Namáčal do kalamára
husacie pero a písal. Vonku hrozne lialo, v miestnosti mu hrala
platňa Pachelbela a voňala sviečka jablkami. Sám si robil sviečky
z vosku a do príravy neraz nastrúhal škoricu a jablko. Písal a
písal a inventár sa pomaličky tvoril, bol piatok večer a začiatok
sychravej jesene. Vzal si kabát, starostlvo si zapol gombíky a
sfúkol sviečku. Zobral si do rúk svoju tašku, kde bola kniha,
ktorú mal rád. Antigona. Takto sa končil jeho deň v archíve. Keď
vracal kľúče na vrátnicu, už ho čakala drožka.
Povedal adresu a začítal
sa. Bola to ešte doba, keď sa po Prahe preháňali kone a na
Karlovom moste platilo, že každý človek, čo i len pomyslí na
slovo hastrman, príde vodník a zatiahne ho k sebe. Vodník sa volal
Josef a bol to archivárov kamarát. Archivár vytiahol z kapsy
nejakú krabičku voňavého tabáku a hodl ju do rieky. Poznali sa
obaja od mala a obaja si robili drobnosti. Vodník zoznámil
archivára s jeho ženou. Bola to čiernovlasá čarodejnica. Chceli
ju upáliť a tak vodník ju radšej chcel vtiahnuť k sebe. Ibaže
archivár sa do nej zamiloval a tak sa postaral o to, aby sa s ňou
oženil. Podaktorých radných defenstroval, iným predviedol inú
kalváriu. Nikto netušil, že archivár bol tak trochu čarodejník.
Bol to človek, čo
vyrastal v knihách. Jeho rodičia vlastnili starú knižicu, kde
okrem iného boli aj čarodejnícke spisy. Z nejakého dôvodu sa mu
raz pri rieke posmievali akísi haranti. Vďaka mágii ich naučil
dýchať pod vodou a vodník mal ďalšie hrnčeky. Hrozne rád
hádzal kamene do vody a prechádzal sa v noci kukuričnými poliami.
Na to všetko myslel, keď
sedel v drožke a šiel cez staré mesto pražské domov. Čakala ho
voňavá škorica a možno aj nejaké ašandy v mede. Poznal už
svoju ženu a vedel, že keď začne byť tma, majú sladkú večeru,
teda začal mať chuť na bálešky.
Otvoril kapuru, zavrel ju
a šiel nakŕmiť hovädzí dobytok voľade v maštali. Našiel ju s
vedrom mlieka a nežnými očami. Bolel ho síce zub, ale keď sa
pozrel na jej šteklivý výraz, razom na zub zapomnol.
„Zaš ši bul vof
karčme bizomne.“ Hutorelo
dzifče.
„Nebul, bul mi na
jahodkoch v leše.“ Potvrdil
svoju veľavravu archivár.
Spolu
nakŕmili šrotom a poskeným byľom hovädzí dobytok, povynášali
hnoj kam patrí a sadli si k stolu. Počúvali ako prší a robili si
večeru. Nakoniec ho čarodejnica prekvapila. Boli na večeru
nalešniky, mnoho šmetanky a obaja si dávali cesnakové úsmevy. Na
otvorenom ohni si spravil tie
placky, k
tomu vytiahli ešte mnoho kyslých uhoriek a smiali sa. Mali mastné
ruky a aj úsmevy.
„A to som ti hovoril
ako som šiel minule po Malej strane a nejaká pani vyvreskovala
každému, že ak jej niekto ukadne manžela, vopchá mu dranžírák
do žalúdka!“ Prezradil
archivár.
„Bába miliónová!“
Povedala čarodejnica a obaja sa smiali.
Potom
si tú poviedku o nej prečítali.
„Vieš, že ťa mám
rada?“ Spýtala sa ho, keď
ležali vedľa seba.
„Už som sa s tým
zmieril.“
Povedal a ona ho vankúšom trafila do gebuli.
Zaspali
a ktosi im zaklopal, obaja vedeli, že to je inkvizícia. Vedeli, že
je čas sa opäť sťahovať sa. Ušli podzemím kdesi úplne inde. A
obaja sa vzdali nielen teplej postele, ale aj niečoho, čo milovali.
Čarodejnica sa musela vzdať detí, ktorým čítala rozprávka a
archivár, ten musel opustiť archív. Ostali po ňom len nedokončené
atramentové inventáre.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára