Prechádzka

Niečo málo o literatúre a šťastí

Dnes som si uvedomil, že pracujem v archíve. Kráčal som po depozitáre a držal v ruke staré noviny, kde Heydrichovi bolo konečne dopriate umrieť. A ako dobre viete, keď zahynie veľký štátnik, nasleduje plejáda smútočných dobrodružstiev. Potom som si uvedomil, že som veľmi šťastný človek. Čiastočne za to môžu Rasťo s Igorom, keď ma motivujú pri cvičení. Istá časť toho, že som šťastný je aj vo mne. Chcete vedieť prečo tomu tak je? Dôvod je veľmi ezoterický, že samotní masjtri astrálnych svetov mi budú závidieť. 

Jedného dňa som prišiel domov zo školy. Vonku hrozne lialo, bolo pred veľkou nocou a ja som si z knižnice doniesol Červenú knihu rozprávok ako jeden môj obľúbený spisovateľ. (Hádam netreba vysvetľovať, že mám na mysli Tolkiena.) Čítal som si o Thórovi, Ódinovi, krásnej Freyi a prešíbanom bohovi, ktorého neviem skloňovať. Bolo to nádherné čítanie, presne také, že som mame spálil polievku a išiel spať s pocitom, že o chvíľu budú prázdniny. 

Učebňa 252 na gymnáziu v Šaci mala v sebe čerstvé, rozospaté gamby. Teta z dejepisu zapisovala nejaké hovadiny a rozhodla sa, že voľakho vyvolá. Vytiahla svoje čarovné vrecúško, zrejme myslela na kyslé ryby a čuduj sa svete, čo za číslo vytiahla. Bolo to číslo 28. (Kalkulujem, že poznáte priezvisko toho neogabanca, ktorý píše tento článok a čo sa asi udialo.)

Mal som jej porozprávať o stavovských povstaniach. Nevedel som ani slovo, tak som si začal vymýšľať. 

Moja reč sa uschovala do školskej knižnice, lež už jej niet. Urývky si z nej pamätám. (Dúfam, že tento článok nečíta žiaden môj kolega. Uznávam však, že som absolvent UISKu, tak mi to hádam odpustia.)

„Stavovské povstania začali veľmi dávno. Mohli by sme rozprávať o povstaní roľníkov v roku 1381 na prešovskom brale. Potom prišli v roku 1526 Turci a chceli prepísať Zlatú bulu sicílsku vydanú Otom I. Barbarossom z roku 1418. Potom prišli do našich končín Tatári a neskôr komunisti. Počas sprisahania Vekerúniho, zaútočil na Chrám sv. Alžbety Štefan Betlém a prehlásil kostol za kalvínsky. Za to ho uväznili na pražskom hrade a vraj počas cesty chcel ujsť voľakde do Kosova.

Všetko sa upokojilo až v roku 1642, keď v Taliansku začala morová epidémia, ktorá zasiahla každého okrem panovníka v samotnom Rakúsko-Uhorsku! Pretože ľudia, čo majú modrú krv, na tých žiadna taká choroba nesiaha!“ 

(O to horšie aké chorobné prvky napadajú všetkých tých, čo chcú hľadať svojich šľachtických predkov. (Inak by ma zaujímalo, kto dal moju mailovú adresu na stránku www.geni.com, aby ma mohli ľudia kontaktovať. Pozn. Autora ))

Isteže, výsledok bol veľkolepý. Vyučujúca dostala žlčníkový záchvat a rodičia dostali záchvat z mojich známok. (Vlastne, oni to ani nevedia doteraz.)

Poďme k literatúre, pretože tam sa odohráva spása celého môjho šťastia. Počas strednej školy som sa zamiloval do Remarqua a jeho postáv. Katz, Paul, Jozef Schwarz, Gottfried, Štajner a ja neviem kto ďalší. Potom som si zamiloval Rollandového Petra, Otčenáškovho Pavla, Salingerove postavy a čo ja viem koho každého. 

Dalo by sa povedať, že v literatúre sa vyskytlo dosť ľudí, vďaka ktorým som tam, kde som. Zo všetkých mi najviac pomohol Aragorn.

Áno, čítal som Harryho Pottera, Deník Adriana Mola, Toma Sawyera, Troch mušketieroch, dokonca Denník princeznej a čo ja viem, čo všetko. Bude to znieť ako klišé, ale naši mi hovorili celý život, aby som veci, ktoré milujem, robil hlboko a s láskou. (Vlastne nie, o klišé ešte len budem písať a už teraz sa na to teším.) 

Na literatúre sa krásne ilustruje to všetko, čo chcem povedať. Ja som človek, čo sa do svojich obľúbených postáv dokáže veľmi vcítiť. Teším sa s nimi, som s nimi vysmiaty, šťastný a aj naopak, krvácam s nimi. Ja som nikdy nedokázal čítať knihy, ktoré mali studených ľudí. Ani som sa s takými nemohol kamarátiť. 

Je isté obdobie v literatúre, kde tie veci sú romantické. Romantizmus na takej úrovni, že človek má ideály, bojuje a ide proti všetkému len preto, aby dosiahol to, čomu verí. (Nie romantizmus na úrovni, keď sa dáma zamiluje do Markíza de Sadé a potom vyplakáva, že ako jej manžel ubližuje a potom sa o ňu pobije celé futbalové mužstvo a ona aj tak nie je šťastná a potom si prejde žehličkou po čele a každý je z toho nadšený, že aké to je o živote.)

Po tomto období nasledovalo iné obdobie. Pokiaľ by som bol mainstreamový egocentrik, rozhodne by som pokračoval slovami. „Po ideáloch býva pád.“ Alebo „Ľudia sa snažili, ale ono to nevyšlo a potom si ťažko zvykali na realitu.“ 

Inak takéto pozérske reči majú vždy ľudia, čo nikdy sami o nič nebojovali. Vždy majú plnú hubu reči akoby prežívali roky kansaský dupot dobytka, ale maximálne o tom prečítali si o tom v Búrlivom čuču.

To je ako v programovaní. If plakať o nešťastí, then si skúsený a taký, ktorý už niečo zažil, preto si ťa vážim! (Iné podmienky neprichádzajú do úvahy.)

Vráťme sa k literatúre. Obdobie literatúry v období realizmu neznamená, že po ideáloch prišiel pád. (Aj keď trochu áno, nie v takom kontexte ako sa to prezentuje.) Ja neviem prečo my na Slovensku máme taký idiotský zvyk zo všetkého robiť drámu. Teda, áno, je to na celom svete, ale my tým trpíme neuveriteľne.

Keď to transformujem na literatúru. Ako je možné, že náš realizmus je taký, kde každý umiera, sotva žije, má toho tak málo, ale nakonieč prežije, aj keď s jednou polámanou nohou? 

Ok, skočme do veku strednej školy. (Ja viem, skáčem od jedného k druhému.) Ako je možné, že nám osnovy dávajú viac do popredia čítať Maca Mlieča ako Starootcovské poviedky od Jozefa Gregora Tajovského? Pri čom je ďaleko krajšie pre deti v tom veku čítať o tom, čo vystrájal mladý autor so svojim starým otcom. (Ja neviem prečo, ale vždy som radšej vystrájal ako nariekal nad krutým osudom našej vlasti.)

Ako je možné, že vždy sme čítali všetko, čo bolo strašne negatívne? Vždy len to, že hlavný hrdina je ako ťažný kôň, čo nesie 300 kíl nákladu, už nemá ani vodu v hrdle, zdochýňa tam, ale nakoniec to prežije. Avšak, stále tam musí byť nejaký dovetok, kde sa posťažuje ako sa vlastne zle má.

Martin Kukučín má krásnu poviedku o Vianociach. Ako boli v Chorvátsku, robili vatry, jedli tvarohové pirohy. Ale nie, my budeme čítať len to ako na tom Slovensku bolo hnusne a kruto. Isteže najprv za to mohli Maďari, potom Nemci, potom Česi, potom tí z východu, potom Rasputin, potom nejaká zlá konštalácia malého budhu a čo ja viem čo všetko. Hovadiny. Len alibisticky si ukazovať, že načo sa snažiť o lepší život, keď mi aj ta je osud dopriaty. To čo je za zmýšľanie?

Ako je možné, že taká anglická realistická literatúra je úplne niekde inde? Povedzme taký Oliver Twist. Čo za hrôzostrašné veci ten chlapec poprežíval? Ale mal v sebe niečo, čo ho ťahalo dopredu! Inak, možno budem cynický, ale ja som vždy pri Oliverovi Twistovi viac plaklal ako pri nejakom našom zemianskom románe, kde niekto prišiel o dom. Prečo? No, pretože my máme geniálnu vlastnosť stupňovať si vlastné utrpenie. Mňa to čakanie a nič nerobenie vytáča. A ešte ma vytáčajú všetky tie idiotské reči. „Ale čo mal robiť?“ 

Prečo ma to vlastne tak vytáča? Pretože zmýšľanie nášho národa je presne také ako v tých knihách. Furt len plakať a rumázgať rečami „Och, dakto sa vie narodiť.“ Ja sa občas divím, že prečo tí kromaňonci neodídu zasa do jaskýň a nezačnú tam variť polievku z dažďovej vody.

Iste, črtá sa otázka. Čím ma uráža existencia takých individuí? Povedzme, že oni sa odpísali a radšej nebudú robiť pre seba nič. Nie som altruista, preto je mi úplne jedno, že takto márnia svoj život. Horšie je, že oni majú tendenciu zo sebou ťahať aj iných ľudí. Nie každého stiahnu, ale koľko znechutenia dokážu priniesť už len ich imbecilitou. To je asi ako, keď sa človek chce stať lepším a namiesto motivácie dostane reči hodné obdivu. „Ale načo sa snažíš byť lepší! V tvojom osude je zapísané, že budeš nešťastný!“ (Nešťastie nie je o osude, ale o iných veciach. Čuduj sa svete, ale i v literatúre je to tak.)

A čo ma najviac vytáča v tomto, je súčasná literatúra. Klasické mainstreamové hovadiny, že „Ale veď nevieš, kde budeš o 10 rokov.“ Verte mi, že ja viem. Viem, čo budem robiť o 10 rokov. Skočím si do knižnice, kúpim si fľašu koňaku a spomeniem si na vás a potom sa pozvraciam.

Tá literatúra mi pripomína ľudí, ktorí si myslia, že vďaka sexu dosiahnu s opačným pohlavím harmonický vzťah. Akoby ten sex bol nejaká zmluva. Potom sa divia, že to vyzerá ako to vyzerá. Milujem plnú hubu rečí typu, „Ale, keď ja si vždy nájdem niekoho, kto je zlý. Niečo vo mne je asi zlé.“   Je v tebe veľa zlého. Namiesto toho, aby si si začal rozvíjať osobnosť, hodnoty, životnú filozofiu, necháš sa mainstreamovo stiahnuť, aby ťa druhí obdivovali. To nie je o tom, že je niečo zlé, zhnité. To je len o tom, že si egocentrik a potrebuješ takto na seba upútať pozornosť druhých ľudí. 

Ja sám mám 28 rokov. Myslím si, že ešte je predo mnou obrovský kus práce k tomu, aby som svoje šťastie rozvíjal. Vďaka všetkému krásnemu na tomto svete, že som mal možnosť stretnúť ľudí, ktorí mi pomáhajú vo vývoji. Čo ma však enormne vytáča, sú tí mainstreamoví rovesníci, čo to nemá ani 25 rokov a už začne mlieť. „Och, ja už som taký starý.“ A vieš prečo to je? Lebo 10 rokov si na rovnakej úrovni a tebe to pohodlie vyhovuje! 

Ja si myslím, že k šťastiu som dospel viacerými vecami. 

Láskou. Doma to je skvelé, máme síce taký stískajúci sa komplex. (Furt, keď som doma, tak sa s každým objímam.)

Priatelia. Je skvelé, keď tí ľudia vedia nechať veci a byť so mnou. Vždy sa musím smiať, keď si uvedomím, kde som tých ľudí spoznal: Peach Pit, ihrisko pred blokom, šatňa 612 a zbierky z fyziky a mnoho iných, ktoré ani nemusím uvádzať.)

Vecami, čo ma bavia. To ani netreba rozoberať. Proste, pokiaľ človek má vlastný koníček, v ktorom si rozvíja hlavu, to je na nezaplatenie.

Keď si to tak uvedomím, za jedno z najväčších úspechov pre svoj život, vďačím tej 5ke z dejepisu o stavovských povstaniach. (Po pravde, ani teraz o tom nič neviem.)

Nemám na teba čas, ale na lajkovanie áno!

Ktorým pozérskym výrokom začnem? Doba je krutá, zlá? Nie, nie. Už by som sa opakoval a po pravde tá fráza ma unavuje aj tým, že si z nej robím dobrý deň. Fenomenálny výrok je ešte „Ja nemám čas.“ Už dopredu sa priznám, že ma niečo dlhšiu dobu vytáča a pokiaľ niekoho urazím, nech sa strčí. Reč bude o vás, o internetových kamarátoch. (PS: Ešte ani nečítajte riadky a už mi olajkujte tento príspevok, lebo to sa tak patrí.)

Kto nie je na facebooku, akoby nežil. Táto prázdna fráza sa už toľkokrát interpretovala. Človek ňou chce ukázať, že je lepší ako všetci tí, čo majú facebook. Pravda, preznetuje to akoby sa podceňoval, ale on vlastne takým podceňovaním uráža každého len preto, aby ukázal, že je iný. (Nehovoriac o pokrytectve, že sám ten človek má facebook.)

To je ako s čítaním knižiek. Keď som ešte na blogu SME v nejakej diskusii napísal, že také hovadiny ako je Matkin (pre všetkých bohoch na tejto zemeguli, len mi nepíšte, že to je o živote), nejaký mudrlant mi napísal krásne slová. „Vieš, nie každý môže čítať Karla Čapka.“ (Inak, vôbec nerozumiem ako sa dajú tieto veci porovnávať.)

Keď sme už pri Karlovi Čapkovi, myslím, že by sa na také individuá použiť nasledovný výrok. „Desím sa davu. Je najkrutejší a najhlúpší zo všetkých prírodných živlov.“

Ok, prečo ma takéto výroky vytáčali? Pretože touto vetou mi vlastne dakto naznačoval. „Počuj, ty nebuď taký namyslený. Myslíš si, že si poloboh, lebo pohŕdaš takou literatúrou a čítaš len niečo ako intelektuálnu literatúru a tým si lepší človek?“

Dôvod nie je tento. Po pravde, som dosť duchovne založený človek vrátane všetkých hodnôt, ktoré si so sebou nesiem. Verím na skutočné priateľstvá, na hlbokú lásku a na cestu po ktorej kráčam. Isteže sa nájdu nejakí „skeptici“, ktorí sa mi budú posmievať, že som príliš naivný, hlúpy a úbohý. Vraj nepoznám realitu a život a nikdy tieto veci nezískam. Stretol som počas svojho života už dosť smutných a prázdnych ľudí, čo v nič neveria. Ja o takých hovadinách nechcem čítať. Prečo? Lebo také knihy mi dosť siahajú na hodnoty, ktorým verím. Oveľa viac mi na ne siahajú všetci tí pozérski ľudia, ktorí len vďaka svojmu egocentrizmu mi chcú vysvetľovať ako viesť svoj život. (To ani nebudem hovoriť, že takí majstri nemajú väčšinou ani vlastné životy vyriešené, ale radiť druhým, to áno.)

Vážne sa mám znížiť na vašu úroveň a napísať vám, čo si o vás myslím? Ani mi vás nie je ľúto. Len vás poprosím, prestaňte ma urážať svojou existenciou a dosť veľkým oblúkom sa mi vyhýbajte.

Nejako som odbehol od toho, čo som pôvodne chcel. Vráťme sa k facebooku.

Výroky typu, že facebook ničí ľudské vzťahy a sociálne siete sú hrozné ma vytáčajú. Nebudem sa opakovať prečo. Inak je to hrozný alibizmus. Za to, že podaktorí ľudia sa prestávajú správať ako ľudia nemôže facebook ani iné sociálne siete. Kto by to už len povedal, že za toto môžu ľudia? On!

Čo ma však vytáča na facebooku? Okrem technického parametru, že používa bing mapy ma na facebooku nevytáča nič. Reči typu, že mi kradne dáta nebudem komentovať. Rozčuľujú ma tzv. facebookovi kamaráti.

Kto sú facebookoví kamaráti? Každá doba potrebuje mať svojich hrdinov. Dnes to nie je ani Oliver Cromwell alebo George Patton. Je to doba internetových hrdinov! Veru! Poznáte ich? Istotne áno. To sú také legendy, ktorí sa registrujú na nejaké fórum a už sú majstri sveta. (Prosím, nemeňme si ich s trollmi.)

Ide o ľudí, čo sú za počítačom veľkí bojovníci a la George Patton a cez písmenka by každého mlátili, ničili, hubili. Avšak, keď človek tých ľudí zavolá von, akosi nemajú čas.

Pri tom slovnom spojení nemám čas ostanem. Podľa mňa na svete jestvuje niekoľko slovných spojení, ktoré by sa hodili do knihy „Hodiny pozérstva pre pokročilých.“ A veta „Nemám čas“, z tej by sa mala skladať normálne štátna skúška.

Slovné spojenie nemám čas ma irituje z nasledujúceho dôvodu. Človek, ktorý ho používa, chce pôsobiť veľmi dôležito. Chce tým ukázať, že je niečo viac ako všetci okolo, lebo nikto iný nemá čas. Veru, nikto iný sa ráno nezobudí, nechodí do práce, nepracuje a nechodí domov. Iba on, iba on jediný. (Nedá mi, kliknite na odkaz. )

Ono, pokiaľ sa niekto chce prezentovať, že je vážne taký zaneprázdnený, budiš. Je to jeho rozhodnutie. Všetci potrebujeme nejako zaujať a ukázať druhým, že sme lepší ako oni.

Poznám pár ľudí, ktorých, keď niekedy volám von, vyzerá to takto:

Ja: Čau, čo robíš, skočil by som na pivo. Pridáš sa?

On: Nemám čas! Mám v noci uzávierku, ráno štátnice, ešte počas noci tantrickú masáž s Rasputinom. Do toho mám dve hodiny na prečítanie Vojny a mier, musím sa naučiť po francúzsky, kúpiť vysávač, nainštalovať si Bulancov, rozchodiť 10 operačných systémov, pokosiť trávnik, študovať na skúšku z predmetu Mr. Excuse, napísať príspevok do Úsvita, nakŕmiť kačky na facebooku, umyť si zuby, ovoniať modrú chryzantému. Vieš, nemám to ľahké....Nie každý je ako ty, že kvôli tomu, že si informatik, máš veľa času a nemusíš nič robiť.

Rozanalzyujme si teda text. Väčšinou pri normálnych ľuďoch, keď niekto nemôže, povie to normálne. Niečo v spôsobe. „Vieš čo, dnes nemôžem. Ozvem sa ďalší týždeň a skočíme von“.)

Odpoveď, ktorú mám vyznačenú boldom, je útočná. Poniektorí by si to mohli interpretovať ako „Daj mi pokoj. Neotravuj, sú dôležitejšie veci ako si ty!“ To už je sila slov. Všetky veci sa dajú vysvetliť slušne a na rovnakej úrovní. Toto ukazuje, že ten človek sa hrá na niekoho, kto je viac.

Samozrejme, že hierarchia priorít sa neustále mení. Problém však vidím, že text označený boldom, to ani akoby človek nepovedal. Nie je tam ani nejaký náznak, že ten človek sa so mnou chce stretnúť. Prichádza ešte jeden problém. Pokiaľ je taký zaneprádznený, ako je možné, že je zavesený na všetkých komunikačných kanáloch a má čas rozpisovať sa do detailných aktivít, čo ho čakajú.

Irónia je, keď človek niekoho takého stretne vonku po nejakom čase úplne náhodne a prvá odpoveď. „Čo si sa tak dlho neozval?“ No ja vážne nechápem prečo. Väčšinou na také odpovede používam vety ako „Hľadám si prácu. Videl som, že Dropbox hľadá kuchárku do jedálne, ale oni chcú, aby som vedel aj variť, tak chodím na kurzy varenia a to ma stojí veľa námahy.“

Ďalšou zaujímavosťou je tlačítko like na facebooku. Stačí, že napíšem hocijakú hovadinu, dám zdieľať nejakú fotku, napíšem v niektorých diskusiách niečo, hadájte, čo sa stane. Ten zaneprázdnený človek, čo musí tantrovať s Rasputinom (inak video by nebolo?) nechá Grigorija Jefimoviča a olajkuje mi to. Aká to vzácna chvíľa, keď si ten človek vie nájsť počas takej dôležitej činnosti čas a olajkuje mi to. Asi by som mu mal kúpiť náramok a napísať si do denníčku, aká pozitívna skúsenosť ovplyvnila môj život.

Zároveň mi odpustite, že nesledujem vo dne v noci vašu nástenku a nie som vám stále na pomoci. Pamätám si ako v lete bežala ta hovadina, kde ľudia liali na seba vodu. A teraz úprimne. Kto z vás to spravil preto, aby sa zviditeľnil a získal čo najviac lajkov a ukázal na sebe facebookovu silu? Každý z vás? Isteže áno. Odpustite mi, ale pochybujem, že ste to robili pre spásu sveta. (Hoci taký ukazovací altruizmus je teraz moderným športom.)

Táto mainstreamová gebuzina mi zatemnila mozog a nemohol som to sledovať. Veru, bolo veľmi skrivodlivé, keď vy ste mi lajkovali každú gebuzinu a ja som sa neodkázal pozerať, čo za humanitný dar ste urobili. Typická reakcia.

On(ona): Dnes som sa olial(a) vodou.

Ja: Mne to ešte nebolo dopriate.

On(ona): Ale videl si, nie?

Ja: Nie.

A potom nasledovali ódy na moju osobnosť. (Nie táto.) Vraj si neviem vážiť skutočné kamarátstvo. Veru, neviem si vážiť kamarátstvo na tejto úrovni. Ja neviem, ale všetky vzťahy s ľuďmi chcem vyvíjať normálne a nie lajkovaním si na facebooku. Keď sa nevieme dohodnúť ani na tom, kedy pôjdeme na pivo (uznávam, že Rasputin je dôležitejší), ako by sme sa vedeli dohodnúť na nejakej vzájomnej dôvere a na veciach, kde sa máme jeden na druhého spoľahnúť?

Potešilo by ma, ak by ste ma sledovali na facebooku.

PS: Prosím olajkujte tento blog, aby ste ukázali ako ma nosíte v srdci.

PPS: Dúfam, že ma začnete za tieto riadky odsudzovať, písať mi, že vy takí nie ste a, že či som myslel vás. Áno, myslel som vás.

#facebook #pregusta #kamarati #friends #BFF #odetojoy #odanaradost #blog #Rasputin #pivojezle #nemacasnapivo #nemamcasnateba

Knihomoľské guru!

Priznám sa, že som pôvodne chcel písať o tej hovadine, kde si ľudia vylievajú vodu na hlavu. Teda, na tom nie je nič zlé. Skôr mi príde zvrátené to, ako si videá vešajú na nástenky sociálnych sietí a divia sa, že 90 percent svojho času na to nezízam a neobdivujem ich. Ach, vy altruisti, ste takí chrabrí, že mi dovolíte aj 10 percent času spať. Ale o spomínanej akcii sa už vyjadrili podaktorí, preto sa mi v tom nechce hrabať. Mňa zaujíma ale iná guta. Iste, budem písať o knihách. A o tom ako si máme posielať všetky výzvy o knižkách!

Priznám sa, že ku knihám mám vzťah. Ale to mám aj k pivu, k dievčatám. Ok, ok. Trošku si usporiadame hodnoty. Najprv sú tam dievčatá a potom radšej nebudem rozoberať.

Čítať knihu je skvelá vec, nebudem písať dôvody prečo. Isto sa nájdu ľudia, ktorí povedia svoje dôvody, prečo je čítať knihy super. A sú to tieto dôvody: sú sexi, slovná zásoba¹, fantázia, príbeh, predstavivosť², lebo je to pekné, lebo je to super. Iste, dôvody sú skvelé. Pokiaľ vám to nestačí, skúste si slová preložiť do latinčiny. Nemusíte im rozumieť, ale budete znieť veľmi učene.

Dobre, rozhodol som sa, že aspoň chvíľku budem vážne. O čo mi vlastne predovšetkým ide touto mojou causerie? Nuž, opýtam sa teda. Odkedy sa inteligencia meria na počte prečítaných kníh? Poslednú dobu mám veruže taký pocit.

Nechápte ma zle, ja knihy milujem. Je tu niekoľko dôvodov. Keď som kedysi písal na blog SME, raz mi v diskusii ktosi niečo napísal, čo ma dosť posunulo niekam. Poznáte stotisíckrát opakovaný výrok Georga Bernarda Shawa. „Naučili sme sa lietať po oblohe ako vtáky, plaviť sa vo vode ako ryby. Chýba nám však jediné, naučiť sa chodiť po zemi ako ľudia.“ Ktosi mi pod jeden článok na tento výrok napísal, že toto je na literatúre najkrajšie. Tá myšlienka, ktorú si človek často zapíše.

Tým, že som knihovník, s literatúrou som sa stretával relativne často. (Pokiaľ som sa nedostal k vedeckému knihovníctvu a vedel som, že táto cesta nie je pre mňa. Dôvod máte uvedený v linku.) Učili sme sa, že literatúra je najkrajšie umenie. Iste, to je veľmi subjektívne a nemôžeme to brať ako príklad. Tým, že som sa v literatúre vzdelával, tým som ju aj miloval a považoval ju za to najmilšie umenie pre mňa³.

Ja osobne mám rád filmy, mám rád obrazy, hudbu, sochy, všeličo možné. Ale len v knihách viem zachytiť do hĺbky myšlienku, ktorej sa tak rád venujem a nad ktorou premýšľam. (Isteže , že obrazy alebo hudba majú svoju hĺbku. Ale v literatúre tie veci cítim viac.)

Jednoducho, keď som čítal prvýkrát od Karla Čapka Sbírku známek (ja viem, už sa stokrát opakujem), bol som dosť rozcitlivený. Tam tak krásne a od srdca hovorí, že nie je krajší cit ako priateľstvo. To detské, keď človek verí tomu svojmu kamarátskemu druhovi. Pri tejto vete som si uvedomil ako veľa pre človeka znamenajú kamaráti z detstva.

Pamätám si, keď som čítal Večne spievajú lesy. Ja neviem prečo, ale raz, keď sa ožením, budem maškrtiť každú nedeľu kávu a koláče. Tá predstava na Dagovi a Tereze mi prišla tak ľudská, tak normálna a plná lásky, že som sa do nej zamiloval. Pamätám si aj na výrok z tej knihy. „Závisť, taká škaredá vec a tak sa jej darí medzi ľuďmi.“ Keď som to čítal, niečo vo mne ruplo a zabolelo.

Čo Traja kamaráti? Jeden čas býval Gotfried Lenz mojim veľkým učiteľom. (Obzvlášť v otázke kvetov.) Keď som to čítal a plakal pri tom ako za maličkým leteli autom viac ako 200 kilometrov, ešte som netušil, čo všetko tá kniha bude pre mňa znamenať. Kniha je plná výrokov. Človek bez lásky je ako mŕtvola na dovolenke.

Mohol by som pokračovať ďalšími knihami, vlastne donekonečna. Napríklad Nekonečným príbehom. Tam je najkrajší výrok asi tento. „Diera je aspoň niečo, ale tamto nebolo nič, prázdnota.“ a o pár riadkov „Pokiaľ nám neostane fantázia, nemáme už žiadnu nádej.“

Myšlienky získané z kníh ma vždy nútili zamyslieť sa. Tu prichádza otázka ohľadom sebareflexie, resp. ohľadom reflexie ako takej. Má reflexia nejaký sklon k inteligencii? Iste. Na to, aby človek pochopil myšlienky, musí mať myslenie vyvinuté trochu viac ako nejaký kromaňonec.

Nebudem sa pýtať, čo je intelekt. Ani to, či človek má v sebe zabudovanú schopnosť premýšľať. Na druhej strane sa ale spýtam voľačo. Je nám dovolené cítiť sa inteligentne len preto, lebo chápeme túto myšlienku?

Čo to znamená cítiť sa inteligentne? A prichádza otázka, nad ktorou som začal uvažovať na začiatku. Odkedy sa meria inteligencia na počet prečítaných kníh? A teraz si mám zvoliť 10 kníh, ktoré sú pre mňa najhodnotnejšie? Ja neviem prečo, ale určite tam ľudia začnú hádzať Dostojevského, Kafku, Nietzsecho, Tolstoj, Camus, Esther Hicks⁴, atď, atď.

Ja vážne neviem prečo, ale s niečím sa vám zdôverím. Všimol som si, že keď príde nejaké kníhkupectvo alebo iná knižná chamraď s tým, aby niekto napísal svojich niekoľko najobľúbenejších kníh, spisovateľov, hrdinov, vždy tam bude jedno z uvedených:

1. Kniha nie je písaná jednoduchým štýlom. Je tam veľa ťažkého textu, niekde aj na polstrany vety. (Irónia je, že hlásateľ takýchto kníh ich prečíta za relatívne krátky čas. Ja teda nedehonestujem Kafkom alebo Dostojevskim. Ale napísať si na nástenku, že som prečítal Idiota za 3 hodiny a toľko veľa mi to dalo, mi príde trochu komické a pubertálne.)
2. Autor je podivín. Koľko ľudí sa nájde, že miluje A.E. Poea ani nie tak kvôli jeho textom, ale skôr kvôli tomu, že „to bol zaujímavý týpek.“ (Pri čom o jeho živote toho veľa nevedia.)
3. Hrdina je minimálne schizofrenik. (Klasický príbeh, zamiluje sa do ženy, zabije jej manžela a potom sa v podsvetí s ním sexuálne spojí.)

Skrátka a dobre, vždy a všade sa pri takých zoznamoch objaví skupina ľudí, ktorá chce zaujať a má tam uvedené niečo „komplikované“. (Ideálne ešte je, keď autor, kniha a hrdina majú ťažkú depresiu, lebo milovať dnes depresívnych ľudí je také awesome.)

Rád by som sa opýtal, čo je na tomto inteligentné? To, keď prečítam jedným dychom Kafkov Proces, tak som najmúdrejší na svete? (Ideálne, aby sa to dielo človek učil naspamäť, inak to nebude ono.)

(Trochu to porovnám s Linuxom.) Už mi to príde ako borci, čo sú ťažkí odborníci na všetky unixové systémy. Poznáte ich asi všetci. Takí, čo opovrhujú user-friendly verziami, lebo oni si chcú všetko nastaviť a hlavne prekladať sami. (Potom pol dňa kompilujú v nejakej distribúcii, čo ani manuál nemá, programy ako iptraf, htop alebo nethogs a myslia si, že sú unix guru⁵. (Dúfam, že si to dajú do životopisu. Ideálne ako Unix Advanced. Keď sa ich dakto spýta, kde sa nastavujú cesta k DNS bráne, začnú písať skripty plné cyklov ako for a podmienkami ako elif a čo ja viem čím a dokončia to príkazom mv /etc /dev/null alebo mkfs ext3 /dev/sda1⁶.

Skrátka a dobre, obe skupiny sú vlastne otrokom vlastného ega. Myslia si, akí sú inteligentní, ako ich treba obdivovať a pritom sú to prázdne reči. Pokiaľ by som bol nejaký altruistickí humanista, napísal by som vám, že by ste sa mohli zamyslieť nad sebou. Ale ja vás len poprosím. Skúste sa mi neukazovať na oči a nekontaktovať ma. Ste mi odporní a smrdíte mi.

PS: Pokiaľ niekto bude mať námietky, že si myslím o sebe, že som lepší človek ako oni, príde mi to smiešne. Len si myslím, že knihy neslúžia ako nástroj pre intelektuálne prostitútky.

PPS: Budem vám vďačný, ak ma podporíte a budete ma sledovať aj na facebooku.

1Všimnite si prosím, že mnoho ľudí, ktorí hovoria o slovnej zásobe, nevedia ani základné skloňovanie.

2Nie je to náhodou fantázia?

3Už dopredu naznačujem, že týmto článkom sa nesnažím dehonestovať iné druhy umenia. (Jedine, čo budem dehonestovať je ezoterické umenie, do čoho spadá aj literatúra.)

4Zrejme ste si všimli akú legendu literatúry som sem umiestnil. Nie je to preto, že by som sa chcel posmievať menovaným, alebo ich klásť na podobnú roveň s takou kreatúrou. Dôvod je iný.

5Dychtím po informáciách ako dlho by kompilovali KDE.

6Nie že to dakto bude skúšať.   

Nešťastní egocentrici

Doba je bakaná! Všetko zlé sa udialo práve v tejto dobe a nič dobre sa na svete nedeje. Pretože aj keď človek ide na električke a stihne ju, určite sa tam odohrajú veci, ktoré budú negatívne. Všetci ľudia sú neochotné, sebecké a zákerné svine, ktoré mi chcú ubližovať. To, že je to hrozne egocentrické, myslieť si, že každý sa tak zaujíma o mňa, je druhá vec. Po pravde, mám chuť rýpaťa budem aj dosť sprostý. Dovolím si tento článok venovať všetkým legendám, ku ktorým sa svet vždy zachoval kruto! Veru, je mi vás ľúto. (Ale viac mi je ľúto seba, že musím takých bulov ako vy občas počúvať. Normálne sa vám priznám, že už len svojou existenciou ma urážate.)

Ja neviem odkiaľ ľudia prišli na to, že dnešná doba je zlá. Pokiaľ by sa mi chcelo v tom vŕtať, začal by som analyzovať, že čo to je slovo doba a od akého letopočtu sa to počíta. Po pravde, mám pocit, že žijeme v dobe egocentrikov. (Čo by akože bolo ešte ako tak v poriadku. Pokiaľ ma nemá kto pochváliť, pochválim sa sám a pred všetkými. Aby videli, čo dokážem. Napríklad, kúpiť si v obchode 2 rožky a 20 dkg vysočiny.) Horšie je, že my žijeme s ľuďmi, čo sa snažia byť negatívni egocentrici. Alebo, keby sme to mali stupňovať, nešťastní egocentrici. (Skoro ako stupňovanie prídavných mien.)

Poznáte takú situáciu. Idete v autobuse a pustite si sadnúť nejakú staršiu pani. Väčšinou povie, že „Och, ešte, že sú na svete dobrí ľudia.“ Na jednej strane vám to príde ako neskutočná lichôtka, že ste lepší ako celý ten hrozostrašný svet, ktorý len týra každého. Ale keď nad tým rozmýšľam s pocitom sebca a egocentrika. Do čerta, však ona mi vlastne sprosto povedala. „No, super, že si ma pustil sadnúť. Myslela som si o tebe, že si hovädo a necháš ma skapať.“

Tu prichádza problém. Čo je dobro a čo je zlo? To je dosť relatívne. Na túto otázku nepoznám odpoveď a trollovať ezoterickými hovadinami o čakrách, ikrách a reikách sa mi nechce. Text by stratil hodnotu a myšlienku, čo mám v hlave. Skôr mi príde na um iná otázka. Prečo vlastne človek očakáva od druhých to zlé? Negatívne?

A prečo na spomínanú situáciu ľudia neodpovedajú radšej takto. „Jój, ty si taký zlatý chlapec, že si ma pustil sadnúť.“ To je aj pri iných otázkach, ďaleko dôležitých.

Poslednú dobu ma začína zaujímať sila slov. Prečo o takých veciach rozprávame negatívne? Prečo všetko čierno? Napadá mi krásna veta od Harryho Morgana. V tej najväčšej tme si ešte nájdeme nejakú nádej svetla a to zhasne.

Občas mám pocit, že ľudia veľakrát chcú o sebe hovoriť negatívne veci, aby zneli, že už niečo prežili. (Inak takáto filozofia nemá veľmi ďaleko od detí, ktoré začnú fajčiť, aby zneli dospelo.)

Párkrát som stretol ľudí, ktorí chceli s niečím poradiť. Ich reakcia bola, „ešte, že existujú dobrí ľudia.“ Ale pre všetkých, živých bohov na tomto svete! Veď kto im tak ubližuje? To každého človeka, ktorého stretli, im nejako ublížil?

Po pravde, hrozne ma irituje táto otrepaná fráza. Je taká hrozne negativistická, dehonestujúca a sčasti aj urážajúca. Pri čom, mne príde úplne normálne, že, keď sa niekoho niečo spýtam, že sa mi nevysmeje do ksichtu a nepošle ma z jedného konca Prahy na druhý.

Ako majú vlastne vznikať kamarátstva, lásky, dôvera a všetko ostatné v ľuďoch? Keď tých dobrých ľudí je minimum a vlastne už vymierajú. (No hrozostrašne málo.)

Inak s tou láskou. Príde mi celkom vhodné napísať od Karla Čapka ten citát, ktorý hovorí v Matke. Mier, súcit, láska, to je všetko pekné, ale teraz na to nie je čas. A presne takto nejako žijú ľudia, čo majú spomínané negatívne reči. Lenže to je hovadina jak traky. Poznám veľa ľudí, čo sú schopní širiť lásku, majú súcit, kopec kamarátstva v sebe.

A ako k tomu prišli? Stiahli to z torrentu? Ja vám neviem, ale občas mám pocit, že šíriť negatívne posolstvo je nielen hrozne pozérske, ale hlavne neskutočná strata zodpovednosti voči všetkým. Veľmi by som poprosil, aby mi podobné elementy dali pokoj a neotravovali môj život.

Sledujte ma aj na facebooku.

Vof Prahe

Poteším sa, ak ma budete sledovať aj na facebooku!

Vof Košicoch