Čas plynul a my sme sa
medzi sebou častejšie budili. Ja vlastne ani neviem kto si ku komu
doniesol veci. Spoločne sme si prali spodné prádlo, či iné
drobnosti. Utierali sme sa do spoločných uterákov a jedli zo
spoločného krajca chleba. Z nejakého dôvodu sa nám to zapáčilo,
dokonca sme na seba preniesli aj svoje slabosti. Volala ma posledným
romantikom a ja ju nezábudkou, lebo nezabúdala. Ako vonia chlieb,
ako ma má zobudiť, ba i čo má robiť, keď omylom nezamknem dvere
do kúpelne.
Najkrajšie boli rozhovory
o všeličom, v posteli sme dokázali byť do rána a rozprávať sa.
Párkrát som zaspal a študenti mali radosť, lebo som neprišiel na
prednášku. Najkrajšie bolo povedať im, „No, nemáte 15
rokov, včera som sa s drahou zarozprával a nejako som zaspal. Ak
vás to mrzí, vďačne príjmem na konzultáciu niekoho z vás.“
A tak niektorí prišli, ale viac sme sa bavili o dievčatách a o
futbale ako o informatike.
Mal
som rád to obdobie, keď som s ňou chodieval na obedy. Potom sme
mali sladké obdobia, keď sme sa držali za ruky a chodievali do
najrôznejších cukrární. Občas sme ušli bez platenia, inokedy
sme šli v MHD na čierno a raz sme si kúpili časopis ako naše
Bravo a robili si testy. Pamätám si ako sme si robili erotický
horoskop. Našťastie mi nevyšlo to, čo vychádzalo niekomu. (Rád
sa počas aktu pozerá na seba v zrkadle, aby sa videl ako mľaská a
krochká.)
Párkrát
prišla domov taká iná, smutná. „Nahnevali ma v škole,
nechcem o tom hovoriť.“
Hovorila. Trápil som sa sčasti na tom, ale nechcel som rýpať.
Občas som v škole začul na ňu nejaké slová, ale nezasahoval
som. Boli sme smutní obaja.
Raz
som prišiel domov zo šenku, opálený bájnym nektárom. Chodil som
po ňom po štyroch a vyspevoval o dušu vof celom tom valale.
Netrafil som sa do dverí a chvíľu som dumal, žeby som mohol spať
vonku. Čo spitú hlavu napadnú za veci, jeden by neveril. Nechápem
prečo o tom ešte nikto nerobil výskumnú štúdiu.
Zrazu
sa otvorili dvere a na mňa sa ozval zaujímavý úsmev. „A
ty tu čo robíš, ty holofojtoš, ty holobriadok! Ožran, zlial sa
tu akoby oslavoval ZSSR, taký je červený!“
A pustila ma dnu.
Bol
to veselý večer, osprchoval som sa a ľahol si do postele. V noci
som sa zobudil a pozrel sa na ňu. „Až tak veľmi smrdím
po tom octane, čo som vypil?“
Opýtal som sa.
„Ale čoby, však si
sa sprchoval. Teda za predpokladu, že si sa tam nesprchoval s
nejakou beštiou, pažravcom, obludou, zrudou, strašidlom alebo
strýkom držgrošom.“
Zasmiala sa.
„Nepamätám si, ale
vkuse to vyvreskovalo KRAKENHAUS!“
Povedal som.
„Čo je to
KRAKENHAUS?“ Nedalo jej.
„Nemocnica po
nemecky.“ Hovoril som nežným
hlasom.
„Tam by sa ti páčilo,
čo?“ Zaštebotala.
„Isteže, za
predpokladu, že by si tam chodila v čiernom spodnom prádle a bola
by si celá v bielom.“ Nedal
som sa.
„A červené by ti
teraz nevoňali?“ Nadvihla
obočie a ja som sa pochopiteľne začal hrať na bádateľa.
Ráno
sme sa zobudili každý na inej strane postele, mala strapaté vlasy
a ja som jej mal chuť urobiť raňajky.
A
dni ubiehali ďalej, študenti zlostili a ja som im rozprával o
všeličom. A potom mi to napadlo, urobiť niečo uletené,
utopistické. Šiel som na jej prednášku pred koncom a zaklopal
som. Otvoril som a pozrela sa na mňa. „Čo si prajete
pán kolega?“ Spýtala sa. A
ja na to, „Poď do krčmy sa opiť.“
Študenti pochopiteľne vybuchli smiechom.
Poobede
sme neučili, tak sme si išli kúpiť fľašku a šli do parku. Ani
neviem kde tá fľaška skončila a koľko sme z toho vypili. „Čo
budeme robiť s tými peniazmi? Nepreplatili mi 3 služobné cesty.“
Hovorila a ja som vedel, že to je to, prečo bola občas taká
smutná.
A
tak sme začali robiť nejaké alternatívy. Pobozkal som ju,
pohladkal ju po vlasoch, pošteklil po kolenách a ona sa začala
pýtať, „Prečo musíme až tak ďaleko bývať?“
A váľali sme sa po sebe na tej deke, ešte oblečení, ďaleko od
civilizácie. Keď som pobozkal jej horúce lopatky, povedal som jej,
„Škoda, že nemôžeme pokračovať.“
Hovoril som jej.
„Prečo? Počuješ
nejakého človeka?“ Opýtala
sa ma.
„Houby s octom! Ale
treba mi poslať životopis do OVB!“
Za to sa začala smiať o dušu a šli sme do cukrárne.
Našli
sme časom alternatívu ako vyriešiť tie neplánované výdavky
vzácnej univerzity. Ale trápilo ju to dlho. Bola trochu
pokojnejšia, rovnako strelená, čítali sme si Roalda Dahla do
noci, ale nebolo to ono.
A
tak sme jedného dňa obaja dostali až pažravú chuť na lokše.
Bola jeseň, kopce holé, na ktorých sme videli hrady.
„Poďme si robiť
lokše, mám kus husacej masti, blíži sa predsa Martin!“
Hovoril som a ona mi riekla, že teda dobre. Krásne sa usmievala,
ako dievčatko v škôlke.
„Najradšej by som
ich všetkých nakopala do zadku!“
Hovorila, keď niečo kuchtila a potom sa mi ospravedlňovala. „Ja
by som radšej s tvojim zadkom robil iné veci.“
Hovoril som tajomne, hlasom akoby som jej oznamoval trest smrti.
„A čo, ty zvedavec!“
Rozčertila sa.
Mal
som rád tie jej slová ako bádateľ, zvedavec, zbojník, tulák,
objaviteľ, cestovateľ a čo ja viem čo všetko.
A
tak ona varila, ja som vzal arch papieru, kačacie brko, namočil do
kalamáru a písal.
„Milá a drahá
súdružka teta, čo neplatí dlhy,
asi nebudete mať veľa
času s prečítaním si týchto riadkov, pretože musíte pozerať
porno.“ Pozrela sa na mňa a
rozosmiala sa. Predstava, že zamestnanec univerzity príde domov,
zapne si porno, ju rozosmiala.
„Viem, neviete si
vybrať, idú tam samé znamenité historické seriály. Napríklad
aj ten, ktorý je vynikajúci v stavbárskom odbore. Píšu tam o
tom, ako sa v minulosti stavali paneláky.“
Na
to som počul len, „MARTIN!“
A zvedavo sa pozerala na papier.
„Je mi nesmierne
ľúto, že takej aktivite prevádzkujete v škole. Mne by to vlastne
nevadilo, ja som predsa Pepek Námorník, ale čo taká denná tlač?
Veď ona píše len o výstavbe tunelov.“
To bola ďalšia veta. To už sedela pri mne a rukami ma objímala.
„Rád by som napísal
pracovný posudok jednotlivých vašich zamestnancov, najmä finančné
oddelenie.
Kolegyňa, ktorá
uznáva Háre Krišnu. Sloboda náboženstva je vec jedna, ale trvalý
príkaz na úhradu cestovných príkazov sa neposiela na jej osobný
účet. Nerobí to dobre kolektívu.“
Pobozkala ma.
„S pozdravom tvoje
čierne svedomie, tvoj hochštapler!“
A to som už nechal písanie aj ja a vrhol som sa jej do náručí.
Oskenoval
som to, vytvoril si účet udavac a dačo. Poslal som to celej
univerzite. Dokonca aj sebe, nehovoriac o tom, že som to posielal
každých 20 minút. Aby nebolo jasné, kto to je, napísal som si
skript, ktorý taký mail generoval každých 5 minút. Dokonca som
to poslal aj do objednávky na email školskej jedálni. Museli mať
radosť.
A
čo sa nestalo. Učil som raz informatiku, hovoril som im o tom, čo
za svinstvo sa deje na škole.
„Vy ste to!“
Skríkol jeden z tých správcoch, čo vedia napísať do príkazového
riadku CLS a tvária sa ako bohovia.
„Ja som Martin.“
Podal som mu ruku akoby som chcel povedať študentom, „A
teraz poprosím na pánovu počesť mohutné hurá.“
„Tu je ten počítač
odkiaľ chodia tie maily.“
Pozrel mi sprisahanecky do huby a pohladkal sa po vlasoch a po
prsiach.
„Predstava, žeby na
286ke, kde je bohvie aká malá ramka a hardisk asi 42 MB, bol
mailserver je veľmi pekná.“
Povedal som im a oni skoro dali tomu počítaču ránu.
Škoda,
že časom prišli na to, čo je SPAM a ako sa dá odstrániť
odosielateľ do SPAMU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára