Pred obedom

Hryziem do stola,
zuby ma bolia.
A v kuchyni už aj kačku
solia.

Zožral by som kačku,
knedlíky a k tomu tmavé pivo.
Och ako mi je clivo.

Tá chrumkavá kačka,
keď človek kusne do kosti.
Amok ma chytá od zlosti,

pretože namiesto toho máme
zobákový guláš.

Vrabec a sýkorka si verne žili,
potom ich zabili.
Len preto, aby do toho mohli nasypať múku,
ktovie akú ešte smradľavú ruku

a nám to servírovať jak tatarský biftek.

Ale ja chcem kačku,
slané škvarky a peceň voňavého chleba.
Budem tučný jak vydra,
ale tak mi treba.

Chcem škvarky, vôňu šmaľcu,
cibule a divej svine.
Toto všetko chcem zažiť
pri bozkávaní v kine.

A dať si vianočné kolekcie,
všetky z vianočného stromčeku,
ktorý visí v izbe
od roku 1970.

Veselé Vianoce,
občania!

Po rozchode

Včera si ma nechala frajerka moja,
kopla si ma do rici.
Mňa bolí hlava tak strašne,
jak po opici.

Pretože som sa ožral jak divý orangután,
taký som mal žiaľ.
Včera som po celom meste
kľal.

Ty si bola moja láska
a ja tvoja.
Pretože sme ty a ja,
si princezná moja.

Prečo si ma kopla do rici?
Však ja ťa tak veľmi ľúbim?
Aj svoje gače ti sľúbím.

Prečo si sa so mnou rozišla,
keď som nechcel vyprať?
Mala si dávno povedať,
že sa chceš na mňa....

Len pre prací prášok,
čo nebol v akcii.
Však vieš, že nemá peniaze,
ani na sáčok

od mlieka.

Som feťák, nepracujem nikde,
iba žerem kontajnery.
Suché kôrky od chleba,
so sviňami sa delím o pomyje!

Veď máš milovať moju dušu
a nie prací prášok!
Strelila si do mňa kušu
a ja zomieram....

Pretože nemám 20 korún na čučo.

Ťažký sex

Chcem sex s tebou,
každú noc.
Žrať u toho klobásy a žemle,
pretože po takom pokrme
mám obrovskú moc.

Sprchujem sa v posteli,
milujem sa v daždi.
Nekupujem mydlo,
však to žere každý.

Poď ma konečne uspokojiť,
moje plné túžby.
Strč mi do vrecka 20 korún,
vtedy som tak mužný.

A preto chcem sex
s tarhoňou a jaternicou,
aby som sa chválil,
aké to bolo s pobehlicou.

Ref:

Sedela si nahá,
a smiala si sa haha.
Zuby máš jak dolinu v Jasnej,
kričíš jak gorila,
však čo čakať od takej krásnej?

O Košiciach, starej Aide na Poštovej ulici a obľúbenom spisovateľovi

Stalo sa to v minulom roku. Letné záhradky a horúce noci končili, noci začali byť chladné. Ani neviem ako mi to napadlo, asi som šiel cestou z krčmy. Pretože všetky také nápady človeka chytia, keď ide z piva. Už dlhší čas mi to vrtalo v hlave, ale nikdy som sa k tomu poriadne nedokopal. Čapek vo svojej jednej poviedke píše, že každý človek niečo hľadá. Bádať, objavovať, hľadať, spoznávať, to je jedna z najkrajších vecí na svete. Šiel som z toho piva a vedel som, že je čas sa konečne venovať tejto osobnosti. Je ňou Sándor Márai.

Našiel som si knihu a hodil link na Facebook. Doplnil som to vhodným popiskom, že meniny mám v novembri a jedna kamarátka sa rozhodla, že poteší tie hnedé oči, ktoré sa usmievajú. Začal som knihu čítať a dostal som sa o nejaký čas dozadu. Ani nie preto, že to je o starých Košiciach, kde ešte nechodili električky. Spomenul som si na starú Aidu, na Dom potravín a na svoje detstvo, keď som po Košiciach chodil ešte s vykasanou košeľou a neučesanými, strapatými brčkavými vlasmi. (To druhé sa nezmenilo ani teraz.)

Nielenže tá kniha je pre mňa obrovský návrat do detstva, lebo tam spomína a opisuje presne tie zákutia, kde som chodil ja ako malý šarvanec a čavargoval o dušu. Cítiť tam aj príbehy rodičov o Košiciach. Keď mi naši hovoria svoje zážitky z detstva a svojich vecí, čo kedy, kde a ako zažili.

