Sedeli sme pri sebe,
pozerali sa na trávu. Fľaška rumu pomaly dopitá a začal nás
chytať hlad. Traja chalani, všetci trochu zablátené košele a
slnko už zašlo za hory dávno. Hviezdy na oblohe voňali a ja som
si kreslil do hliny. Viedli sme dišputu o konštaláciách vesmíru
a poznali sme sa tak tajomne, teda skoro vôbec.
Boli sme kolegovia z
práce, všetci z inej časti republiky. Nikdy sme si nehovorili
príbehy o dievčatách, nikdy sme neskákali cez plot na futbal.
Neboli sme dôverní kamaráti. Poznali sme sa pracovne, každý
ovládal iné veci a navzájom sme dopĺňali celkom fajn skupinu
ľudí. Chodili sme spolu na obed, každý nemal rád niečo iné.
Karol nemal rád knedlíky, Jaro nemal rád bravčové mäso a ja som
neznášal zemiakovú kašu. Kristepane ale ako! Školská jedáleň
sa podpísala pod to.
„No tak už mi to
vysvetli! Čo je titanizmus a ako to súvisí s PDF?“
Ryčal Jaro,
napoly sa smial.
„Však Zúbekovci!“
Hovoril som mu.
„To je kto?“
Opýtal sa ma Karol.
„Košickí bývalí
hokejisti.“ A ja som si
spomenul na to ako som obdivoval tých chlapcov kedysi. Až do doby,
keď nám jeden rozhodca neuznal gól a ľudia vyrucovali televízori
z okna od radosti.
„A čo ženy?“
Opýtal sa Jaro
opäť.
„Čo s nimi?“
Do toho zavelil Karol.
„Páči sa mi
kolegyňa. Hanka.“ Odvetil
Jaro..
A
tak som sa na neho pozrel tými zvedavými očami. Hoci
som s chalanmi nevyrástal, ale čo na tom? Čo na tom, že sme každý
odinakiaľ a nepoznáme si minulosť. Vždy som na ľuďoch obdivoval
a vážil to ako sa mi dokázali zdôveriť. S hocičím. Cítil som
sa pri takých ľudí ako Starý Dag z Večne spievajúcich lesov.
Dávali mi pocit, ktorý je pre človeka bližší než čokoľvek
iné. Byť potrebným. Ak som
vám to niekedy nedal najavo, že ste pre mňa dôležití,
rád by som tak v budúcnosti učinil.
„Pekne sa smeje.
Najmä na teba.“ Odpovedal
som.
„Nevymýšľaj si.“
Zapýril sa Jaro
a šmarili do seba ten kus rumu, čo tam ostal.
„Ty si hlavne
vymýšľaj! Domýšľaj a smej sa. Veď to je krásne.“
Hovoril som mu a trochu sa mi motala hlava. Čertvie z čoho to bolo.
„A čo Valéria?“
Opýtal sa Karol a všetci sme prskali smiechom. Človek si to
neuvedomuje, ale je úžasné aké všetky detaily si ľudia všímajú.
A ako ich čertovsky vedia použiť. Valéria bola mimochodom naša
bývalá kolegyňa, čo sa dala k jehovistom. Z nejakého záhadného
dôvodu nosila so sebou do práce ruženec a vyvreskovala o dušu, že
nenávidí satana.
„Ale čo mám robiť?
Poraď mi. Ty máš s takým skúseností. Či ty len s tým ako
dostať ženu do postele?“
Opýtal sa ma Jaro
a ja som praskal smiechom.
„Hej! On je
sukničkár, však stačí sa na neho pozrieť a už to každý vie.“
Hovorili.
„Chalani, čo ste
pili okrem tej fľašky?“
Opýtal som sa pomaly a opatrne.
„Vodu z práčky.“
Povedal Karol.
„To vysvetľuje
mnoho.“ Hovoril som pomaly.
„Ale vážne, ty taký
si.“ Povedal Jaro.
„Ja som ostýchavý
šarvanec, čo vykrikuje mená uhľovodíkov po nociach ženám do
ucha.“ Začal som rozprávať
akoby som si robil prednášku.
„Ale fakt, čo mám
robiť?“ Opýtal sa jaro.
„Buď sám sebou.“
Hovoril mu Karol a ten
div z kože nevyskočil.
„A čo je to sám
sebou? Toto mám najradšej. Každý mi hovorí, že mám dačo
robiť! Ale ja mám 24, nikdy som nemal odvahu osloviť dievča,
nikoho som nikdy nemal. Vám sa to hovorí! Jeden je sukničkár a
druhý je ženatý!“ Hovoril
dosť nahlas.
„Máte radi
Chalupárov?“ Opýtal som sa.
„Ten český seriál,
kde hrá Sovák a Kemr?“
Zmenil Karol hlas.
„Hej, keď sa hádajú
kvôli žene a keď idú na rande s ňou, jeden kúpi želé a druhý
si leukoplastom zalepuje roztrhnutú ponožku.“
Povedal som a smial som sa.
„Ale veď to
robí jeden a ten istý.“
Rozčertil sa Jaro.
„A ako to súvisí s
mojimi stavmi, že mi je občas smutno?“
Pokračoval.
„No nijako. Len som
si spomenul, že by som chcel ísť niekedy s dievčaťom vonku a
kúpiť želé. Ale len cintrónové.“
Usmial som sa.
„Ale keď ja si
žiadnu nikdy nenájdem. Presne tak ti poviem ako to s touto dopadne.
Párkrát sa na ňu usmejem a potom sa dozviem, že je zadaná. Toto
neznášam.“ Ryčal ani tur.
„A však to nie je
telesná vada. Ani psychická.“
Povedal Karol.
„To nie je vôbec
vtipné! Vieš, čo to je začať si so zadanou? Keď sa ti jej
frajer vyhráža? Vieš čo to je, keď ona na neho nadáva a potom
dá aj tak jemu prednosť?“
Kričal ako divý pes a pozeral sa na mňa.
„Ja vážne nechápem
prečo si myslíš, že ja mám odpoveď na každú otázku.“
Povedal som.
„Ale veď to musíš
tak brať, že také ženy sú. To je normálne.“
Hovoril mu Karol. (Musel
svoju ženu hrozne milovať.)
„To nie je normálne.
Normálne správanie človeka je slušnosť. Reči typu, ja neviem,
čo chcem. Keď ja vás ľubím oboch. Keď mňa trápi frajer. Alebo
ja neviem, Prečo nemôžu byť všetci ako ty? Prečo ten môj nie
je ako ty? To nie je normálne. Normálne je, že sa dačo vyvíja.
Tomu človek musí veriť.“
Hovoril som.
„Vlastné
skúsenosti?“ Opýtal sa
rýpavo Karol.
„Ja som len hanblivý
chlapec, čo počíta uhľovodíky.“
Odbil som ho.
„Ale ja som nikdy
nikoho nemal! Neviem aké to je, keď som s niekým dlhodobo a choíme
spolu vonku a robíme blbosti.“
Nedal sa jaro.
„A tak to príde
predsa. Veď vieš, každý problém sa vyrieši.“
Hovoril Karol s pokojným hlasom. Ten ho tam dobre za tie povzbudivé
slová neskántril.
„Mám chuť ísť do
hôr. Alebo k Sovákovi a Kemrovi. Dať si s nimi zemiakové placky a
potom nejaké kyslé mlieko. Alebo zemiaky s kyslým mliekom.
Nepôjdeme dakedy?“ Opýtal
som sa.
„Ja by som šiel, ale
najradšej aj s Hankou. To by bolo krásne byť na v horách so
ženou. Koľko by sme sa posmiali.“
Povedal jaro.
„Netráp sa preto.“
Povedal som mu a pozrel sa mu do očí. „A keď ťa to
poteší, ani ja som ešte nič vážne nemal s dievčaťom.“
A obaja sme sa na seba usmiali.
„Ale keď ty si
sukničkár! A vkuse tráviš čas s nejakou ženou. Bol si na
viacerých rande za 2 dni ako ja za celý život.“
Povedal Karol.
„Bolí ma už hlava z
toho ako máš zo mňa sukničkára. Zvádzal som tvoju ženu dakedy
alebo čo?“ Už som zvýšil
hlas.
Všetci
traja sme sa upokojili a šli sa domov vyspať. A začal som sa tešiť
na hory. A na teplé mlieko, švédske koláče a prechádzky pri
stromoch, kde spievajú lesy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára