Keď som býval mladším,
nemal som rád to povianočné obdobie. Ježíško zdúchol, jedlo už
tak nechutilo a človek rozmýšľal, čo bude robiť. I preto som
chodil vonku hrať hokej, zlostil dievčatá a ja neviem, čo všetko.
Nemal som rád to obdobie, keď všetko čaro skončilo a mne ostala
píšťalka, s ktorou som pískal po sídlisku. Včera som si
uvedomil, že sa prelomili ľady. Máte radi ten zvuk, keď pukne
ľad?
Keď som mal 19 rokov,
zacítil som dych morskej panny na dne Hornádu. Jedného dňa som sa
rozhodol prejsť sa po ľade. Dlho mi netrvalo dumanie nad tým,
šľapol som na tú ryhu a bum ho. Nebudem tu písať o tom, že som
bol mladý, naivný a hlúpy. Za prvé, je to blbosť, za druhé,
podobné slovné spojenia prenechám viac skúseným a za tretie, mám
chuť urobiť to aj teraz.
Včera som si doprial
poobedňajšiu prechádzku po Košiciach. Mestský park, kde človek
slopal, alebo sa bozkával s dievčaťom, je zatvorený. Nechápem
ako mohlo mesto dopustiť takú nehoráznosť. Veď mestský park pre
mňa vždy symbolizoval pocit neduhov, ktoré raz budem rozprávať
deťom a vnúčatam. Ohraničenie mestského parku ako vojenskej
pevnosti, to je čosi hrozné a strašné, desivé a kruté. Veď tam
som sa chodil bicyklovať a poriadne si tam rozbil koleno. Tam som
kedysi sedel s dievčaťom pri fontáne a popritom ako sa kúpali
naši rómski spoluobčania, čítal som jej švédsku Astrid. To
bolo miesto, kde som prvýkrát dostal sexuálny návrh za fľašku
čuča. To bolo miesto, kde sme sa naučili robiť ohnivé žiary po
cestách z krčmy.
Ako som tak kráčal popri
tom parku, uvedomil som si, že stojím na ľade. Ľad začal praskať
a ja som uskočil vedľa. Vytvorili sa na ľade niečo ako
geometrické krivky.
Šiel som včera vôkol
Jakabovho paláca a okolo mostu, ktorý mi trošku pripomína Karlov.
Uvedomil som si, aké sú tie Košice kúzelné a koko mi odkrývajú
tajomstiev.
Prečo tajomstvá? V
piatok som sa túlal mestom, chcel som sa pozrieť na krakovské
betlehémy. Na múzeách, archívoch a knižniciach je občas niečo
magické. Hovoril som si, že niečo s tým asi mám, keď sa kolo
toho motám už nejaký piatok. A tak som kráčal Hlavnou ulicou a
ťahalo ma to do boka. Veď v košických múzeách som nebol ani
nepamätám.
Skončil som v Miklušovej
väznici a chvíľku sa cítil ako turista vo vlastom meste. Ale
potom som si uvedomil koľko krásy a histórie má naše mesto.
Začal som to mesto vnímať ako mesto, kde sa vyrábali klobúky a
gombíky. Mesto, kde sa kedysi varilo pivo a varila dobrá šunka. V
mysli som vnímal, kde boli kedysi hradby a ako vyzerá vodná
priekopa.
A tak, keď nad tým
rozmýšľam, čosi také viem robiť len po Vianociach. Keď človek
má náladu nejako si štekliť vlastnú fantáziu, zlostiť sa a
rozprávať si vlastné rozprávky. A to je to puknutie ľadu. Keď
sa človek vytešuje z takých drobností a nových objavov pre seba.
Toľko moja zvrhlosť, čo
vy?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára