Hrával som sa na rytiera
ešte ako dieťa. Zobral som voľajaký prút, halúzku a šermoval.
Myslím, že sa vo mne zobudila chuť hrať sa na mušketierov a
objavila sa vo mne fantázia. Fantázia v zmysle, neustále si niečo
vymýšľať, neustále niekoho ohraňovať. Kľakal som si pod
stromami, čakal na nejakú princeznú, aby ma povýšila do
šľachtického stavu. Ja myslím, že čosi také zažíval nejeden
chlapec. Aká radosť vo mne bola, keď som si raz z knižnice
doniesol knižku o okrúhlom stole.
Keď som prvýkrát čítal
legendu o kráľovi Artušovi a jeho družine, nevenoval som
pozornosť svätému grálu. Kráľ Artuš vo mne otvoril túžbu po
rytierskosti. Tá chuť túlať sa a vymýšľať si príbehy, tá je
vo mne dodnes. Ale vďaka rytierom ako sir Lancelot, Gawain,
Percival, som dostával do tých svojich príbehov niečo ako
posvätnosť. Ono to je ako s tým mečom, na Excalibure je toľko
vecí magických. Existuje veľké množstvo príbehov o rytieroch a
mečoch, ale len dva boli pre mňa posvätné. Ten jeden je práve
Excalibur a ten druhý je severský o Ódinovi a Sigmundovi.
Vráťme sa ku kráľovi
Artušovi. Okrem všetkých tých príbehov, čo som si vďaka tej
legende vymyslel, bola tam ešte jedna vec. Čo by bol Artuš bez
toho legendárneho čarodejníka? Čo by Artuš robil bez Merlina?
Merlin vo mne objavil túžbu čarovať. Mať v sebe tú mágiu,
ktorá ma ochráni pred zlými ľuďmi. Ono to funguje. Ja si myslím,
že každý človek v sebe môže mať tú mágiu, ktorá ho oslobodí
od zlých, bakaných, hnusných ľahtikárov.
Ostatné príbehy o
rytieroch ako Roland, Aucassin, Tézeus, Perzeus boli úžasné.
Aucassina som miloval, lebo to je pre mňa najromantickejší a
najcharizmatickejší rytier svojej doby. Tézeus najodvážnejší,
Perzeus najviac bojovný a Roland najviac oddaný. Ale ani jeden z
nich nebol Artuš a jeho okrúhly stôl. Pri Artušovi som vyrástol.
Spoločne sme si rozprávali príbehy o prvých láskach, prvých
kamarátoch a ja neviem o čom všetkom.
Tá mágia na Merlinovi
odo mňa nikdy neodišla. Keď som mal 17, doniesol som si z knižnice
Červenú knihu rozprávok. Iste, ono sa to volalo inakšie. Ale bol
tam Thór a jeho kladivo. Loki, Ódin, trpaslík, drak Fáfnir a
ďalšie veci. Ja sa vám priznám, že toto bol prvý mytologický
svet, do ktorého som sa vžil. Samozrejme, že som poznal príbehy o
gréckych bohoch a hrdinoch, ale tam som sa nikdy nedostal.
Nehovorím, že grécka mytológia mi je proti srsti, ale tá
severská je ako s Artušom. Do toho sveta Vikingov som sa dostal.
Budil som sa s ním, hral som sa na to, že kráčam s Thórom po
sverskej krajine. Vďaka týmto veciam som šiel odpovedať z
dejepisu o stavovských povstaniach a dopadol som tak, že to nebolo
ani na 4.
To som ešte nevedel akú
trinástu komnatu som otvoril. Červená kniha rozprávok bola
obľúbená kniha môjho milovaného profesora, J. R. R. Tolkiena.
Asi si to uvedomujem až teraz, ale je to jedna z vecí, čo na
Tolkienovi milujem. Obaja máme obľúbenú knihu rozprávok, ktoré
nás sprevádzajú počas života.
Tolkien má mýtický
svet, ktorý je zložený z príbehov, o ktorých si rozprávame pri
ohni. Jeho príbehy neboli napísané, oni sa zrodili a stali. Majú
všetko, čo má obsahovať mytologický svet. Jeho príbehy som
miloval a čítal ich tak ako som kedysi čítal severské legendy.
Tak ako som sa kedysi naučil zaspávať s Vikingami a ich svetom,
tak som sa naučil zaspávať v Roklinke alebo v Kraji. Veď čo iné
je pre človeka krajšie ako predstava soleného bravčového, fajčiť
fajku, pozerať sa na hviezdy. To už tam fakt chýba baba, s ktorou
som by som sa na tie hviezdy pozeral.
Tolkien má príbehy o
odvahe a láske. Jeho Beren a Luthien mi prišli mytologickejšie ako
tie príbehy o láske, čo som poznal z rytierskych povestí. Keď si
predstavím slovo rytier a láska k žene, napadne mi Tristan a
Izolda, Aucassin a Nicolette, Merlin a Nimue. Na všetkých troch
príbehoch mi chýba to, čo tomu dodal Tolkien. Chýba mi tam tá
oddanosť, láska až do smrti, obetavosť a schopnosť myslieť aj
na toho druhého. Tristan a Izolda je pekný príbeh, mám to hrozne
rád, ale je tam čarovný nápoj. Aucassin a Nicolette je tiež
dobrý príbeh, princ chcel ujsť do pekla, lebo tam aspoň bude
veselo. Ale chýbala mi tá predstava spoločného života alebo ako
to povedať. Ono, strašne veľa príbehov o láske (a nielen v
takejto literatúre) je o tom, že tí dvaja sa nájdu a keď sa
nájdu a konečne sú spolu, tak sa príbeh končí. A žili šťastne
až kým nepomreli. Ale Tolkien napísal ten príbeh ako sa spolu
našli a obaja sa kvôli sebe obetovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára