Ráno som sa zobudil
čerstvý, oblečenie hneď pri posteli a ja som sa usmial. Spomenul
som si na to, čo som včera vyvádzal, ako sme rumázgali cestou zo
šenku a ako sme odprevádzali dievča. Páčila sa mi, inak by som
sa pri nej neperdvádzal. Niektorých vecí sa človek nezbaví,
ostanú v ňom. A ona sa mi páčila celý večer. Hádzali sme si po
sebe pohľady a občas sme sa pri tanci jeden druhého tak opatrne
dotkne. Človek môže mať milión skúseností, ale každý taký
začiatok začína nemotorne a cíti sa ako poriadny blázon.
Dovalil som sa do kuchyne,
kde ma čakali rodičia. Cesnakový chlieb a zázvorový čaj bol na
stole. Sestra jedla vianočku a pila mlieko.
„Kde si sa včera
flákal? A kedy si prišiel?“
Opýtala sa ma mama a ja som vyprskol smiechom. Keby rodičia vedeli,
pomyslel som si. Vedeli. Poznali ma a hlavne, však aj oni v mojom
veku vystrájali lotroviny.
„Zasa je v tom nejaké
dievča, čo?“ Otec dvihol
obočie a usmial sa. Ja som mlčal a tváril sa akoby som dostal 4ku
z fyziky za to, že neovládam transformátory. (Neovládam.)
„Však si sadni.“
Hovorila sestra.
„Ty si zasa voľačo
vyparátil, tak sa priznaj, ako sa volá?“
Opýtala sa ma mama.
„Kto?“
Začal som s divadlom.
„A blond, brunetka?“
Opýtal sa ma a ja som začal
nahlas počítať uhľovodíky.
„Nechajme ho teda.
Taký je, nič nám nechce povedať.“
Povedala mama.
„Dobre, volá sa
Muriel.“ Povedal som po tichu,
napil som sa zázvorového čaju.
„Bože, prečo
zázvor? Však zázvor sa pije iba v lete, keď je v tieni 40!“
Rozkričal som sa.
„A ďalej?“
Opýtala sa ma sestra.
„Chcela ísť pozerať
na netopiere.“ Hovoril som
hlasom akoby ma to nudilo.
„Isteže, zasa si
všetko vymýšľaš!“
Povedala mi sestra.
„Vy ženy ste všetky
rovnaké. Každá mi toto hovorí.“
Ticho som zaštebotal.
Vonku
bola hustá hmla, pripomínalo mi to nejakú vatu. Alebo akoby bolo
vonku jazero, kopec stromov a sýchravý vietor. Teda nebolo až tak
chladno, ale bolo čudne. Dnes bolo to výročie. Podľa tradícií v
obci bol deň, kedy sa pralo v potoku. Vlastne o nič nešlo, len
bolo treba nejaké oblečenie vziať k rieke a vyprať to na kameni
starým klasickým spôsobom. Človek zohnal voľajaké mydlo a pral.
Bola
to ideálna možnosť porozprávať sa s kamarátmi tak intímne
alebo ako to povedať. Ono pri praní je zopár vecí zaujímavých.
Robert Fulghum má poviedku o tom ako šiel do práčovne. A tam
človek, keď ukazuje iným ľuďom čo má na sebe, tak rozpráva aj
svoje príhody. Čo ja viem, mám špinavú bundu, lebo som spadol do
blata, keď som drahej trhal kvety a havko ma chcel ovoniať. (A ja
som sa nedal.)
Potom
bola ideálna možnosť stretnúť nejaké dievčatá a pokecať si s
nimi o všeličom veselom. Bolo to jedno koľko sme mali rokov,
všetci sme vyrástali spolu a všetci sme držali v partii.
A
tak som si vzal nejaké posteľné obliečky, plachtu a mamka mi
pribalila mydlo, vraj sa zíde. Mama je úžasné stvorenie, vždy
človeku
niečo dá do kapsy tak, aby to nevidel. Okrem mydla som mal vrecká
plné
jabĺk. Nejaký starý chlieb, keby som očaril slečnu a šiel by
som s ňou kačky kŕmiť.
A
tak som sa pomaličky obliekal a vyrazil som. Rodičia začali spolu
variť a sestra im pomáhala. Kráčal som valalom, pozeral okolie.
„Kde toľko trčíš?“
Opýtal som sa šarvanca.
„Čakal som na tých
dvoch, ale oni neprídu. Pôjdeme sami. Asi ako v mladosti, keď sme
roznášali letáky.“ Povedal
mi.
„Hej, v mladosti. Však
to nebolo ani 10 rokov dozadu.“
Povedal som svojou nevymytou hubou.
A
tak sme šli po dedine, cítiť všade vôňu rezňov, alebo gulášu.
Niekde človek zacítil halászle a inde bábovku.
„Ako po včerajšku?“
Opýtal sa ma kamarát.
„Dobre, len ma bolí
hrdlo.“ Smial som sa.
„Bodaj by nie, veď
si na ňu vyvreskoval cez pol dediny. Kto to vlastne je?“
Opýtal sa ma pomaly.
„Nemám šajnu. Ale
nebolo by zlé ísť k nej na obed.“
Hovoril som a zajedal jablko.
Kamarát
mal v ústach ďalšie jablko a hrýzal doň. „Jasné,
včera ste sa stretli prvýkrát, dnes budeš u nich na obede a
zajtra si ju vezmeš, čo?“
Smial sa a napil sa dačoho dobrého z čutory.
„Čo tam máš? Však
daj kúsok do pysku!“ Poprosil
som ho.
„Na! Je tam mušt.
Vieš, čo by som si dal. Knedľu, ale takú klasickú, nie takú, z
ktorej človek má suchoty ešte väčšie ako z 40 ročnej pálenky.“
A šli sme ďalej, mysliac na také tie klasické knedle, čo boli z
cesta. Voňali knedľovo a každá stará mama v dedine to vedela
robiť.
Prišli
sme k rieke a rozprestreli sme si oblečenie, čo pôjdeme prať. Tak
sme začali prať a bavili sme sa veselo.
„Myslíš si, že v
lige budeme tento rok dobrí?“
Opýtal som sa ho.
„Chcelo by to zálohu
vylepšiť. Lebo toto bola strašná čvarga, tá ľavá strana. Až
ma z toho chytala triaška.“
Odvetil mi potmehúdsky popod fúz.
A to
bol nádherný pohľad na rieku, človek pral a mydlil šaty. Voda
odnášala všetko to špinavé so sebou a k tomu na nás padali
listy.
Z
nejakého dôvodu sa ku mne zahrabali ženské plavky. To už som
párkrát zažil, majiteľka sa o chvíľu objaví.
„Predstavuješ
si mňa v tom, čo?“ Opýtal sa ma a smial sa.
„Čakám
na majiteľku.“ Odpovedal som a smial som sa ešte viac.
„To
je teda veľmi romantický spôsob, najprv sa na mňa celý večer
usmievať, potom ma nosiť domov a nakoniec mi podávať plavky.“
Ozvala sa a usmievala sa. Cítil som sa ako malý chlapec. Chvíľami
som chcel povedať, že radšej by som jej tie plavky vyzliekal alebo
dačo také, ale to nejde tak jedoducho ako násobilka.
Dal
som jej plavky do rúk a obaja sme sa červenali. „No poď!“
Pozrela na mňa, vzala ma za ruku a ja som pozrel na kamarátov
pohľad. Usmial sa a kývol hlavou.
Šli
sme niekde, kde sme boli sami. Vybalila z ruksaku staré klasické
knedlíky, ktoré by sa dali jesť aj samé. K tomu mala syrové
korbáče a nejakú omáčku s mäsom. Ja som mal starý chlieb a
keďže sme boli pri jazere, kŕmili sme kačky.
Sedeli
sme spolu 2, 3 hodiny a nakoniec sme šli preč. Keď som jej dával
pusu, spýtala sa ma. „To ti trvalo teda. Chcel by si žiť inak
ako dnes?“ A ja som sa doterigal spokojný do postele a mal
obrovskú chuť na knedle.
Ale tá
otázka je dôležitá. Chceli by ste žiť inak ako žijete?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára