Bojovný Ján a rocket science

Už dopredu upozorňujem, že to je sci-fi. V reálnom svete sa taká osoba nemôže vyskytovať, životné príbehy sú však rôzne. Ak niekde nájdete také rocket science guru, prosím, dajte mu prečítať tieto riadky, ja mám siahodlhé kontakty do NASA a bola by obrovská nehoráznosť, keby taký človek nepomohol vede. Veru, veda je to slovo, kde to začalo.

Kde bolo, tam bolo, bol raz Bojovný Ján. Chlapec vychovávaný na vode z potoka a rožkov z malebného obchodu CBA. Doma raňajkoval pred počítačom, vypil 3 litre jabčáku a hral počítačové hry. Ale jedného dňa sa stala v jeho života obrovská zmena. Povedal si, že chce mnoho peňazí.

A tak si podal prihlášku na jednu vysokú školu. Nebudem hovoriť, čo študoval, ono to je vlastne aj tak jedno. Tam sa ho pýtali na samé dôležité veci. Dôležitým faktom pre prijímanie bolo, či vie čítať a písať a či počas svojho života vylúštil aspoň jednu krížovku. Komisiu na prijímacom konaní veľmi potešila odborná vedeckosť dotyčného. Nenapísal im žiadnu myšlienku, vlastne obkreslil písmenka z ľudovej rozprávky Sivko-Burko . Čo bolo podstatné? No, že napísal názov „Spojené štáty Americké“- aby dotyčný ukázal jednoznačný, unikátny identifikátor. Čo však komisiu najviac potešilo? Viete, to bolo krajšie ako prvá láska. Bojovný Ján mal viac textu pod čiarou ako normálne na papieri.

Vysokú školu skončil s červeným diplomom za svoje obrovské zásluhy. Diplomovú prácu si dal napísať zo stránky vévévé bodka píšemprácu bodka eu. To mu uznali, lebo ešte neexistoval super antiplagiátorský systém a nemali to v opatreniach dekana, ani nikde inde. Dôležité ale bolo pre komisiu, že písal viac pod čiarou ako v texte. Chodil na takú vysokú školu, kde si najviac potrpeli na vedeckosti textu. Riaďme sa heslom, „nech to bude somarina, ale musí to vyzerať vedecky.“

Bojovný Ján utekal z promócií na pracovný pohovor. Prišiel tam navoňaný ukrajinskou voňavkou a v obleku tesco deluxe. Usmieval sa ako Josef Švejk na komisiu, ktorej predvádzal usmievajúce pohľady dogy.

„Pán kolega, ako ste na tom s časom?“ opýtal sa ho jeho možno budúci zamestnávateľ.

„Čaj je to, čo ostane, keď už nič neostane.“ riekol svoju dôležitú vetu a chytal sa za srdce akoby sa zamiloval. (Ten čaj je tam správne, pozn. red.)

„Výborne, veľmi ma zaujal váš životopis.“ hovoril mu ten veľký ujo snažiac sa nevšímať si hlbokú myšlienku uchádzača.

„Ďakujem, za to môže môj šarm a akási schopnosť rozmýšľať v štvrorozmernom priestore.“ povedal svoju hlbokoakademicku vetu.

„Začneme vašim ohodnotením.“ usmial sa charizmatický živiteľ.

„Ja by som chcel 40 000.“ skríkol po stole asi ako podaktorý usmievajúci chlapec po štvrtom pive v krčme U Ďurka.

„Výborne, v tom prípade, ak by ste dovolili, táto pozícia je pre databázového administrátora. Musím vám položiť nasledujúce otázky.“ opätoval mu škoricový pohľad.

„Ale čo chcete vediet? Myslíte si, že som Pocahontas? Viete niečo o databázach vy? Však čo tam treba, vy bulo! Každá databáza sa skladá z tabuliek a tá má riadky a stĺpce. Ja viem programovať vo všetkých SQL jazykoch, tak čo? Už ste napísali dakedy SELECT?“ končil svoju diplomatickú prednášku.

„Aj update.“ usmial sa dobrosrdečne tento adept.

Potom ešte párkrát urazil toho pána, že on vie o zálohování všetko. Rozpísal mu projektovú štúdiu pozostavajúc z niekoľko tisícov krokov ako databázu zálohovať. Pretože tak je to správne. Na zálohovanie databázy treba mať 3 hodiny denne, aby sa nič nepokazilo. (Ja neviem, ja dumal, že to to sa nastaví automatické zálohovanie v určitú hodinu a hotovo.)

Svet sa asi diví, ale ten pán po nejakom čase ho vyhodil a už s ním nechcel mať nič spoločné. Ako hovoril klasik, čaša hnevu sa naplnila.

Bojovný Ján šiel na vysokú školu, kde sa preberali akurát citačné normy. V tom bol vyučujúci expert. Veru, poznám jeden odbor, kde sa vedeckosť odboru dokazuje v tom, aby každý každého citoval. Najlepšie podľa seba. A kebyže sa tie citácie nedajbože líšili, každý vedec má predsa právo interpretovať si tú normu po svojom. (Nechcem tu tak sprosto napísať, že niektorí nevedia po anglicky tak to napíšem inak. Hodnota učenia cudzieho jazyka nepozostáva v tom ako ju človek dokáže ovládať, ale ako presviedča ostatných, že to vie. Rozumeli ste tej poslednej vete? Áno? Tak ste jediní.)

Bojovný Ján sa rozplakal, nevzali ho do zamestnania. Otvoril dvere do miestnosti, kde sa preberala životná úloha pre nepočúvajúcich študentov. Pozrel sa na vyučujúceho a vrhol sa mu do náručia. Bol to veľmi inšpiratívny pohľad, obaja tam plakali a do toho začalo pršať. Obloha nemohla zniesť, že Bojovného Jána neprijali za databázového administrátora.

Učiteľ sa nahneval a sám od seba napísal do NASA.

„Drahá organizácia,

posielam životopis svojho absolventa. Tak ho tam príjimte, lebo spoznáte hnev mojej osoby. On je to najlepšie, čo tento svet vytvoril. S úctou Thank you.“ podpísal sa a pobozkal tento motivačný list. Dokonca ho šiel aj svätenou vodou pokropiť.

Z NASA odpoveď neprišla. Buď to vďaka pošte (schválne nenapíšem ktorej) neprišlo, alebo keď to prišlo, tak to hodili do ohňa.

Bojovný Ján už plakal asi desiaty deň vkuse. Oči mal také červené, že ich ani nemohol zažmúriť. Odpoveď nechodila a tak začal behávať po krčmách. Najprv bol nahnevaný, že absolvent takej lukratívnej univerzity, nedostane zadarmo napiť. Potom začal kradnúť z potravín šarmantný pokrm pre dušu, čučo.

Chodieval k vyučujúcemu večne opitý a voňavý z čuča. Písali opäť do NASA.

„Drahá NASA,

som veľmi sklamaný vašim prístupom. Môj absolvent mal zo všetkého čisté jednotky. To ho nemôžete prijať pretože vaši zamestnanci mali na vysokej škole zo všetkého samé trojky? Hanba vám! Idete na medzinárodný súd. On je našim najlepším rocket science a vy takto!“ a podpísal sa tentokrát ako sklamaný Thank you. (Iste, NASA bola jeho životnou partnerkou, ktorá ho počas svadobnej noci sklamala tak, že sa váľala s niekým iným.)

A Bojovný Ján je doteraz smutný. Chodí dokladať do potravín čučo a po smene si jedno zoberie domov. To je jeho ohodnotenie.

Ešteže to je len sci-fi a všetko som si vymyslel. Keby ste však takého rocket science človeka našli, kontaktujte NASA bezpodmienečne! Vďaka nemu by sa človek dostal aj na Neptún za desať minút. (Ale takí by mohli na Neptúne ostať. Určite majú pľúca, aby prežili.)

Grass

O okrúhlom stole

Rád sa prechádzal po opadanom lístí. Miloval červené stromy, hmlu, zelenú trávu a mokré topánky od rosy. Keď bol malý chlapec, našiel kdesi v lese opustenú jaskyňu. Nikdy do nej nevošiel, lebo sa bál. A ako to už na svete chodí, ak sa niečoho bojíme, vymyslíme si príbehy, aby sme si to ešte nejako potvrdili. V tom čase ešte nepoznal hrozby dnešného sveta. Bál sa duchov, príšer, strašidiel a iných ohavných bytostí. A tak k tej jaskyni prestal chodievať. Tak sa zoznámil s tajomným svetom a začal si pestovať fantáziu.

Ako tak rástol, nachádzal knihy. Páčilo sa mu ako sú v knihách poukladané písmená a tie tvoria vety. Zo školskej knižnici si raz doniesol manuál k ISBD. Hneď ako to videl a začal čítať, rozplakal sa. Ktovie prečo.

Raz, keď už mal asi desať rokov, rodina večerala. Všetci sedeli pri obrovskom okrúhlom stole a jedli zeleninovú polievku. Usmievali sa na seba a bolo im dobre. Chlapčenská zvedavosť je ale obrovská a veľmi nečakaná. A tak sa malý šinter opýtal to, na čo jeho otec vyčkával už dlhšie. Prečo vždy pri večeri sedia pri okrúhlom stole? Otec zdvihol a opýtal sa ho, či nepozná príbeh o kráľovi Artušovi a okrúhlom stole. Chlapec nepoznal, predsa len, ak človek číta ISBD, uniknú mu podstatné veci života. No a kráľ Artuš a jeho rytierska družina, to je podľa mňa pre dospievanie chlapca také dôležité ako pred rande vymýšľať, čo si pred tým dievčaťom bude vymýšľať.

V ten večer sa chlapec pobral s knihou do postele. Ešte predtým ako zaľahol do postele, prvýkrát v živote si povedal tú vetu, s ktorou je spätý každý z nás. Veď kto z nás si v duchu nepovedal: „For the love of Camelot“.

Chlapec čítaval príbehy o kráľovi Artušovi. Miloval jeho rytierov, Lancelota, Gawaina, Percivala a takisto aj Merlina. Merlin bol podľa neho ten najväčší rytier. Hlavne tá jeho láska k Nimue. On veril tomu, že ju Merlin miloval a všetko naučil no a ona, že ho milovala, tak si ho zakliala k sebe, aby jej nikam neušiel.

Akékoľvek dievča, ktoré sa mu páčilo, tak ju oslovoval Nimue. Neskôr Tinúviel, ale elfov do toho príbehu neťahajme.

Trochu odbočím. Čo je to vlastne mágia? Sú to čary, kúzla, nadprirorzdené činy? Niečo ako, keď Kristus chodil po vode alebo, keď niekoho zasiahlli mečom a jemu sa nestalo nič? Podľa mňa nie. Príbehy o kráľovi Artušovi a Merlinovi sú vo svete možno aj od stredoveku. Už od tých čias sa v tých príbehoch našlo neuveriteľné množstvo chlapcov. Legenda o Artušovi je silná, pôsobí na dospievanie chlapca a dáva mu pocítiť jednu z najkrajších síl, o ktorej nejeden chlapec sníva. To, že bude rytierom. Symbolika okrúhleho stolu ukazuje ich vzájomnú dôveru, podporu, oddanosť, loajalitu a vzájomnú bojovnosť.

Podľa mňa aj Spoločenstvo prsteňa je niečo ako artušovské legendy. Postupne sa vyberajú rytieri, ktorí idú zničiť ten prsteň. Je tam oddanosť, loajalita, múdrosť a obrovské množstvo odvahy. Najsympatickejším mi je ten najoddanejší a najodvážnejší.

Podobných príbehov je v literatúre neúrekom, Traja mušketieri by do tej kategórie takisto spadali. Takisto aj tí traja, kde bol Posledný romantik a najvoňavejšia žena azda v celej literatúre, broskyňová Pat. Alebo aj trojica kamarátov, Havelka, Moučka, Ryšánek.

Keď nad tým rozmýšľam, nie je tak trochu symbolika načrtnutých príbehov tak trochu to skutočné a hodnotné chlapské kamarátstvo? A to je podľa mňa tá najväčšia mágia.

Vráťme sa k príbehu o chlapcovi. Ako tak čítal o kráľovi Artušovi, uvedomoval si tú symbolickosť. Časom sa oženil a mal takisto deti. A tak ako kedysi on, prišiel za ním jeho syn a spýtal sa ho, prečo večerajú pri okrúhlom stole.  

Hmla

Ako zajac prekabatil leniveho horara - streda

Kostol

Chcel som ísť do obchodu