Od včera bojujem s
myšlienkou ohľadom aktuálneho diania. Alebo sa opýtam inak, čo
je aktuálne dianie? Kedysi dávo sme sa učili, že fejtón je
vtipné rozprávanie o nejakej konkrétnej, aktuálnej téme. Čo je
aktuálna téma? Blížia sa Vianoce, v Čechách sa blíži voľba
prezidenta, vlaky v Českej Třebovej nemajú lokomotívy, v Brne
sneží, jazerá sa menia na ľadové kryhy a čo ja viem, čo ešte.
Chlapci sa korčuľujú na jazerách, Orava sa vlieva do Váhu,
človek má chuť nadžgať sa slanou šunkou a pagáčmi, čo voňajú
ešte od pece. Stále neviem, čo je to vlastne tá aktuálna téma.
Nech robím, čo robím, zaboha tomu neviem prísť na myseľ. Keďže
som kultúrny barbar, hrozná laktibrada, rozhodol som sa napísať
zopár slov o fejtóne.
Čo je fejtón? Okrem
toho, že je to vtipné rozprávanie na aktuálnu tému? Nechce sa mi
ísť do knižnice po žurnalistický slovník a doma nič také nie
je. Predsa len, je sobota a človeku sa chce robiť všetko len nie
intelektuálnym veciam sa venovať. I preto ja, radšej by som sa
váľal s nejakou dámou po posteli ako skúmal hlbokú podstatu
aktuálneho diania. Hoci, aktuálna téma je práve spomínaná
myšlienka s dámou, ale to je osobné a ľudí uráža moje erotické
cítenie.
Keďže pracujem v
archíve, naučil som sa, že najprv je dobré zdroje skúmať a až
potom si k nemu vytvoriť niečo ako definíciu, výklad, termín,
podstatu významu toho slova. Kalkulujem, že by bolo vhodné, fuj,
to je podmieňovací spôsob. Tak inak. Kalkulujem, že najpv si
nejaký ten fejtón treba prečítať a až potom si vytvoríme
nejakú definíciu. Možno aj tam pochopím, čo je aktuálne dianie.
Za otca žurnalistického
žánru, ktorému hovoríme fejtón, považujem novinárskeho otca
môjho najmilšieho spisovateľa. Sám Karel Čapek sa vyhlásil, že
je jeho pokračovateľom. Každému je jasné, že hovorím o Janovi
Nerudovi. Neruda písal fejtóny. On prichádza práve so svojimi
fejtónmi a poviedkami. A teraz nehovorím len o krásnom fejtóne
„Kam s ní“, ale aj o mnohých iných. Keď si chcete dačo kúpiť
pod stromček a máte radi starú Prahu, kúpte si knihu „Fejetony“
od vydavateľstva Fragment. Dal by som vám aj hypertextový odkaz,
ale nemám momentálne internet a keď si budem upravovať text,
nebudem mať čas hľadať to. Však predsa, bing vám skvelo pomôže.
(Nieže budete používať Google, pretože potom by Google vedel, čo
dostanete pod stromček.)
Neruda vníma fejtón ako
rozprávanie ako také. On bol človek, ktorý dokázal písať o
polievkách, slanom syre, pražských starých krčmách. Takých,
kde sa šenkéri usmievali, každého tam poznali, vkuse nosili pivo
po stoloch a nikoho sa nepýtali nič. Už v roku 1860 (alebo niekedy
v tom čase) písal, že takých hostincov je v Prahe málo. Ja
poznám takisto v Prahe takých málo, naposledy ma výborne
obslúžila jedna pani na konečnej jednej električkovej zastávky.
Bola to tak skvelá žena, že som mal chuť si ju vziať. Pohľad
mala šarmantný, stoly kockované, rum porozlievaný po celej krčme
a začala kúzelnými slovami, „Čo chcete vy hnusné deti?“
Neruda
písal o ľuďoch a takým spôsobom, že si človek zamiluje tú
Malú stranu. On písal o miestach v Prahe, kde ľudia chodia s
frakmi a dámy so šatami. Keďže to nebolo také stádo dobytka ako
ja, nechal tie dámy v šatách. Ja by som tam ešte podával nejakú
erotiku, trebárs písal o tom ako si dáma v šatách v lete dala na
seba baranicu a gumový oblek na chudnutie počas
pažravého žuvania zázvoru.
Mám
hrozne rád jeho fejtóny, kde píše ešte o Prahe, akú ju človek
pozná zo starých malieb. Napríklad Neruda píše o vrchu Petřín,
nepíše o tej veži. (Pochopiteľne, tá veža tam nebola od roku
1425.)- ale o veži si prečítajte na wiki, ja som nevzelaný
barbar, preto vám to nepíšem. Ešte by ste mi písali (najmä
dámy), že si vymýšľam.
Čo
ma Neruda vo svojich fejtónoch naučil? A to sa teraz nechcem
vystatovať alebo chváliť, aký som intelektuál. Ak by som sa
chcel chváliť, aký som šarmantný a múdry, napíšem vám o tom,
ako som si raz robil párky a nedal som tám vodu. Hrniec s týmto
bohatstvom ale nie je v národnom múzeu, možno si ho vzalo
auto do spaľovne.
Neruda,
keď písal, bolo vidieť, že sa bavil. Poznáte ten pocit, keď
prídete do krčmy, tárate jedno cez druhé a ľudia sa smejú?
Trošku to prirovnám k rozprávkam, nerozprávame ich preto, aby
deti pochopili poitntu. Ale preto, aby zaspali. Podobne je to aj s
fejtónmi, všetci ich rozprávame. Máme osobitné čaro, keď
hovoríme o tom, čo sa nám stalo, čo sme prežili, ako si jeden z
druhého uťahujeme. Napríklad o tom ako som vyšiel z krčmy a
vyvreskoval po Žižkove pesničky. To je to typické Nerudove.
Rozprávať o veciach tak, aby človek mal z toho dobrý pocit a sám
na sebe také niečo bádal.
Poviedka
(a nielen Nerudova) je čosi iné. Tam už prichádza nejaký príbeh,
postavy žijú, máme k nim vzťah. Typická Nerudova poviedka U tří
lilií. Poviedky vytvárajú pre nás prostredie, že každý z nás
má príbehy, o ktorých sa krásne rozpráva. Malostranské poviedky
sú preto kúzelné, lebo Malej strane dodávajú príbeh. Je to
príbeh časti Prahy, ktorú má azda každý rád. Nie je to fejtón,
len nejaké rozprávanie. Poviedka
je niečo, kde človek chce vedieť ako sa to skončí, ako sa
zachovajú tí hrdinovia. Vo fejtóne je jedno, kto skočil opitý
cez plot, začal mlátiť dobermana. Je to jedno, či to bol Ďuro,
Jaro alebo
Mišo.
Na
záver k Nerudovi poviem len toľko. Podaktoré jazyky hovoria, že
ide o českého Dickensa. Veru, obaja majú čosi spoločné. Ale
Dickens je Dickens a Neruda je Neruda. V literatúre neexistuje
porovnávanie. To iba spisovatelia a la Otčim O. Otcov sa porovnáva
s Dostojevskim, Salingerom, Dumasom, Aischylom, Prométeom a
Kopernikom. Podobne je to aj
s ľuďmi v živote. Budem chcieť byť slávny, tak budem všetko
robiť ako Jean Baptiste Helvet. On už ako 17 ročný prednášal na
univerzite (aj to neviem, či som sa trafil do mena.). A ja už za
ním meškám 9 rokov. Preto sa idem zastreliť, oženiť alebo inak
ukončiť tento prekliaty život.
Karel
Čapek a jeho fejtóny. Pokračovateľ Jana Nerudu, ako sa sám
nazval. Tuším, že on raz vypĺňal nejaký papier o sebe a tam
bolo napísané povolanie a napísal, že je pokračovateľ Jana
Nerudu. Po pravde a nehoďte mi za to vidly do zadku, ja som na
žurnalistickej tvorbe Karla Čapka mal vždy radšej iné žánry
ako boli fejtóny. On písal každý jeden žáner, aký existuje.
Nebudem tu písať o causerie, o stĺpčekoch, o esejách, o
čomkoľvek. Nebudem písať ani o fejtónoch, to si prečítajte
radšej. Budem písať o niečom špecifickom. Žáner, ktorý
priniesol Čapek do žurnalistiky, sa volá podpoviedka. Je to žáner,
ktorý osciluje medzi poviedkou a fejtónom. Tam patria také diela
ako je napríklad O mužovi, ktorý vedel lietať. Čapek dodal
fejtónom okrem rozprávania akúsi paletu farieb. On písal tak, že
človek počul, čo sa tam deje. Napríklad jedna jeho podpoviedka
hovorí o električke, ktorá „huláka“. Ide o to, že človek
ide v električke a ten zvuk starej električky. Ako idete a počujete
ten zvuk, kde nepočujete kúsok vlastného slova.
Čapek
mal mnoho citu, všímal si všetko dianie. Mal detské oči a
chlapčenskú zvedavosť a túžbu. On sa vždy hral, dokonca aj keď
písal. Jeho jazyk je krásny nie kvôli jeho múdrosti. On sa
dokázal hrať so slovami a naučil ma šikovne kľučkovať a trochu
rozmýšľať nad slovami a občas ich poprehadzovať. V nejakom
fejtóne píše, že písať do novín je ako hádzať chleba do
pece. A presne toto sú jeho fejtóny. Hádzať rozprávania do pece,
aby sa na nich každý tešil. A
teší sa dodnes.
Poďme
na ďalšeho fejtonistu. Na človeka, ktorý spával zabalený v
koberci. Človek, čo pomáhal kamarátom tak, že ich vyhazdoval
(keď bolo treba platiť) von oknom. Jaroslav Hašek ako fejtonista.
On priniesol na svet mnoho humoru, takého dobrého slaného. Čapek
o ňom napísal, že ľudia väčšinou píšu o svete, Hašek v tom
svete bol a smial sa. Na svete je potrebné smiať sa a to Hašek
vedel. Keď sa fakt chcete baviť, požičajte si (inak sa k nej
nedostanete) z knižnice knihu Veselo o novinách a novinároch.To je
krásne písanie o všetkom. Hašek písal fejtóny takým spôsobom
ako je napísaný Švejk. Čo sa týka Švejka, Hašek pred písaním
Švejka študoval mnoho psychiatrických štúdií. A tie fejtóny.
Milujem jeho fejtón (Trampoty jedného lokalkáře). Ževraj stretol
niekoho v Prahe a ten sa ho pýtal o meste. Aká je Praha a tak. A
Hašek spustil, že to je hrozná nuda v tom meste, lebo deti nejedia
svojich rodičoch, nikto neskáče z mosta
do Vltavy, nikomu električka
neroztrhala vnútornosti, nikoho nestrieľajú a že je to také
nudné mesto a nech okamžite vypadne. Ten pán sa zachoval vraj
zvláštne. „A pak, celej, rozlobenej, plivnul mi do
obličeje.“ Na jednej strane
sa človek z toho smeje ako o tom Hašek píše. Ale potom si
uvedomíme, že on vlastne má pravdu. Ľudí neskutočne fascinuje,
keď sa deje niečo zlé niekomu inému.
A
čo na záver? Nebudem tu
písať siahodlhé definície fejtónu. Napíšem len toľko, že sa
to krásne číta a že človek sa na tom dobre baví.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára