Čo rozprávala stará Aida na Poštovej ulici

Predpokladám, že sa nenájde človek vyrástajúci v Košiciach, ktorý by si nepamätal starú Aidu. Presne tú, z ktorej sa kedysi pozeralo na Poštovú ulicu. I vďaka starej Aide Košice začiatkom decembra vyzerali ako zasnežená Dickensová Vianočná koleda. Veru, detstvo v Košiciach voňalo venčekami, chutilo tou najlepšou zmrzlinou a svrbelo rozbitým kolenom. I o starej Aide je tento príbeh, ktorý som kedysi dávno počul pred Vianocami. Pil som pri tom kakao a jedol perník.

V jednu nedeľu sa v Košiciach narodil chlapec s jamkovým úsmevom a blond kučeravými vlasmi. Postupne vyrástal, hrával sa s kamarátmi v piesku. Bol skvelý futbalista, dosiahol obrovské množstvo gólov. Škoda však, že v bráne sa objavovali jeho tenisky, či kopačky Romario.

Nevedel kresliť, miloval múzeá a každú nedeľu po kostole chodievali do starej Aidy. Vždy sa tešil na venčeky, krémeše a punčové rezy. Dodnes vidieť tie jeho malé, nevinné, bádacie oči, keď občumoval koláče. Nehovoriac o tom, aké šikovné oči mal neskôr, keď sa dievčatám pozeral pod šaty, sukne a kamkoľvek inam.

Stará Aida mal v sebe neuveriteľné čaro spájať ľudí. Deti sa zoznamovali s inými deťmi, dámy tam chodievali v šatách a klobúkoch. Bolo to miesto, kde sa z chlapov stávali gentlemani. Život starej Aidy plynul ako život starých Košičanov. Na Košiciach je dodnes kúzelné, že mesto má staromestský šarm. Ľudia chodia do parkov, na zmrzlinu. Milý berie svoju milú k spievajúcej fontáne a vymýšľa si, že tú pesničku, čo hrajú, on zložil v obrovskom duchovnom rozpoložení len a len pre ňu. Veru, keď sú chlapci zamilovaní, vymýšľajú si nadprirodzené veci. (Podaktorí aj keď nie sú zamilovaní.)

Jeden letný večer šiel malý lunt do starej Aidy. Mal na sebe hnedé manchastrové nohavice, kockovanú flanelovú košeľu a strapaté vlasy. Už neboli blond, mali inú farbu. Prirodzene, že drobný gentleman mal zakasanú košeľu veľmi neohrabane. Teda, tam, kde chcel, tam si ju vopchal dnu. Lež inam ju mal vonku a vôbec mu to nevadilo. Vo vrecku flanelovej košele nosil pero, hoc nevedel písať. Chcel sa ukázať po celej Poštovej ulici, aby ľudia videli.

Keď som kedysi chodieval na strednú školu, mali sme tam mnoho učiteľov. Poniektorých si pamätám dodnes. Dôvod je jednoduchý, okrem učiva mi dodali aj poniektoré myšlienky, ktoré som si niesol ďalej cestou. Raz nám hovorievala vyučujúca na strednej škole, že sloboda človeka končí vo veku šiestich rokov. Potom už človek začne chodievať do školy, neskôr do práce a musí sa vžiť so slovom zodpovednosť. (To, že podaktorí o slove zodpovednosť vedia tak veľa asi ako knihy Otčima O Otcova o láske, je druhá vec.) Presne takto vyzeral šarvanec v hnedých nohaviciach a kockovanej košeli. Kráčal tou Poštovou ulicou a myslel na to, čo mamka uvarila na obed.

Mal mamku a sestričku. Obe vedeli, na čo myslí. Ženy majú od nepamäti pozorovací talent, ktorým vedia spozorovať, na čo človek myslí. Obzvlášť ten, ktorého milujú.

Celá rodina kráčala do Aidy, malý zbojník pred nimi, sledujúc svojimi hnedými očami okolie. Zrazu prišiel k dverám a nevedel, čo má spraviť. Jeho otec, gentleman vo všetkom, povedal mu, že chlap otvára dvere, aby prípadne ochránil dámu, ktorú tam vedie. Malý švihák si to zapamätal a takisto si všimol, že jeho mamka sa červená. Chcel teda otvoriť dvere, ale ešte to nevládal a tak sa ostatní srdečne usmievali.

Sedeli vôkol jedného stola a jedli trubičky. Hádam netreba vysvetľovať, že maškrtník mal viac cukru na tvári ako v sebe. Keď to videla jeho mať, prišla kalvária. Chcela s ním ísť na toaletu, aby ho vyčistila. Ale on, že ide sám, lebo už je veľký. Urazene odišiel a všimol si, že pred dverami wc jedno dievčatko plače. Mala na sebe mašľu a klobúk.

Ako sa na ňu pozeral, hrozne zahrmelo a on sa zľakol. Všimla si ho a chvíľu sa naň dívala. Keď ho videla, strapaté vlasy, košeľa skoro ako posledný gadžo, gamba od krému a cukru, no ihneď sa doň zamilovala. Dvaja päťroční ľudia sa na seba usmievali. Vzala mu z ruky osoplenú vreckovku a začala ho umývať. Ale o chvíľu prišli rodičia a všetko pokazili. Prišli domov a v srdci mladého chlapca sa začal rodiť rytier. Veď on prvýkrát v živote myslel na nejaké dievča.

Keď ste niekedy čítali od Marka Twaina Toma Sawyera, určite si pamätáte na tú časť, keď Tom pobozkal dievča. Tento malý zbojník si na ňu spomínal pri čítaní Toma Sawyera a veselo sa rehnil. Aj, keď ju už dávno nevidel.

S úsmevmi je to ako s maľovaním. Človek dokáže vytvárať neskutočné množstvo úsmevov, ale pamätáme si na ňom len tie najkrajšie. Myslím si, že keď maliar dokáže zobraziť ľudskú krásu, je to nádherné. Úsmevy tiež maľuje maliar, ale niekedy na nich netreba toľko námahy. Ku každému človeku prechovávame obrovské množstvo úsmevov, každému inak. Podľa toho ako si kto zaslúži. A najsmutnejší ľudia sú tí, na ktorých sa nemá kto usmiať.

S dámou sa stretol ešte párkrát. Vymýľšal si pred rodičmi hovadiny, aby s ňou mohol chvíľku tráviť čas. Každú nedeľu sa do Aidy tešil, dokonca sa aj česal a nosil novú košeľu. Už v tom čase sa naučil vymýšľať gebuziny, aby mohol byť s ňou. Dokonca si ju chcel aj za ženu vziať a vychovať s ňou deti.

Raz ju stretol v parku pri stanici, tam ako je fontána. Krmila holuby a mala na sebe klobúk s mašľou. Odtrhol v parku nejakú tú burinu a prišiel k nej s venovaním. Keď to videl správca mestského parku, dal malému chlapcovi takú prednášku, že tam sedel a rozplakal sa.

Chlapec uplakaný, usoplený, neučesaný, brčkavý, strapatý s prvými hodinkami na rukách tam sedel a pozeral do fontány. Keď ho videla, mala chuť sa o neho postarať a vynadať tomu ošarpanému truľovi. Rodičia ju však zobrali preč a nezbedné chlapčisko rumázgalo.

Čas ubiehal pomaly a prišiel čas školy. Mal prvýkrát v živote na malom saku zelenú stužku a kvietok. Keď však chcel pani učiteľke venovať svoj kvietok, nejaký hastroš mu odtrhol kvet a tak pred ňou stal ako soľný stĺp s holou stonkou. Ale už neplakal, iba sa tváril nešťastne.

Počas základnej školy sa oboznamoval s učivom tak neohrabane. Naučil sa milovať starých Vikingov, príbeh o Augiášovom chlieve, napoleónske obdobie a jednu z najkrajších poviedok pre malého chlapca, čo napísala literatúra.

Na poviedke od Karla Čapka „Sbírka známek“ je kúzelný spôsob zobrazovania citlivosti chlapčenského kamarátstva. Prirodzene, že aj naše spomínané chlapčisko mala svojho Lojzíka. Kamaráta, s ktorým sa delil o všetko. Najprv o roztrhané tenisky, potom o prejdeté kilometre, časom o príbehy s dievčatami, o prvých pracovných skúsenostiach a tak.

Základná škola skončila a on sa pobral ďalej po svojom rebríku. Na strednej škole spoznával dievčatá, vymýšľal si hovadiny a tie písal potom do školského časopisu. Sedel v poslednej lavici pri okne a pozerával sa na komíny a na dievčatá takým vzácnym, veselým pohľadom.

Podaktorí ľudia hovoria, že na strednej škole sa človek formuje ďalej. Dá sa povedať, že úspechy mnohých začínajú práve tam. Saint-Exupéry píše v Citadele, že základy lode treba pevne upevniť a nikdy sa nesmú meniť. Podobne je to podľa mňa aj s človekom. Je to práve tá stredná škola, kde sa treba poriadne upevniť a ísť ďalej.

Podobne to mal aj náš huncút. Naučil sa milovať predmety, ktoré ho nasledovali ďalej preč. Nebolo to raz, čo sa dohrabal do školskej knižnice a tam si čítal o histórii. A to ani nevedel, že história ho bude sprevádzať celým životom. Okrem histórie sa zamiloval do beletrie. Tak ako každý chlapec v tom Hamletovskom veku, i on miloval Romaina Ronalda, Ericha Maria Remarqua a Karla Čapka. Veru, posledný menovaný sa stal jeho duchovným otcom, človekom, čo ho podporil, keď to najviac potreboval.

Na vysokej škole začal študovať veci, ktoré miloval. Naučil sa veriť myšlienke, že pracovať na niečom, čo máte radi, je čertovsky dobrá vec. No a tak drel a drel, študoval, nosil si veci domov a prihováral sa stromom. Svojmu Lojzíkovi sa vždy zdôveroval, čo sa všetko naučil a ten naopak. Niet nič krajšie na kamarátstve ako sa jeden druhému zdôverovať so všetkým. Od tým, že na bratislavskom erbe nie sú holuby, až po tom, aké dievča sa mu páčilo.

Prišiel čas, kedy odišiel z domu. Našiel si prácu ďaleko a preto musel opustiť i rodné mesto vrátane starej Aidy, mestského parku, pivovaru Golem a Urbanovú vežu. Asi nikto nikdy neprerozprával povesť o zvonárovi Urbanovi toľko možnými spôsobami ako práve on.

Myslím, že môžeme odísť kamkoľvek na svete. Duch mesta, v ktorom sme vyrastali, je s nami stále. Vedel to veľmi dobre aj náš spoločník týmto príbehom. Nikdy nezabudol hovoriť príbehy o starých Košiciach, ktoré nikto v Košiciach nepoznal tak ako jeho sestra a on.

Dostal sa veľmi rýchlo k ľuďom, čo ich vlastné ego obmedzovalo myslenie. Boli to ľudia veľmi nešťastní, hrdili sa vlastným bôľom. Ich jediná radosť na svete bola, keď sa sťažovali druhým ľuďom, aby ich ľutovali. Je to jednoduché, zámer bol taký. Čím viac hrozných vecí sme prežili, tým viac nás budú ľudia obdivovať. Ktovie, kde svet prišiel k takým zvráteným názorom.

Bol to pre neho veľmi smutný svet, studení ľudia ho tvorili. Spoznal obrovské množstvo ľudí, ktorí sa doslova nechceli zamilovať. Už to Karel Čapek píše vo svojej Matke. Mír, soucit, láska, to je všechno hezké, ale teď jaksi na to není čas. Isteže on to myslel v inom kontexte, ale náš švihák tento výrok okúsil. Je smutné, keď ľudské ego sa stane tou najvyššou hodnotou.

Dievčatá sa menili na obludné monštrá, ktoré cítili potrebu každému na plnú hubu rozprávať ako ju trápia (nielen v posteli) ich polovičky, ale ostanú teda samé? A chlapci? Vo veľmi mladom veku sa z nich stali skúsení muži a radili kdekomu o všetkom. Kamarátstva pomaly vymierali a ukazovala sa na ľuďoch taká sebadôležitosť.

Pochopil, že toto nie je svet, ktorý chce vytvárať. Nejaký čas sa naučil odosobňovať z ľudí, ktorých správanie mu ubližovalo. Pozeral sa do Citadely a začal i on v sebe tesať vlastný chrám. Začínal zdrhávať zo spoločnosti a uchyľoval sa k veciam, ktoré ho kedysi bavili.

Naučil sa, že keď mu je najhoršie, je dobrý nápad prečítať si to, čo kedysi miloval. I preto otvoril Troch kamarátoch a autor mu otvoril oči a rozosmial ho. Podobne aj Romain Roland, keď píše, že pre ženu je najkrajší pocit, keď vidí svojho milenca na fotke dieťaťa.

Ktovie ako sa ocitol v Lisaboni. Kráčal brazílskou ulicou. Tam, kde treba zabočiť pri nemocnici doprava a hrozne pršalo. Pochopiteľne, že tento lagan nenosil nikdy dáždniky.

A tak vedľa neho stálo plavovlasé dievčisko a hrozne sa smialo. On nevedel po portugalsky ani slovo. Preto pozrel na to veselé stvorenie pred sebou a zašvitoril.

„Jój, ty tepša! Si ešte nevidela pekného chlapa, čo zmokol?“ rozrečnil sa a išiel ďalej. Ona sa rehotala ešte hlasnejšie a on si vlastne uvedomil, že je pekná.

„Človek bez lásky je ako mŕtvola na dovolenke. A ty tu lásku rozsievaš ako jarný vánok.“ i riekla mu a vydala sa iným smerom. Schválne, ako dieťa, keď sa hrá na schovávačku.

Rozmýšľal ako ju nájsť, ale vedel, že to chce urobiť. Aj keby mal celú portugalskú metropolu prevrátiť. Na chlapoch je prazvláštna vec, čo všetko robia, keď ich nejaká dáma očarí. Majú chuť zničiť armádu, prejsť celé mesto, naučiť sa lietať a čo ja viem, čo všetko.

A tak sa vybral do Benficy a začal trošku rozmýšľať o meste. Napadlo mu, že je len jediné miesto, kde ju nájde a jediná vec, čo mu napadla. Remarque. Kde sa odohráva Noc v Lisabone? Utekal do prvého antikvariátu a hľadal knihu s nápisom Uma noite em Lisboa.

Rio Tejo vedel, čo znamená a tak utekal ako blázon. Behal po železničnej stanici Belém, videl most, ktorý je spomienkou na karafiátovú revolúciu a nakoniec ju videl ako sedí na lavičke a pozerá na rieku. Utekal kúpiť nejakú napolitánku do prvého stánku. Odtrhol voľajakú burinu, čo tam rástla a sadol si k nej.

„Počul som, že franúzske väzenia nie sú také zlé ako nemecké.“ usmial sa na ňu.

Všimla si jeho kvet a celá ožila. „Vidím, že posledný romantik ešte stále žije. Kde si to preboha odtrhol?“ spýtala sa ho tými svojimi peknými, nežnými očami.

„Predsa, pri kostole. Farár mi pomohol.“ usmial sa pomaličky.

„Odkiaľ si, ty naničhodník?“ opýtala sa ho to a medzi dvoma ľuďmi sa začínalo vyvíjať niečo krásne.

„Ta zos Košicoch.“ povedal jej a ona sa mu div nevrhla do náručia.

Niet krajšieho pocitu, keď človek stretne niekde ďaleko kohosi, s kým sa môže rozprávať o škôlke na Ipeľskej ulici, o Dominikánskom námestí, o kalvínskom kostole, kde sa tam za roh chodilo slopať, o parku pri stanici. A samozrejme, o starej Aide.

Sedeli pri majáku, pozerali na rieku Tejo a obaja mysleli na to, že kedysi dávno sa tu odohral príbeh.

„Kde myslíš, že to bolo?“ opýtala sa ho, už držiac sa za ruky.

„Podľa mňa tu bolo trošku ďalej.“ pošepkal jej a ukázal na miesto, aby sa trošku nahla a on sa jej pozrel lepšie do výstrihu.

„Ty lunt! To sa vôbec nehanbíš? Ja, také dobré dievčatko!“ rehnila sa vedľa neho a noc strávili vedľa seba pri tom majáku. Opretí ramenami k sebe sa zhovárali o Noci v Lisabone. Boli šťastní.

Párkrát im ešte lisabonská pláž robila spoločnosť. Chodievali spolu, držiac sa za ruky objavovali jeden druhého v metropole Portugalska. O nejaký čas sa rozhodli spolu bývať a ich prvá návšteva sa odobrala do cukrárne.

„Vieš, že mi tá cukráreň pripomína starú Aidu, na Poštovej ulici?“ usmiala sa na neho a celého ho pomaľovala zmrzlinou.

Prirodzene, že cukráreň v Lisabone nemala nič spoločné so starou Aidou. Vlastne, až na obyčajnú maličkosť.

„Do starej Aidy sme chodievali stále po kostole. Ja som prirodzene chodil tak neučesaný, neostrihaný, rozgajdaný.“ škeril sa na ňu.

„A vo flanelovej košeli?“ pošteklila ho slovami a on sa úplne roznežnil.

„Stále máš rád trubičky?“ nedala si povedať.

„To si naozaj ty?“ nebol schopný slova.

„Samozrejme, že som to ja. Už prývkrát, keď si sa na mňa usmieval tými jamkami, som vedela, že si to ty. Kde si bol celú tú dobu?“ nedala si povedať.

„Ale. Keď som mal 10 rokov, musel som opustiť Košice.“ riekol pomaličky.

„Prečo? Ja som tam bola až do 21.“ šteklila ho tými najkrajšími očami na svete.

„No, prišla Godzilla a zožrala nás. Ja som celý čas bojoval a myslel na teba. To jediné mi pomohlo prežiť.“ riekol jej a ona sa hrozne, nahlas zasmiala.

„Nikdy si neprestaneš vymýšľať, čo?“ usmiala sa.

„Veď ty si to na mne stále milovala.“ a kráčali von z cukrárne.

A tak nám stará Aida ukázala svoj príbeh.

Zdroj obrázku: http://static.panoramio.com/photos/large/60379427.jpg [cit. 2014-05-20]