Národe môj!

Pijem kefír a pálenku,
zúfalo potrebujem dovolenku.
Moje črevá nevytrimú,
on si zasa našiel inú,

nech spoločne zhynú!
Yeah

Keď chodím kolo pivovaru,
čítam si hymnu zo šlabikáru.
Ako ľúbim našu vlasť,
nenávidieť cigánov,
to je slasť!

Yeah

Žlč ma chytá,
oči puči.
Nažral som sa do sýta,
staré mäso, hovädziu kýtu, býčie žľazy,
rebierká, mačanku a vodu z práčky.
Potom ma potešenie chytá.

Taký mám život,
samý stres a žiadna dovolenka.
Plat mám taký,
že ani nie je pálenka,
len čučo slané
a vodca vychádzajúci z vane!

Yeah

Romantické soirée

Ty si nekúpila toaletný papier
a ja som sedel na vé cé.
Premýšľal som o našom vzťahu
a došlo mi,

že ty si obyčajné šmece.

Prečo ma týraš,
prečo mi ubližuješ?
Prečo ma nemáš rada?
Prečo mi strkáš do postele hada?

Chceš ho variť
aj s uhorkou?
Túžiš ma zabiť
aj s motorkou?

Ach, prečo si nekúpila toaletný papier,
keď som na neho čakal.
Ešte mi neprišla výplata,
nebol toaleťák v akcii,
preto som plakal.

Ja nemám prácu,
peniaze.
Nezarábam ako ty,
ty môj poklad nebeský.

Toaleťák je základ vzťahu,
keď nie je v obchode,
skoč do skladu.

Musím sa s tebou rozísť,
lebo nerešpektuješ ma ako muža.
Aj tak ma už
namotala Zuza.

Preto ti vravím,
umri skap a zdochni.

To je môj príbeh
a má to taký spád.
Tak už pochop,
je koniec

začiatok

a stred.

Rozbi mi pysky
a nikomu to nepovedz!

Úprimný

Poznal som jedného rytiera. Jeho hlas bol magický s obrovskou dávkou arogancie. Vyhlasoval o sebe, že je úprimný, lebo vlastne všetkým dookola hovoril, že sú svine.

I zašiel s nejakou slečnou do kina, čakala ho. Ozval sa k nej hlasom akoby bol Cid. „No, čo ty múmia? Prečo si tu tak skoro? A kvet som ti nekúpil, však načo žene kvety? Ja som zlý chlapec, ale aspoň som úprimný¹.“ vyhlasoval o sebe tento gentleman.

Pracovne bol to človek veľmi aktívny. Sťahoval si porno do mobilu. Zo šéfovho telefónu si spravil hotspot a odtiaľ sťahoval kadejaké radovánky. Napríklad Vtáky v tŕni, Kráľ dobytka, tureckého robocopa a čo ja viem čo. Šéf nemal prémie, lebo tie museli pokryť jeho paušál na telefón.

Hlavne, že bol úprimný.

Ja síce neviem prečo všetci životní stroskotanci argumentujú slovným spojením, že sú úprimní. Ono to vlastne s úprimnosťou má toľko spoločné asi ako zažiť vášnivé, romantické rande, keď idem oblečené v dedových teplákoch. Pretože som úprimný.

Poviem vám príbeh o dvoch chlapcoch.

Nazvime si ich. Jeden sa bude volať Krivozubý (to je ten úprimný) a druhý bude Janči.

Deň pekný:

Janči: Počuj, keď sa osprchuješ, aspoň za sebou osprchuj vaňu!

Krivozubý: (Pohľad akoby sa prvýkrát kúpal v teplej vode) Čo si na mňa otváraš ústa? Ja som Pán!

Janči: Aspoň tie vlasy!

Krivozubý: Máš nejaký problém? Včera si sťahoval cez Volkov Commander Karate Kitt! To ti odpočítam z vody! Zajtra nemáš teplú vodu!

Janči: Čo si normálny?

Krivozubý: Ja som úprimný! Ja, keď sa sprchujem, neumývam po sebe, aspoň šetrím teplú vodu.

Janči: Idem do obchodu, nemám na teba nervy!

Krivozubý: Nevieš rozdýchať moje argumenty! Idem mastiť bulancov!

Janči: Idem si kúpiť fľašu. Keď prídem, nech bude osprchovaná vaňa.

Krivozubý: Som dačo viac. On si bude karate kitt sťahovať!

Janči (vráti sa.): No, čo? Bol si už v kúpeľni?

Krivozubý: Pozerám Vtáky v tŕni! Choď sa vypchať!

Janči: Dobre...

Krivozubý: Som silný človek a asertívny! Nikto má nedá dole.

Deň škaredý:

Krivozubý: Janči, kde si? Treba mi raňajky!

Ticho

Krivozubý: Janči, tak čo, ešte stále nevieš rozdýchať ako som ti povedal, že si sťahovfal Karate Kitt?

Ticho

Krivozubý: Janči? Ta kde si? Zdochol si²?

Ticho

Krivozubý: Janči, už si sa dnes sprchoval? Ide ti studená voda.

Otvorí jeho izbu a tam list na rozlúčku.

Krivozubý: Nevedel rozdýchať, že som tu ja! Nemá na mňa, tak radšej odišiel. Zbabelec jeden³!

O mesiac:

Krivozubý: Ta čo mi nedvíha telefón?

O 20 rokov:

Krivozubý: Prečo ja vlastne nemám kamarátov? To mi určite každý závidí a nevie rozdýchať, že som úprimný.

Väčšina tzv. úprimných ľudí umiera opusteno a tí okolo nich sa tvária ako blízki Gregora Samsu⁴ na konci knihy.

1Ty nie si ani zlý chlapec, ani úprimný. Ty si len kus chuja. (Iné slovné spojenie na to neexistuje.)

2Nedivil by som sa, keby to bolo od smradu.

3Osobne sa domnievam, že dosť častý problém je, keď si podaktorí ľudia pletú zbabelosť s tým, že niekomu dojde trpezlivosť.

4Pre tých, čo nepochopili: Gregor Samsa je postava z Kafkovej Premeny. Premenil sa na hmyz. Jeho rodina bola šťastná, keď ten hmyz konečne prestal dýchať. (Myslím, že v niektorom preklade bolo aj: Ono to už konečne zdochlo.)

Jeden deň hrdého národovca

Jeden deň národovca:

Nepublikované úryvky:

Pryznám sa vám, deti moje, že si vážim osobnosť Ľudovýta Štúra. Pretože on jediný tým sviniam maďarským dal, čo si zaslúžili. I píšem vám svoj diskusný príspevok, pretože treba. Som silný národovec a prajem si, aby všetci skapali¹.

I píšem vám, pretože milujem slovenský národ, mocnú holubicu Ruska. Chcete vedieť, kto som? Ja som veľký národovec a milujem každého Slováka. Ako je však možné, že Európska únia je také svinstvo?

Kde bolo, tam bolo, bola raz Európska únia. Jej dôvod je prozaický a vonia jahňačinou. Oni vznikli len preto, aby zničili slovenskú demokratickú republiku!!!!! Prečo? Mne netreba cestovať, ja sa nacestujem po Slovensku ako sa patrí! Však ja ani nemám čas cestovať inde. Mám veľmi ťažký deň, preto vám to napíšem!

Môj deň:

Ráno vstanem a umyjem sa v miestnom potoku. Pretože nemáme vodu. Všetku nám zhabali cigáni! Im vláda dala aj Dunaj! Mne nič! Nech Fico zdochne!

V zime je to nepríjemné, pretože zamrzne potok. Krovinorezom musím rúbať dieru! Pretože sekeru nám ukradli Židia! Viete kvôli čomu? Pretože počas stredoveku sme im nezaplatili dane².

Keď sa umyjem v potoku, chcelo by sa to aj najesť! Ibaže nemám čas na tradičné slovenské raňajky, tak idem do Mekáču! Keď sa konečne najem, pozriem sa do diáru, čo mi treba robiť. Čo mi treba vybaviť! Och, ja mám toľko vybavovačiek na starosti. Ešte som sa ani nezastavil³.

Aha! Dnešný deň je potrebné povedať ľuďom pravdu. Otváram teda Facebook a píšem Ianovi Zieringovi, aby sa začal učiť po slovensky! Pretože on má na Slovensku pôvod. A musí sa podpisovať po slovensky. Je to Slovák ako ja!

To je robota! Ian Ziering mi zatiaľ neodpísal! Je toto život? Slováci, toto ste chceli?

Potom idem na obed, kde nestíham. Pretože hrám Travian a bojujem proti cigánskej osade. Pokiaľ zabijem cigánov v Traviane, poteší ma to na srdci. Pravom srdci. My, národovci máme srdce na pravej strane. Viete prečo? Pretože sme dačo viac ako vy!

Po obede, ktorý si sám robím, nasleduje aktivita! Ale s tým obedom! Ja musím urobiť polievku z ihličia! Prečo? Pretože jedlo nám zobrali Maďari v bitke pri Viedni v roku 1683. Vlastne, to boli Turci! Bodaj by ich Jakubec zničil! Ten bol Slovák jak repa! Narodený v Ličartovciach! Boli ste tam niekedy? Hnusná dedina, lebo teraz tam žijú gusľari⁴!

Idem ja na rande po obede, to je dôležitá aktivita. Ale musí to byť Slovenka. Tak píšem dievčatám v skupine Slovenky sú najkrajšie toto:

„Drahé čuču,

hybaj von! Chcem s tebou plodiť deti a rozmnožovať rýdzoslovenský rod Habsubrgovcov! Najprv pôjdeme spolu von, skočíme do postele a počas slávnostného aktu, nám bude hrať toto! Po divokom sexe Ti urobím manikúru a pedikúru! Rande so mnou je potešením, zatiaľ ma žiadna neodmietla. Nikdy som nemal problémy so ženami a žiadna sa nesťažovala⁵.

Ešte večer napíšem do genealogicko-heraldickej spoločnosti, aby mi už konečne dokázali, že Janko Matuška je môjho otca koňa brat.

O polnoci si pohladím svoje srdce a pustím si v rádiu našu hymnu.

Vidíte, aký som ja frajer a vy akí šupáci!

1Najlepší začiatok bude samým sebou. (Pozn. aut.)

2Občas by bolo vhodné prečítať si aspoň Dejepis pre 7. ročník ZŠ.

3Manažérsky slovník je nutné používať vždy.

4Som dychtivý zistiť, k akej národnosti sa to hlási.

5Mŕtve nehovoria.

Ďulove potulky

Stretol som jedného známeho, zvracal (zrejmä staré mäso) voľakde do potoka. I rozhodol som sa vypočuť jeho žiaľ. Pre lepšie pochopenie textu, sa dialógy budú niesť v tom najkrajšom dialekte.

„Ďula, ta co ci?“ opýtal som sa chrabrého rytiera.

„Serus. Ta ja mám robotu, znaš co? Poranta me.“ a spustil ďalšiu plejádu vylučovania tekutín.

„Ceče zos tebe jak zo švini. Co ši plane pojid?“ zvedavými očami bádam po jeho pohľade.

„To za šicko može tota Hanka. Hama jedna, ja zápal pľuc mám. Idzem doraz do doktora, lem bľujem a bľujem.“

„Ta ja pojdem do doktora s tebou. Neže ce guta ulapi.“ pohovoril som mu.

„Ta poc. Ja ci aspoň povim, co tota guta robi.“ zvestoval mi.

„Sluchaj, ta ja robim u firmi, co košuľe šije. Košuľ s.r.o. Webová stránka je toto.“ hovoril.

„Hej, šak znam. Minule mi Ďuri hutorel, kedz mi išli cez Belu.“ hovorim mu.

„Moja robota? Ta tam nenormalne podmienki. Znaš co? Čista pijačina. Riaditeľ začne deň ceplou borovičkou. Chapeš toto? Normalne paľenku ľabe. Ožarti je vec jak praše.“ odpľul si rezkým krokom k doktorke.

„Ta pridzem včera do roboti. Robim, robim a šicko je v poriadku, ne? Doraz pridze za mnou tota kolegiňa a sluchaj, co mi povi.

Hama: Ďula, mal bi ši sebe pomivac tote harčki. Však to co ti piješ? Solvinu? Riňave to je jak Hrebendova ulica v Košicoch.

Ďula: Co? Nečul mi ce, bo mi zjape stroj.

Hama: Ja ci nechcem radzic, ale ja čula od jednej nemenovanej kolegini, Valiki, znaš ju, ne? Tota, co spáva zos traktoristami, abi ju vžali domov. Chapeš, ona nemusi mesačnik placic, po ňu traktorisci chodzia do roboti. Cirocha znaš jak ceče, ne? Však ona v každim jednim valale ma sex. Ta ona o tebe hovori, že ši šviňa. Vraj sebe ani harčki neznaš umic. Riňave gače máš. Sprchu vidziš iba na Vianoce. Ja ci nechcem radzic, ale rob daco zo sebu, bo vipatraš plano.

Ďula: Co ci bavi?

Hama: No sluchaj, ja ci vážne nechcem radiť, ale daco rob zo sebou. Však takto sebe ani ženu nevežneš.

Ďula: Ic do rici. Ja muším daco robic a ne tote tvoje spletanini sluchac. Šalena bora, ic stadzi ti bikresa, hétera a kalapčnica.“

Po tomto dialógu Ďula dostal amok.

„Sluchaj ďalej chlope. Idzem vecka sebe zakuric na balkon. Ta co še nestane? Tota ľompa me zamkne a ruci kľučik do koša, šak sranda, ne? Ta ja neznal, co mam robic. Už mi dumal, že zavolam žandarov¹.

„A jak to dopadlo?“ spýtal som sa ho.

„Ta jak asi? Som zavolal kolegovi, aby po mne prišol. Ešči dobre, že koš nevisipala upratovačka. Sluchaj dalej. Vec idzem na obed. Jedzene dobre, ale totej Hame še nič neľubi. Vžala sebe parki, horčicu, nivovi sir a 3 falatky vajca na tvardo. Jak asi vipatralo toto naše žrene?“

„Ta nezanm, povic mi.“ bol som zvedavý ako jedného dňa, keď z humenskej mäsiarne doviezli do košického obchodu novú salámu Ščipak.

„Ta sluchaj.

Hama: Ta to neška žrenie. Však to šmerdzi jak moja kolegiňa, kedz z budara vijdze.

Ďula: Čom o tom bešeduješ? Mi tu jeme, znaš co? Misliš, že dakto zvedavi na to jak kto šmerdzi u budaru?

Hama: Čekaj, čekaj. Čo to je? Jak to misliš? Čujece me? Tak ja mu povim daco osobne a on , že ho to nezaujíma. A znace kdo to bul?

Ďula: Ta šak to jedno, ne? Ja še chcem najisc a ne sluchac tote tvoje vimišľanki.²

Hama: No chceš povedzic, že ti ši moslim? Ani kojscel nenavštiviš, si simpatizant zos moslimami. Ti nam chceš rezac hlavi! TI šviňo, praješ ši me znasilnic! Chceš sex zo mňu co? Preto nechceš sluhac, jak Lenka na budaru šmerdzi.

Ďula: Ic do rici.

Hama: Čujce, jak dobre, že nám nešefuje Tchorová. Ona ne taka je? Zabija vlastnich ľudzi. A kedz neurobice 400 košuľi za dzeň, vof kancelárni vás zamkne a možece tam i zdehnuc. To taká planá žena. Normálne, minule jeden kolega, nechcem ho menovať, urobil len 200 košuli a jeho šefka ho zamkla na cali vikend do kancelarni. On tam umar. Normalne, neborák, zdehol. Vec mi bešeduje, že co še stalo. Ale ja ho nemam rada, bo on taki, co chce sex s každim.“

Prišli sme k doktorke a tá mu predpísala tabletky na gumovanie hovadín z mozgu.

To je náš príbeh, cítim blízky pád! Aj smrad tiel! Tak to pochop!

1Na východnom Slovensku sa nenachádzajú policajti, ale žandáre. (Aj kuklače.)

2Pri spomínaní na túto činnosť si Ďula skoro vlasy vyškubal.

Valal

Osobný denník, 29.8.2005, valal.

Ta mi buli doma a patreli špivanki. Das o dzešatej hodzine večar še parobci rozhodli, že došla brzda. Ja nepil a tak prišli za mnou.

„Sluchaj chlope, šak ti nepiješ. Co kebi ši išol do karčmi? Donešeš kofolu.“ hutorel jeden.

„A ta dobre, lem nemace dajaki bicigeľ? Bo to inakši dojdzem za tidzeň.“ povedzel mi.

„Cholem poc tu. Tu maš bicigeľ, vež sebe. Šali na ňim prišol.“ hutorel mi chlop.

„A jemu to nebudze vadzic?“ opital som še.

„Čekaj kus.“ odvetil mi na totu otazku.

Doraz prišol Šali a hutorel mi.

„Ta jasne, že nevadzi. Znaš jak še idze do karčmi, ne? Neže pojdzeš až gu Topli.“ povedzel mi.

Ja sadol na bicigeľ a išol mi. Zaparkoval som ho pred karčmu, dze Rastislav bľul. Rastislav je pamätná osobnosť toho valalu. Furt hutori, že nebiruje komunistoch, ale kedz mu povice, že Lenin ulapel dajaku chorobu, zareže vas. Skrátka a dobre, Rastislav sebe slucha Leninove špivanki. Ja osobne mám radši toto.

Daktori ľudze sebe hutoria ahoj, kedz še uvitaju. Rastislav sebe triska ruki do cickoch a vrešči, že pracuje vof Bukoze. I tak me privital.

Prišol som do karčmoj, dze bula Ľenka.

„ĽENOOOOO!“ ozivalo še zos každej strani.

„Karčmááááárko, nalivaj!“ ľudze rumazgali jak šaleni. Najvecej Slavo a Miro.

Kukla na mne a hutorela.

„Ta co? Tebe sem poslali? Co vam došla? Borovička abo kofola?“ šmiala še.

„Borovičku chlapci piju len ceplu.“ zvestoval som.

„Taže kofola? To už jak še vraciš, šicke budu ožrati jak praše. A mne treba poopraviac vodu.“ hutorela mi.

Dala mi kofolu, ja som išol.

Jak tak idzem po valale, lancuch mi spadol a ja piščiska roztrepal. Došol som s prazdnimi rukama domov a Lenka mala pravdu. Šicke ožrate jak praše. Iba Marek bul dakdzej v pivnici a opravial vodu.

O princeznej

Bola raz malá princezná, čo verila na strašidlá, vodníkov, permoníkov a obrov. Zaspávala s pocitom, ktorý ju hladil a škrabkal po ramene. Mysela na mýtický les plný prekvapení.

Jej otec bol mocný kráľ. Vyhrával jednu bitku za druhou, šantil na poľovačkách a domov nosil samé poklady. I kráľovná si rada pochutila na dobrotách z poľovačky. Na divine, jeleňom guláši, najmä na jeseň. To sa upiekla kačica úplne do zlatista, k tomu ešte tie najlepšie lokše, aké ste jedli. Čo by to však bolo za jedlo bez kačacej masti?

Alebo si skočili na vinicu po víno a slaný syr. Nikdy neodmietli dobrými husacími škvarkami a upečenom chlebe priamo z pece.

Princezná mala rada, keď prišiel čas poľovačiek, či iných hostín. Odbehla rýchlo do lesa, kde dýchala zelený vzduch a myslela na trpaslíkov. Verila, že pod lesom sú ukryté tajné poklady a trpaslíci vedia svoje. Nikomu sa nezdôverovala so svojimi snami, túžbami, bála sa, že ju počastujú, že je márnivá.

Jedného dňa sa dostala až do Chvatimechu. Z Bojnického zámku to mala dosť ďaleko. Zapáčilo sa jej však v lese a dovalila sa až tak ďaleko. I chcela si odpočinúť, nabrať sily, alebo aspoň pozrieť sa na Hron. Avšak jej túžby prerušil akýsi pán. Na tom pánovi by nebolo nič divné. Bol celý zelený a kvapkala z neho voda. Vlastne ani nekvapkala, ale čľupala.

Za letného večera, keď cvrlikali cvrčky a slnko zapadalo, stála princezná s pánom. Ani jeden z nich netušil, či má začať hovoriť. I preto začal rozprávať ten pán. Bol to vodník.

„Kde sa tu berieš dievčatko?“ opýtal sa jej a ponúkol jej, nech idú k Hronu. Vraj sa ničoho nemusí báť. I pobrali sa.

„Ja som sa stratila v lese.“ povedala po pravde, avšak zatajila o svojom pôvode.

„No do lesa ťa nepustím, lebo ten je plný zbojníkov, ancikristov, lotrov.“ riekol jej.

„Budem musieť niekde prespať.“ pošepkala mu.

„To je jasné, ale k nám nemôžeš. Je tam veľmi mokro, ani žena nenavarila večeru. Vraj mi slaná ryba bude stačiť. Kto to kedy videl jesť len ryby? Vlastne, aj ty si určite hladná. Ja som hrozný bitank, že ťa ani ničím neponúknem!“ hovoril vodník.

„Avšak ty si človek a tí surové ryby nejedia!“ riekol pomaličky, voľačo mu však prišlo na myseľ.

I skríkol. „Lomidrevo! Ty hastroš, kde si sa zatúlal! Huncút jeden, poď k nám!“

„Čo je? Čo kričíš ako miestni ľudia z krčmy? A nebuď ma! Zavolám na teba Valivrcha!“ kričal.

„Počúvaj ty paskuda, hybaj niečo tejto dievčine pod zub dať!“ povedal vodník.

„Ja žiaľ nemôžem. V tomto kraji žije kráľ, čo mi nariadil, aby som už žiadne zviera neulovil. Vraj má potom zahubí, nielen mňa, ale aj princeznú!“ hovoril Lomidrevo.

„Safra, safra, to je nejaká tvrdá norma.“ hovoril vodník.

„Aký kráľ?“ opýtala sa princezná.

„Je to hrozná zmija. Hubí našich ľudí, chcel drakov na nás poslať, keď budeme žiť ako doteraz. Vraj chce vládnuť celému svetu a zničí každé kráľovstvo naokolo. Je taký zlý, že mu neublíži žiaden démon. Dokonca aj poludnice vyhnal.“ hovoril jeden malý chlap, piskľavým hlasom.

„Prišiel som až zo Štiavnice, pretože niekto povedal vášmu kráľovi o našom poklade. Naša ríša však nesmie byť viditeľná človekom!“ povedal piskľavý škriatok a princezná si všimla, že toto je naozajstný permoník. I vedela, čo sa sluší a patrí. Mala ešte jedno jablko a to škriatkovi dala, nech si vezme.

Niet krajší pohľad ako permoníkov, keď ďakuje.

„Je tu jedna možnosť. Poďme za kováčom pod Sitno!“ povedal chlapčisko, sediace na koni. Bol kedysi rytierom, ale potom sa vzdal tohto sveta. Určite ste ho radi videli, občas dáva žobrákom kúsok svojho hávu.

A tak šli na koni všetci, okrem vodníka. Došli ku kováčovi, ktorý nespal.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa.

„Ukáž nám cestu.“ navrhol rytier.

Kováč ich zaviedol k sitnianskym rytierom. Povedali im, čo sa stalo a tí neváhali. Napili sa dúška vody a vyrazili preč. Zlý kráľ rýchlo prišiel o všetko a tak sa zachránili aj ostatné tvory. Dokonca aj vodníkova žena vypražila kapra a nedala mu len harapaščik studenej, slanej ryby.

Princezná sa zobudila v posteli. „Bol to všetko iba sen.“ pomyslela si. Ale, keď sa pobrala do záhrady, stretla sa s rytierom, ktorý žobrákovi podával svoj háv. Zbadal ju a povedal jej.

„Koho pôjdeme zachraňovať nabudúce? Dúfam, že nie kikimoru.“