Stránky tej knihy sú pre každého iné, lebo každý prežil iné detstvo. Košice vždy boli mestom malých lapajov, galganov, v ktorých sa odhaľovali výtržnické sklony. (Hlavne ten pocit, keď sa niekto smeje úplne nevinne svojimi jamkami a má chuť pokračovať vo svojej nezbednosti a huncútstve.)

Hlavná ulica, ktorá je pre mňa asi tá najšarmantnejšia ulica na svete. Či už to bola Hlavná ulica (áno, inak sa volala) v knihách Sándora Máraia. Alebo, to bola Hlavná ulica našich, alebo Hlavná ulica mojich rozkakasaných košieľ a sĺz, keď ma niekto zmlátil alebo, keď sa na mňa nejaké dievčisko neusmialo. Mal som pripravené jej zvestovať radostnú novinu, „som do teba. Mylujem tvoje očy.“

Hlavná ulica si dodnes rozmaznáva ľudí. Keď čítate staré noviny, cítite v nich akúsi aristokraciu mesta. Áno, sme aristokrati, už len kvôli faktu, čo sa stalo 7. mája 1369. Cítiť v starých novinách, knihách ľudí s neuveriteľným šarmom. Ísť v nedeľu na zmrzlinu a potom sa prechádzať po Hlavnej, to je v Košiciach na týždňovom poriadku už veľmi dlho. A ono sa to nezmenilo.

Cukráreň je krásne slovo. Ideálne na to, vziať niekam dievča a rozprávať jej jednu väčšiu hovadinu za druhou. Akurát si to predstavujem ako vniknem do knihy Sándora Máraia. Je leto, vonku praží slnko a ja prídem v najlepšej košeli niekam k Urbanovej veži. Pozerám sa na seba, holil som sa pred 15 minútami a bol by som reklama na Žofrého hádam asi v každom časopise. Ona prichádza usmievavá s rozpustenými vlasmi a šatami, ktoré s ňou niečo robia. (Hlavne so mnou niečo robia.) Prechádzame sa po Hlavnej ulici a ja rozprávam príbehy. Pochopiteľne, že 90 percent príbehu si vymýšľam ako, keď hovorím.

Zájdeme spolu do cukrárne, pretože tam sa dievčatá tak krásne rozmaznávajú. Hlavne, keď to neposlušné chlapčisko má viac šľahačky na sebe ako v sebe. Romain Rolland píše, že pre ženu je najkrajšia fotka svojho milenca, keď je ešte malý neohrabanec. Pretože má vtedy sa ma chuť mu venovať, nosiť ho na rukách, starať sa oň, apod. Neviem, čo je na tom pravdy, ale prečo to teda neskúsiť.

Rád by som sa venoval historickým sladkostiam, ktoré pochádzajú z našich cukrární. To by chcelo samostaný blog, ale najprv sa potrebujem naučiť aspoň trochu po maďarsky. A ktorá cukráreň je mne osobne najbližšia? Hádam to netreba vysvetľovať, ale keby ste nevedeli, nahliadnite sem.

Toto je pre mňa Sándor Márai a jeho, vlastne aj moje Košice. Mesto rýchleho vetra, pokojnej rieky a tých najkrajších tajomných úsmevov na svete.

Vlastne ešte niečo. Keď sa vám chce čítať blog o starej Aide, dozviete sa jeden príbeh. Viacmenej je to o tom, keď dve deti chodia do Aidy, v budúcnosti sa stretnú a nakoniec si uvedomia, že sa milujú vlastne celý život.

Pred necelým mesiacom som bol na Potulkách s kamarátkou. Milan Kolcun tam hovoril o akejsi cukrárni, kde sa hrala súťaž o jedení zmrzliny. Víťazom sa stal lapaj, ktorý najskôr dostal angínu.

Stretli sa tam dvaja ľudia ako deti. Ona bola Ilona a časom sa stretla s tým chalanom a vzali sa. Keď som počul, že jej manželom bol Sándor Márai, uvedomil som si, že ho mám ešte radšej a dodnes som z toho taký vyškerený.

Toto je môj Sándor Márai, moja stará Aida na Poštovej ulici a moje Košice. Aristokratické mesto plné úsmevov a záhad, ktoré ma nútia bádať.

Gottfried Lenz

Baby ma vytiahli tancovať. Pravdou je, že ma nemuseli dlho presviedčať. Spýtali sa ma, či pôjdem a ja som súhlasil. Vybrali sme sa na túto misiu a bolo dobre. Ono to ani nebolo o tanci ako o filozofii. Ten chlapík, čo to viedol, bol geniálny a ja som si uvedomil, na čom musím trošku popracovať. A to je práve ten pocit uvoľnenosti, spontánnosti, čo človeku dodáva hrozne veľa pozitívnej energie. Spomínal, že nie je až taká dôležitá technika ako ten pocit, že si to človek užíva. Je geniálne ako sa z nedokonalých vecí dokážu stať veci kúzelné.

Cestou v električke som myslel na všeličo možné. Na dievča(tá), pražský hrad, vôňu jahôd, ísť kúpiť mandarinky, na Portrét Doriana Graya a ja neviem na čo všetko. Usmieval som sa po električke a predstavoval si bársčo. Myslel som aj na to, čo hovoril chlapík a nejako som sa spontánne usmial. Napadlo mi pri tom jedno meno, s ktorým som už dlho nebol nikde na pive. Ani u Alfonza sme dlho nesedeli. Vlastne, my sme nikdy spolu nesedeli na pive, ale veľa ma naučil. Napríklad, že kvety sa zo zásady nekupujú. Gottfried Lenz.

Spomenul som si na svoju obľúbenú postavu. Pre mňa je Gottfried stelesnením niečoho živého. Keď som prvýkrát čítal Troch kamarátov, hrozne veľmi som sa v Robbym našiel. Chcel som prežívať tie veci, čo Robby. Odmysliac od toho v akej dobe žil a čo sa v tej knihe potom udialo. Však, kto by netúžil, aby mu zaspal niekto na pleci, kto vonia po broskyniach. A vtedy som si uvedomil, že Pat bude mať vždy pre mňa broskyňové vlasy.

Otto a Gottfried, kamaráti, ktorí sa o Robbyho starali. Najmä Gottfriedova neuveriteľná filozofia. Viete, čo ma na Remarqovi fascinuje? On tam píše o dobe, ktorá bola krutá. Ľudia vo vojne umierali, po vojne to mali niektorí ešte ťažšie. O nástupu nacizmu, samotný nacizmus, úteky do sveta, obdobie po druhej svetovej vojne a tak podobne. Spomína tam až naturalisticky, ako ľudia trpeli, umierali a podobne. Ale v každej jeho knihe sa nájde tá neuveriteľná ľudskosť. Je akýmsi rytierom tej medzivojnovej doby. Geniálny charatker postáv. Či už je to Katz, Gottfried alebo Štajner.

Gottfried je presne typ takého chlapa, ku ktorému som sa aj ja chcel prepracovať kedysi. Vodiť ženy po kolotočoch, mať jeho gentlemanské spôsoby a dokázať poradiť druhým presne tak ako to robil on. Bol pre mňa veľmi inšpiratívny. Predstavujem si ho ako šviháka s klobúkom, čo dokáže byť vždy na pravom mieste. Už len to jeho pomenovanie, maličký. A tá obrovská láskavosť a silný dôkaz priateľstva a odhodlania. Keď zháňa auto a s Ottom trielia do sanatória, aby pomohli tým dvom mladým.

Vždy, keď si na to spomeniem, prebehne mi mráz po chrbte. I preto idem hľadať Troch kamarátov a utekám do práce. Potrebujem Gottfrieda Lenza.

Niečo málo o slovenskej literatúre a o knižnom komande

Je mi smutno. Poslednú dobu mi chodí po rozume jedna otázka. Vážne sme národ nekultúrny, hlúpy a ten, ktorý si neváži hodnoty? Sme tí, čo nečítajú knihy? Takí, ktorí nemajú lásku ku knihám, len nás zaujímajú povrchné a prázdne veci?

Hádam každý tretí článok ktovie kde začne moralizovať o tom, aké hlúpe deti sú. Píšu sa blogy, články a všelijaké pseudoštúdie o tom, že deti sú hlúpe. O tom, že ja ako 5 ročný som jednou rukou pílil stromy v lese a na ramene som ich nosil domov, aby sme mali čo na zimu. Nebolo mi dopriate a som ukrivdený o to, že ako dieťa som nemal smartphone a nehádzal som si tam na instagram obrázky samého seba, keď drichmem. A potom sa začne ešte vyhovárať na knihy. Keby aspoň čítali tie deti knihy...

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale ja osobne si myslím toto. Každý človek, kto píše o tom, aké sú sprosté deti, to robí len z jedného záujmu. Chce ukázať každému, aký je zaujímavý a takto pozérsky sa snaží prejavovať altruistické stránky svojej osobnosti.

Poďme na moje obľúbené. Deti nečítajú, oni radšej sedia za internetom. Keď som sa ešte venoval knihovníctvu, všimol som si, že do knižníc chodia deti. Dokonca aj táto knižnica bola často dosť plná. Pamätám si, keď som sa tam kedysi chcel zamestnať a teraz mi ostal úsmev na tvári. Keď som študoval v Prešove, vychovávali nás k niečomu takému, aby sme viedli čitateľov k literatúre. Niečo o tom som si nechal pre seba a uvedomil si hodnotu skutočnej biblioterapie. Žiaľ, v našich podmienkach je toto pre knihovníka nereálne.

Nehovorím, že knižnice nepracujú. Tvrdím to, že žiaľ v knihovníctve sa riešia ďaleko iné veci ako sú čitatelia. Resp. že v tých odborných kruhoch je čitateľ nie na prvom mieste. Ale hlavne, že píšeme pod čiaru a pôsobíme vedecky.

V Amerike existuje obrovské množstvo projektov, ktoré majú na starosti knižnice. Napríklad sa tam stretnú deti s dôchodcami a tí ich učia čítať, predávajú skúsenosti. Nádherné veci robili aj v rámci Summer Reading a ja neviem čomu všetkému. (Inak, toto by chcelo urobiť aj u nás aspoň online.)

Skutočne knižnica by mala byť nejakým chrámom kultúry mesta. Nielen nejaký sklad, kde si ľudia chodia požičiavať knihy, ale knihovníci by mali ľuďom radiť v mnohých oblastiach.

Nebudem tu písať tie klasické veci, čo sa okolo toho točí. Väčšina ľudí príde s tým, že ľudia v knižnici nezarábajú veľké peniaze a preto sa im to nechce robiť. Alebo začne sa nadávať na Fica, že neprispieva na kultúru a podobné hovadiny.

Ok, z istej časti si za to knihovníci môžu sami. Pretože dosť veľká časť odborného knihovníctva (ako som načrtol vyššie) sa vŕta v niečom, čo nemá s knihami absolútne nič spoločné. Po pravde, väčšinou sa hádajú o tom ako skatalogizovať knihu, akú čiarku, v ktorom súpise zabudli. Nebudem to komentovať, zažil som konferencie, kde sa knihovníci naťahovali o tak potrebných veciach, že to boli veru problémy tretieho sveta.

O Ficovi písať nebudem. Nemyslím si, že niečo tak sprosté a škaredé ako špinavá a zákerná krčmárska bitka, patrí do tohto článku.

Poďme na kníhkupectvá. Keď som ešte robil v kníhkupectve, chodilo tam pomerne dosť ľudí. Teraz prichádza prvá vec, čo ľudia začnú. „No, prichádzali tam ľudia a kupovali si Twillight, Harryho Pottera, Dana Browna, Evitu Urbanikovú...čo od takého kníhkupectva čakať?“

Poďme na reklamu. Isteže, keď sa vydá nejako prudko predávaná kniha, kníhkupectvá chcú zarábať. Preto voči tomu vytvoria nejakú kampaň a snažia sa toto predať. To, ale neznamená, že sme kultúrny národ.

Ako funguje táto spoločnosť ohľadom čítania? Myslím, že s knihami je to dosť ako s ľuďmi. Potrebujeme sa spoločne nájsť a sadnúť si. Jednoducho, chodíme nejaká skupina ľudí na pivo a furt sa vykrištalizujú len niektorí ľudia, s ktorými som si bližší. Ktorým sa skôr zdôverím, poviem im, čo ma teší, trápi a tak. (Hádam netreba vysvetľovať prečo.)

Podobne to funguje s knihami. Sú knihy, do ktorých sa človek zamiluje. Príde tá kniha a máte chuť si ju hladiť, nosiť si ju do postele, stále myslieť na to, čo tam je. Isteže sú knihy, ktoré mi nesadnú. (Potom sú knihy, v ktorých postavy, myšlienky a deje útočia na hodnoty, ktoré verím. Také knihy nečítam a je mi z nich dosť smutno.) Tiež hádam netreba vysvetľovať prečo.

Ibaže ako to funguje v spoločnosti? Podaktoré pofidérné názory si myslia, že cesta kníh je cesta k múdrosti. Tak, ako si podaktorí myslia, že cesta peňazí je automaticky cesta k šťastiu. (Hlavne to chválenie sa, že haha, ja zarábam 3 krát viac ako ty. To je veľmi šťastný človek, plný lásky a šťastia. Svoje deti budem k tomu viesť.)

Počas dospievania sa prichádza obrovské množstvo vplyvov na čítanie. Ja osobne som mal neuveriteľné šťastie na svoju slovenčinárku počas strednej školy. Ona ma zoznámila s ľuďmi ako bol Remarque, Čapek a Jozef Gregor Tajovský. Začala pre mňa cesta nádherného bádania, nových priateľov a vecí, ktoré ma vedia nakopnúť ktoviekam. Ja neviem prečo, ale pamätám si ako som čítal Petra a Luciu. Nádherne snežilo a ja som to čítal, snehové vločky mi padali do knihy a ja som plakal nad tým ako to dopadlo.

Počas strednej školy sme mali dva svety literatúry. Bola tam slovenská literatúra a svetová literatúra. Všimli ste si, že slovenská literatúra (teda tá, čo sme sa učili) bola vždy plná smútku, plná negatív? Jednoducho, vždy sme boli ubližovaní, ponižovaní a bičovaní ako Ježiš. A nezabudnime na Maďarov, lebo tí mohli za všetko.

Svetová literatúra bola trochu iná. Pristupovali sme k nej inak, trochu reálnejšie. Tam neboli všetky veci úplne negatívne a aj, keď sa tam negatívne veci udiali, neboli tak prezentované ako tie naše antimaďarské agitácie. Inak dodnes nechápem prečo sme nemali v osnovách Troch mušketierov alebo knihy Marka Twaina.

Trochu mi napadá ešte jedna otázka. Prečo sme sa vlastne nikdy neučili o veciach, súvisiacich so slovenskou literatúrou, ktoré neboli až také pesimistické? Prečo sme si nečítali rozprávky, veci o dospievaní, nevyťahovali staré školské čítanky a šlabikáre z obdobia toho a oného? Nie, my sme museli prichádzať k tomu ako nenávidíme Maďarov. Pretože Maďari nám zobrali všetko. Po pravde, som celkom znechutený z takých vecí. A to je jeden problém, prečo dosť ľudí odmieta slovenskú literatúru.

Ešte jedna vec je tá, kvôli ktorej som znechutený. Nie každý človek číta knihy. Sú ľudia, ktorých to nebaví a rozhodnú sa, že nebudú čítať. Ok. Na tom predsa nie je nič zlé. Ibaže, pri takých ľuďoch sa vždy vyskytuje obrovské množstvo nejakého komanda.

To komando funguje tak, že sa snaží pozdvihnúť nečitateľov k tomu, aby čítali. Oni to vážne myslia v dobrom. Tým horšie. Prezentujú to takým spôsobom, ktorý je veľmi príjemný. Začnú rýpať, dehonestovať druhých a dávať im najavo, akí sú prázdni, tupí a nezmyselní.

Mi to príde ako je teraz mánia chudnutia, keď tí, čo chudnú, sa snažia k tomu strhnúť celé okolie. Alebo ako, keď niekto dlho nemá partnera / partnertku, tak sa snažia komandá dopomáhať. „Ale to asi bude tým, že ty nevieš nikoho zbaliť. Keď ty si príliš dobrý, príliš zlý. Veľmi ti smrdí z huby. Atď. atď.“

Milé, drahé komandá. Ani si neuvedomujete koľko energie dokážete z človeka vyčerpať. Vy síce možno dosiahnete, že človek príde do kníhkupectva a kúpi si tú knihu. Možno si ju aj prečíta, ale začne sa v ňom vytvárať dosť hnusný pocit. A vy ako správne egocentrické prasatá si pohladkáte ego, že on začal čítať knihy. Skvelé. Trochu to rozpíšem.

Bola raz jedna slečna, nazvime si ju Barbora. Posledné dni mám celkom slabosť na toto meno. A ona chodila do školy, nebavili ju knihy. Čo ja viem, po večeroch mala rada obetovanie zvierat nejakému bohu. Potom prišla do práce a mala kolegyňu, čo furt čítala knihy. Veľmi rada sa jej zdôverovala s citátmi z kníh a tvárila sa veľmi vznešene. Napríklad, keď jej Windows vyhodil chybu XFGJGHIFKV.dll is missing, tak tá kolegyňa prišla a riekla hlasom. „To je ako v Jar Adély Ostrolúckej. Tam tiež boli nepomery strán v kružnici žitia. Keby si aspoň raz za čas prečítala nejakú tú knihu, pochopila by si moje myšlienky.“ (Niekedy sa hanbím, že som človek. pozn.aut.)

A tak Barbora po celom rýpaní sa rozhodla ísť do kníhkupectva a vzala si nejakú knihu. Prečítala si to, nemala z toho žiaden osoh, ale zdôverila sa kolegyni. Ona ju vysmiala. „A ty čo čítaš? Však to je odpad.“

Myslím, že aj človek, čo má IQ 45 pochopí, čo som chcel naznačiť týmto príbehom. Jednoducho, každé komando takého typu má len jeden záujem. Chce sa stať zaujímavým, aby ukazovalo aký je úžasný a skvelý. A to je podľa mňa to najväčšie barbarstvo. Nie to, či ľudia chodia do knižníc, kníhkupectiev a či čítajú knihy. Priviesť ľudí k čítaniu sa dá inak, úplne iným spôsobom. A po pravde, je mi dosť zle z toho, koľko takýchto egocentrických pseudointelektuáloch behá po planéte.

Čo keby sme vytvorili zoznam kníh, ktoré by sme si medzi sebou vymieňali? Pokiaľ si pamätáte. Ktorými knihami, postavami alebo príbehmi začal váš svet literatúry?

Ja by som začal asi Adrianom Molom.

Pôvodný text je tu. Sledujte ma prosím aj na facebooku.

Trochu málo o Nekonečnom príbehu

Včera som sa zatúlal myšlienkami k Aurynu. Potom som sa zveril jednej sympatickej slečne a ona mi poslala odkaz na Falca. Uvedomil som si, že mi chýba tak trošku nakuknúť do knihy. Do tej knihy, čo má dva atramenty a dva svety. Čierny atrament a červený. Michael Ende vytvoril fantasy, v ktorom sa človek z fantastiky zmení do skutočnosti. Čo je to vlastne fantázia?

V Nekonečnom príbehu sa začne svet fantázie rozpadať. Akoby to pohltila nejaká čierna diera. Z ničoho nič tam miznú vec. (Vlastne, ono to nie je z ničoho nič.)

A tam je taká krásna otázka, keď sa bavia tie bytosti o tom, čo mizne. Bolo tam kedysi jazero, do toho sa voľakto opýta. „A to tam je diera teraz?“ A na to prichádza úžasná odpoveď. „Diera by bola aspoň niečo, ale tam nebolo nič.“ Čo je to vlastne fantázia? Neviem sám odpovedať, ale veľmi sa stotožňujem s jednou definíciou. Pokiaľ človek nemá fantáziu, neostane mu už žiadna nádej.

Veru, Nekonečný príbeh. Kto by zabudol na kameňožrúta? Na blúdičky, cisárovnú, odvážneho Átreja i jeho koňa. Veru, ten kôň je pre mňa asi jeden z najmagickejších vôbec v celej fantasy literatúre. (Asi by bol pekný námet vytvoriť nejaký blog o koňoch vo fantasy literatúre. Napríklad Truhlík by si zaslúžil nejaké to miesto.)

Vráťme sa k Nekonečnému príbehu. Čo taká Morla? Kto si pamätá koľko rokov má Morla? I na dvoch vynálezcov, sfingy a na Falca. Falco, tento šťastný drak je vari jednou z najpozítivnejšou postavou, akú som kedy čítal.

To všetko sa začalo diať v jednom antikváriate, keď tam chlapec došiel omylom.Potreboval sa schovať a tak sa schoval. Do jednej tajomnej knihy, ktorú nosíme tak trochu v sebe všetci. Na knihe milujem všestrannú tvorivosť autora. Ktoré iné miesto vám príde viac na fantáziu ako práve toto? Takisto ten spôsob čítania.

Vonku leje, vytrepem sa na najvyššie poschodie, do podkrovia, škrtnem zápalkou a zapálim sviečku. Vezmem knihu z batohu a čítam. To predčí už len nejaká sympatická slečna, ktorej toto budem čítať a po nejakom čase sa začneme iným spôsobom zoznamovať. (Trochu viac verbálnejším.)

Idem ja snívať ako letím na Falcovi, hľadať rusnácku krčmu a myslieť na podkrovie. Len som vám trochu chcel priblížiť atmosféru Nekonečného príbehu. Mám pocit, že je nás dosť veľká skupina, čo ho potrebujeme.

Ozaj: knihu nájdete už dnes všelikde. Napríklad tu.

Ešte ISBN: 9788055135021