Sedeli sme v hostinci,
rumázgali a ja som mal pažravú chuť na omastok. Bože, ja dakedy
dostanem tak neskutočnú chuť na bravčovú masť a ešte kopec soli a chleba. Veľmi zdravé, najmä na môj cholesterol. Ešte také
štyri vety o tom napíšem a chladnička zažije to akoby do nej
vniklo stádo svíň. Slopal som čierne pivo, veď vo Viedni mali
sviatok, spolužiak sa pozeral na mňa a krútil hlavou.
„To nemyslíš vážne.
Veď taká retardácia na svete nemôže existovať. To je stalker.“
Hovoril a smial sa.
„Čo ti budem
hovoriť, čisté psycho. Niektorí ľudia majú neskutočné
problémy. Jedného trápi prečo čučo nie je vyrobené z ropy,
druhého, že Sándor Márai má v Košiciach sochu a ďalšieho to,
že jeho kamarátka mala 4 frajerov zo Zemplínskeho Jastrabia.“
Po tomto prejave sociálneho správania som do seba hodil celé pivo
a vydýchol sťaby komín na vlaku.
„Vždy, keď mi bude
smutno, spomeniem si na toto.“
Smial sa ďalej.
„Počuj, poďme sa
baviť o počítačoch, lebo ešte začnem brať drogy.“
Hovoril som po tichu.
„Všetci doktori sú
svine! Oni si namiešajú prípravok, idú do električky, striekajú
ovzduším, aby mali klientelu.“
Začuli sme obaja dajaký hlas.
„Čože? Tu už dakto
fetoval?“ Spýtal som sa
spolužiaka.
„Nechápeš to,
saturovanou analýzou súčiniteľa šmykového trenia sa dokázalo,
že lekári sú všetci hulváti, skazené broskyne a hrozní
nomádi.“ Kričal o dušu
tarzan.
Ja som
sa pozrel na obličaj toho človeka a div ma nechytil pocit akoby mi
dakto hodil do polievky balvany pieskovca.
„Čo
to má spoločné dokopy?“ Prasakal smiechom spolužiak.
Ja som
bol v nemom úžase, toto nemohli byť už ani drogy. Podľa mňa
toto bol SQL jazyk marťanov z kozmického priestoru. Také dačo
nemôže ľudská hlava vymyslieť.
„A
ja študujem medicínu.“ Odvetil chalan sediaci oproti.
„Ale
preto, lebo si úbožiak. Lekári sú všetci retardovaní. Ak mi
niečo je, všetko si viem vyliečiť.“ Ryčal dobrodružný
tarzan.
To už
sme so spolužiakom nevydržali a vykríkli sme, „A čo mozog?“
Ale Tarzan s orangutánskym hlasom prepočul našu formuláciu.
„Prečo
som úbožiak? Len preto, že študujem na vysokej škole a nemám
frajerku?“ Bránil sa chalan.
„Ty
si vážne nevieš predstaviť nič. Si nula. Počuj, predstav si
imaginárnu dedinu.“ Dopovedal to veľavravný pán.
Nevydržal
som to a utekal na wc. Zamkol som sa do kabínky a smial som sa asi
10 minút dokopy.
Keď
som sa vrátil, počul som dievča rozprávať. „Bože, dúfam,
že mňa v noci nikto nepočul ešte, to by bol trapas.“ A
záchvat smiechu.
„Čo
som zmeškal?“ Opýtal som sa spolužiaka.
„To
dievča mu dáva rady ako ísť na ženy.“ Hovoril mi.
„Prezraď,
nech mám čo večer robiť.“ Bol som zvedavý.
Napodobnil
jej hlas a povedal, „Buď budeš jej všetko platiť, alebo ži
v celibáte.“ Hovoril spolužiak.
„Myslím
si, že keby som začal rozoberať kolesá autobusu, asi by ma drahá
pochopila.“ Povedal som.
Odišli
sme od imaginárneho celibátu a vyšli z krčmy. Opäť celý Žižkov
počul môj zjapot a pomaly som otváral dvere. Ešte sa svietilo.
Voňala
gaštanom a chutila rumovými guľami. Práve ich robila.
Pochopiteľne, že niečo teplé do žalúdka sa vždy hodilo.
„Zasa
si sa opil, čo?“ Opýtala sa ma.
„Bez
teba to nie je ono.“ Dopovedal som jej a tľapla ma po zadku.
„Inak, to prečo je taká zima?“ Opýtala sa ma a zahrabala sa mi
prstami do vlasov.
„A
prečo si myslíš, že to viem?“ Pousmial som sa.
„A
ja že mi povieš rozprávku o tom prečo to tak je.“ Povedala
a šla z kuchyne.
Po
rozprávke sme zaspali, pozerali von oblakom ako krásne sneží.
Túžila po mne očami a ja som bol rád, že nie som v žiadnej
imaginárnej dedine, so žiadnym imagiárnym celibátom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára