Škvarková pomazánka

Kráčal som z práce domov a myslel na to, čo ma bude o pár týždňov čakať. Prídu svätomartinské hody a to bude kopec radosti. Husacina a vychladené pivo. Vôňa pagáčov a oškvarkov a isto aj nejaké neposedné dievča, čo sa bude chcieť vykrúcať a zlostiť moje kútiky pri smiechu.

Ako som tak kráčal z práce, bola hrozná hmla. Zeleň už dávno ušla, jedine oranžové stromy a čierne korene bolo zreteľne vidieť. Škoda, že som nebol na nejakom kopci, aby som sa pozeral na hmly z hora. To by som videl aj smrekovce ako neopadávajú.

Blatom dekorované topánky a tešenie sa na večeru vždy človeku dávajú pocit jesene. Žalúdok kričí, že som z neho dostal chuť na jablko. A just si ho teraz dám!

Doma, tam v lese, kde stromy vyzerali podobne ako naša chalupa, ma čakal spolubývajúci. Bol to dobrý chlapec, bavili sme sa nepretržite. Zvykli sme si na seba, občas komunikácia slovami bola zbytočná.

Ako som otvoril vráta, nos chytil vôňu kyslých uhoriek. Našťastie tam nebol kôpor, ale boli také jeho. Keď som šiel do kuchyne, niesol plnú náruč klobás. „Budeme mať hostinu?“ Opýtal som sa ho.

„A tak, každý deň je dôvod na to, aby sa človek poriadne nadžgal. Tak počúvam, aké dievča si zasa videl v autobuse?“ Smial sa a krájal si klobásu a zajedol uhorkami.

„No asi tri, každá iná, ale asi by dostala chuť aj na tie uhorky.“ Povedal som.

„Takže si sa s nimi nebozkával a neboli sladké.“ Doberal si ma.

„A čo je na bozkávaní sladké?“ Opýtal som sa ho.

„Všetko. Pokiaľ predtým ješ jablká alebo ona.“ Ohradil sa.

„Čo ty? Ešte stále si verný tej divokej technológii?“ Nedalo mi.

„Bez debaty. Dnes som to inštaloval pol dňa, kým som prišiel na to, že ono to nemá knižnicu.“ Povedal s klobásou v ústach.

„A čo si si chcel počítať? Nejaké utrpenie etického zármutku?“ Opýtal som sa ho a zobol si do klobásy.

„Dobré sú, čo? Starého otca! On nám vždy niečo nechá, keď príde. To je akože vážne názov knihy?“ Opýtal sa ma.

„Čo ja viem. Knižnica má nádherný dvojzmysel. Najmä pre knihovníka, ktorý robí v IT.“ Smial som sa.

„Ja viem, ale ty si tam choď ukladať knižky, už ti prišli.“ Ohradil sa.

A ja som sa potešil i doterigal sa k balíku. A tam miliónkrát prečítaná a večne omieľaná kniha o chlapcoch, čo mali autodielňu. Oto Koster a moja najpôvabnejšia a najmilovanejšia knižná postava. Posledný romantik.

Ja neviem ako vy, ale vždy, keď otvorím Troch kamarátoch, čítam si tú časť, keď sa hovorí o kvetoch.

A tak som sa zatúlal k Alfonzovi v tej knihe a šiel za spolubývajúcim.

„Počuj, nemáš škvarky a vajcia?“ Opýtal som sa a on na mňa vyplieskal oči.

„Aj husaciu masť a potiahnem aj voňavý chlieb susede. Aspoň budem mať dôvod ju vidieť a starý otec nám doniesol kúsok oroseného.“ Riekol šibalsky a doniesol mi fľašku piva.

„Bože, tmavé! Flekovské! Inak...“ Chcel som sa rozhovoriť, lež zavreli sa dvere. Čo jej sestra? Predsa nebude sama doma, keď ju môžem zlostiť pri robení škvarkovej pomazánky.

A jak ho poznám, on sa tam s ňou bude naťahovať a dojedať a ja budem doma sušiť hubu a z toho nedostatku vypijem celý pivový sud. Všetko jeho vina, jeho vina, nikoho iného.

O pár minút sa otvorila kapura, človek mal pocit, že sem došiel vietor.

„Mám chleba a dievčatá nám pomôžu.“ Povedal mi a už ju držal za ruku.

Jej sestra pochopiteľne prišla tiež. Hanblivo sa na mňa usmiala, ja som jej pohľad opätoval. Na hlave mala mašľu a v ruke kusisko chleba.

„Máš pre mňa zásteru? Nechcem sa ušpiniť.“ Povedala mi.

„Mne by nevadilo keby si mala špinavé tričko.“ Pošteklil som ju slovami.

A šli sme všetci štyria robiť škvarkovú pomazánku. Smiali sme sa a jedli. Bolo nám jedno, že vonku zúria tajfúny, leje a stromy sa vyvracajú o dušu.