Minulý týždeň
sme si pripomenuli 180. narodeniny nórskeho spisovateľa, ktorého
poznáme pod menom Bjørnstjerne Bjørnson. Veľmi ma potešil google
doodle, ktorý ukázal na svojej kresbe presne to, aký bol
Bjørnstjerne Bjørnson človek. (Prečo
len v Nórsku?) Blíži sa čas vianočný
a ja mám toho spisovateľa ešte radšej, pretože on je ako nórska
vlajka. Červené strechy domov, modrá severská obloha a biely
sneh. Presne taká je jeho literatúra.
Bjørnstjerne
Bjørnson bol človek, ktorý bol romantik. Málokedy slovo romantik
v spoločnosti ľudí pôsobí ako kompliment. Zväčša ide o
pojašeného blázna, ktorý má nereálne predstavy o živote.
Spoločnosť ho má za márnivca, šialeného, pojašeného šaša.
Romantik má ale vo svojom živote istú cestu a ciele. Ja to vidím
tak, že životná cesta človeka je neskutočná drina. Ak v niečom
chceme byť dobrí a super, musíme drieť a mať ciele. Povráva sa,
že romantici majú nereálne ciele. Ale nie je každý veľký
príbeh tak trochu uletený a začína utopisticky? A čo ľudia,
ktorí majú 20-30 rokov, nič nezažili, nikde neboli, o nič sa
neposnažili a tvária sa v bezvýchodiskovej situácii? A
keď sa ich človek spýta, čo chcú reálne robiť, oni nevedia. Je
mi smutno, akí sú tí ľudia neúprimní sami k sebe. Ale oni veľmi
dobre vedia, čo chcú v živote robiť. Chcú, aby im pečené
holuby do gamby spadli a ešte aby im za to platil toliarmi, zlatom,
ovešanými kameňmi a aby sa o nich dakto staral. Smejte sa mi, že
som naivný, hlúpy rojko, romantik a ja neviem
aká
chmára. Ale nie je viac utopistické túžiť po celom komforte od
každého a ak to nevyjde, plakať nad životom, aký je ťažký? To
je to, čo ma naučil Bjørnson.
Bol to búrlivý
človek, mal obrovské srdce a veľké činy. On bol človek, ktorý
mal vo svojom srdci príbeh o ľuďoch, ktorí stratili syna. Milujem
jeho poviedku o otcovi a kňazovi. Ukazuje to najdôležitejšie, čo
človek robí. Zbožňuje svoje deti, má hlbokú úctu k rodine a
druhým predáva skúsenosti. Veru, môže to znieť ako klišé,
budiš. Ale nie je klišé, keď človek vykrikuje, že sa nechce
viazať, lebo si chce užívať? Iste, skúmať človeka do hĺbky je
veľmi časovo náročné a vyžaduje aj niečo viac ako je túžbu,
aby svet po mne túžil.
On písal o tom ako
si ľudia vyberajú životného partnera, písal o tom ako voňajú
stromy. Bol divadelník a jeho najkrajší výrok je, že zbaviť
ľudí materského jazyka je ako deťom
nedať materinské mlieko.
Poviedky toho autora
sú hlboké, ukazujú mi životy ľudí. Prečo sa vlastne človek má
správať k druhým dobre? Prečo máme milovať vlastné deti, ťahať
za vlasy manželku a piecť s ňou koláče? Pretože, ak to nebudeme
robiť, pôjdeme do pekla?
Každý človek má
svoju rodinu a domov, ktorý je nejako obalený. Má tam vysušené
slivky, kučeravú manželku, čo pečie tie najlepšie buchty a keď
vás objíma, najradšej by vás vystískala. Spolu chodíme do
obchodu, pečieme si posúchy a rozprávame sa o Pampúšikovi.
Poviedky a príbehy
od nórskeho autora sú presne také ako cesta vlakom. Predstavte si
cestu v zasneženom vlaku, stromy na kopcoch a pomedzi to domy. Z
komínov sa dymí, vonia nám seno a deti sa učia sánkovať. Presne
taký je Bjørnson, cesta vlakom ako človek pozerá na ľudské
osudy.
Zdroj obrázku: http://www.google.com/doodles/bjrnstjerne-bjrnson-s-180th-birthday
Zdroj obrázku: http://www.google.com/doodles/bjrnstjerne-bjrnson-s-180th-birthday
Toľko ja, prezraďte
čosi o ňom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára