v Čechách. Odtiaľ sa ide vôkol Boubínskeho pralesa, kde sa nám prihovárajú tisícročné stromy. Naša cesta končí, ale vlak má ešte ďalšie dobrodružstvá.

A také sú vlaky na Šumave. Vlaky s karamelovou kávou, zelenou trávou, tisícročnými stromami a čarom poviedok Karla Klostermanna.

No ja neviem ako vy, ale mám chuť si prečítať legendy a príbehy o lesných tvoroch v šumavských lesoch.

Dážď

V Prahe prší. Vlastne nie, v Prahe leje. Chodníky sú mokré, hlina mi zašpinila topánky a obloha má šedivý farbu. Mám chuť sa odtrepať niekam ďaleko. Tam, kde sa stavajú domy v lese priamo zo stromov. V kraji, kde veria na škriatkov a kde sa usmievajú. Milujem usmievavých ľudí, ktorí majú mak na zuboch, keď sa smeju. Milujem jamky, keď sa dievčatá smejú a milujem aj vôňu hrianok s cesnakom.

Trochu mám chuť na písmena od človeka, ktorému hovorili Goefrey Chaucer. To, ako tí ľudia putovali z Londýna do Canterbury. Tam som inak miloval slovné spojenie, „kiežby Pánboh požehnal mojej duši tak ako mi ideš ty na nervy.“A tak si vezmime ruksaky a poďme sa zatúlať do takého lesa. Krásne sedíme v komôrke, celou miestnosťou cítiť maslo, cesnak a čerstvé hrianky robené ešte na platni.

V miestnosti je kachľová pec, do ktorej sa rúcajú polená. Vonku hrozne leje, dážď klope na obloky i strechu. Sedíme v miestnosti a všetci sa o voľačom bavíme, trebárs o Grónsku. Rozprávame si príbehy. Kedysi žil v Dánsku študent medicíny, volal sa Peter Freuchen. Odišiel do Grónska a tam si postavil chatu. Začali mu tam chodievať vlci a on na to, aby ich odohnal, mal znamenitý recept. „Kedysi som sa pokúšal spievať a ľudia utekali.“ a tak sa rozhodol spievať aj pri vlkoch a ono sa to osvedčilo. Vlci sa už neobjavili.

Takéto predstavy nás ťahajú do postele. Teším sa, ráno ma budú čakať hrianky, cesnak a černicová káva. (Pokiaľ mi ju niekto nevypil.)

Železničný most

Múzeum MHD