Ak raz budete túžiť po
poriadnom výlete, zájdite si do Levoče. To vám je nádherné
mesto, skoro ta nevidieť paneláky. Centrum je ohraničené hradbami
a máte pocit, že ste došli niekam, kde sa zastavil čas. Po
pravde, Levoča mi vonia históriou, tradicíami a akousi túžbou sa
tam opätovne vrátiť.
I ja som si zašiel do
Levoče pred časom a pošmakoval si na boršči a taktiež bryndzové
pirohy boli neodolateľné. Po stenách šenku sa zobrazovali obrazy
Tatier. Ktovie ako vnímali starí Levočania Tatry, ale museli pre
nich pôsobiť magicky. Aspoň z toho obrazu.
Levoča je mestom Spiša,
takže všetky výrobky mlieka ako sú bryndza, maslo, žinčica,
majú takú príbehovú chuť. Je to mesto, kde je Spiš a jedno z
posledných miest do vstupu do Tatier. Človek si rád predstaví
kočiare, ktoré prídu do Levoče, potom si vypožičajú sane a idú
s nimi až do divokých a dobrodružných Tatier.
Jednou z najkrajších
kúskov histórie je chrám sv. Jakuba. Okrem neho ešte aj oltár,
ktorý vytvorila dielňa Majstra Pavla. Povráva sa, že Majster
Pavol prišiel do Levoče z Krakova. Ale aké to bolo v Levoči? Čo
tam postavil, ako žil, prečo vlaste vytváral oltár? Nad tým som
rozmýšľal, keď som sa pozeral v chráme na oltáry.
A tak som si spomenul
alebo našiel na internete, že predsa Ľudo Zúbek o Majstrovi
Pavlovi napísal knihu. A to, že sa volá Skrytý prameň, som
nemusel dlho hľadať! Veď jazyk Ľuda Zúbka a jeho historická
próza patria pre mňa v slovenskej literatúre k najhodnotnejším
dielam. Ako sa však ku knihe dostať? Pretože tá kniha je ako
obraz historickej Levoče. Vonia pečeným chlebom a šenkovým
vínom.
„Zájdeme na pivo?“
Opýtal sa ma raz kamarát. A ako sa on pripravoval, ja som sa pozrel
do ich knižnice. Div sa mi oči nevyočili. Zahľadel
som sa na knihu.
Začal
som ju čítať ako sme šli autobusom, ktorý končil vo Vranove nad
Topľou. Skrytý prameň vonia históriou. To je kniha, čo vyhrabete
v nejakom ukrytom archíve, sadnete si do podkrovia ako malý Bastian
Baltazar
Bux a čítate. Je to kniha o láske, priateľstve, oddanosti a
akomsi tragickom údele človeka.
Kniha
ale nie je hlavne o
Majstrovi Pavlovi, píše ju tovariš Krištof. Ešte
pred samotným príbehom sa Kištof chce očistiť pred čitateľom.
Píše to akoby urobil veľa zlého na svete. Ale to nie. Veď sa mu
len páčili ženy, chutil mu šenk a rád si zahral kocky. Nebol
zlodej, z čoho ho obvinili a potrestali podľa saského práva. Tak
ako jeho mama nebola čarodejnica.
Je
to príbeh o pomste, ktorá bola na Krištofovi spáchaná a bolo mi
ho aj ľúto, hoci za voľaktoré činy si mohol sám. Mal krutý a
nespravodlivý osud, avšak po prečítaní knihy nemám pocit, že
bol zlý. Skôr miloval dobrodružstvá a Majster Pavol ho nemohol
vždy ochraňovať a strážiť. Krištofa by som ale chcel mať za
kamaráta, bol to dobrý zbojník, skoro mi pripomenul moju tulácku
povahu.
Zúbek
dal do toho diela kopec svojho. Ako píše Zúbek? Ak sa povie
historická próza, príde mi na myseľ Dumas. Toto je čosi podobné.
Áno, Dumas mal iný štýl, taký trošku hravejší a až chorobne
príťažlivý. Zúbek píše trochu inak, ale inak je prudko
čitateľný. Vynecháva opisy, zaujíma ho príbeh a dokáže tam
dať veľmi hlboký príbeh.
Hoc
Skrytý prameň nie je knihou, ktorá by nasledovala
chronologicky po sebe. Ale to je ako všade pri písaní pamätí.
Predsa ani o sebe človek nerozpráva,
že „to a to sa stalo tak a tak.“ Koľkokrát porušíme
rozprávanie, rozprávame inak, o inom, o všetkom, atď.
Je
skvelé prečítať si Skrytý prameň, ukáže vám pohľad na
historickú Levoču, na to ako sa ľudia trestali, ako žili a ako sa
milovali.
Taký
je Zúbek, píše o emóciach, o človeku, ktorý tvorí históriu.
Odporúčam každému, človek sa niečo
dozvie a ešte takou hravou formou. Vedeli ste inak, že deň predtým
ako mali oltár v Levoči otvoriť, Majster Pavol odtiaľ odišiel?
PS:
Ak máte nejaké ďalšie tipy od Zúbka, napíšte
mi! (Ja rozmýšľam, že sa dopátram k dielu „V službách
Mateja Hrebendu“).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára