Odchádzal som z práce vo
svojej tmavomodrej, kockovanej košeli a hnedom kabáte. Vzduch voňal
dažďom a stromy sa nakláňali. Inými slovami, hrozne lialo,
párkrát sa blyslo. Pamätám si ako som v duchu počítal rukami
koľkokrát to bude až zahrmí. Zahrmelo, treslo to vzduchom akoby
niekto bičom šľahol. Mraz začal štípať do kostí, jablká sa
mi v ruksaku rozprávali a ja som kráčal tým krajom. Topánky od
blata a ponožky od kaluží. Párkrát vôkol mňa kráčal voľakto
na bicykli. Trielil a prefrndžal ako divý. Miloval som, keď som
bicyklom šliapol do kaluží.
Na ceste domov som jej v
susedovej záhrade odtrhol kvety, ale tie neprežili. Taká
chujavica, že kvety sa samé skántrili a ja som bol rád, že
stromy mi nepolámu hnáty. Zabočil som domov a otvoril vráta. Celý
dom voňal bryndzou a maslom. Mal som pocit, že prišli Vianoce.
Našiel som ju v kuchyni
ako sa chechce, rehní a pozerá na mňa takým svojim pohľadom.
„Ahoj.“ Povedal som jej
so strapatými vlasmi a pokrčenou košeľou. Švihla na mňa pohľad
a usmiala sa. „Ahoj. Tak ako? Bol si dnes dobrý?“
Opýtala sa a na kútikoch už mala výbuch smiechu.
„A tak všelijak. A
ty ako v práci, každý poslúchal?“
Opýtal som sa jej a pomohol jej. Tá zástera s ňou dačo robila,
vlastne ono viac s ňou robila tá sukňa. No najviac to robilo so
mnou, aby som pravdu povedal.
„Isteže, mňa každý
poslúcha.“ Hovorila a hrudku
masla hodila do misy. Bola to misa plná pirohov a nie jedna. Niekde
som cítil bryndzu, inde maslo, inam lekvár hodila a podaktoré boli
škoricové a ešte k tomu mnoho strúhanky.
„Až na jednú
osobu.“ Šibla očami a
usmiala sa. Z nejakého prazahádného dôvodu viete asi kto tou
osobou bol.
„Tak počúvam, čo
sa ti zas stalo v autobuse?“
Pýtala sa ma placho, so strúhankou na perách a trochu strapatými
vlasmi.
„Ale, šiel som ti
vôkol krčmy...“ Začal som
debatu, lebo som chcel, aby sa chytila a začala by si ma doberať.
„A ďalej?“
Opýtala sa ma. Hovorím si, „to mi nepovie, ani či som šiel
dnu?“ Normálne ma
to sklamalo.
„A tak odtiaľ vyšla
dáma odetá veľmi atraktívne.“
Povedal som.
„Asi šla od
kaderníčky.“ Hlesla.
„Nuž, hneď vedľa
šenku jest prosím pekne kvetinárstvo.“
Hovoril som ako hrdina.
„A tak tam zašla.“
Smiala sa.
„Čoby! Riť paľovú!
Ona začala stonať, plakať, mrviť sa a vykrikovať o dušu, aby
jej dajaký švárny junák kúpil ružu.“
Riekol som a cítil som sa ako king kong.
„Tá pani mala
čertovské asociácie. Musím sa ti k niečomu priznať, načo ma
pani priviedla.“ Riekol som
svojim voňavým hlasom. (to ešte netušila, že som si ukradol
jeden piroh a rozprával som dialektom, čo sa hovorí, že na pol
huby)
„Nesmierne túžim
dozvedieť sa to.“ Povedala mi
a už mala kútiky rozosmiate.
„Zatúžil som po
vystupovaní v repete. To je chrabrá show o rytierskych piesňach a
silnej láske.“ Povedal som
jej a to sme sa už liali na zemi.
„Zaslúžim si aspoň
polievku?“ Opýtal som sa
hanblivým pohľadom.
„Veď si nedoniesol
vysvedčenie.“ Povedala.
A
tak som sa pustil do misy plnej pirohov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára