Fotka

Všetci sme boli kedysi deti, chodievali sme na banány v čokoláde a nosili rozgajdanú košeľu v nohaviciach. Milovali sme cukrovú vatu a pery sme mali polepené od všeličoho. Jedli sme piesok a stromy voňali lepšie ako mamine buchty. Ja som nosil modré tričko a ona farebné šaty. Ani neviem čo som si na nej všimol ako prvé. Človek nevedel ani ako a už sme sa držali za ruky a hrali sa na všakovaké veci v materskej škôlke. Nevedel som nikdy poobede spať, jedine, keď som si nenápadne k nej ľahol do postele. Kalvária neprišla ani vtedy, keď nám na to prišli. Ale keď mi doma hovorili, že na všetko také ešte mám čas.

Mala krásnu mašľu a ja som jej rozprával ako som počúval o tom, že mašle sa vyrábajú samé. Občas som si vymyslel, že ak jej dám pusu, ďalšia mašľa príde sama. Neverila mi ani slovo, ale pusu som dostal. V tom čase som jej trhal púpavy, zvončeky a palicou zaháňal bodliaky. Hrali sme sa na Troch mušketieroch.

„Nebudeme mať sex?“ Opýtala sa ma raz, keď sme boli sami a ja som jej rozprával v pieskovisku o dobývaní hradu.

„Čo to je?“ Opýtal som sa jej.

„No to je, keď si dáme pusu a budeme holí.“ Povedala mi.

Všimla si, že som sa jej občas pozeral pod šaty. Ale nie, to som nerobil. Teda, možno mi čítala myšlienky a možno by sa jej páčilo, keby som jej pozeral pod sukňu. Vlastne ja som to robil prvýkrát, keď som mal asi 14. Bola to učiteľka dejepisu na základnej škole. Tá mi našťastie myšlienky nečítala.

„A tak dobre.“ A tak som si vyzliekol tričko a dal som jej mokrú pusu.

Učiteľky sa prežehnávali a nás odsadili od seba. Kreslili sme si srdiečka na výkresy a záhadne sa smiali. Naučila ma všetko o úsmeve. Vždy som vedel ako sa na ňu usmievať. Pochvaľovala ma, keď som spravil hovadinu.

Jedného dňa som doniesol do škôlky oblek. Teda taký malý oblek, aké deti nosia. Nohavice, košeľu bielu ako sneh a vestu. Sako k tomu bolo tiež, ale to som už stratil v autobuse. Alebo som ho vymenil s iným chlapcom za hokejového kartičku Wayna Gretzkeho. To teraz presne neviem.

Prišiel som do škôlky a hrozne pršalo. Dáždniky som nikdy nenosil a v tom čase som uvidel nádherný muškát voľakomu na okne. A tak som sa tam šplhal, aby som odtrhol muškát. Čo sa však nestalo? Zadžabal som sa do blata ako divé prasa. Našťastie mi nič nebolo. Plakal som viac z toho, že jej ten muškát nemôžem dať, než z toho, že mi do očí popadala hlina.

Učiteľky v škôlke mali zo mňa hroznú ťarchu. Pred každým ma ukázali, že takto dopadnú, keď budú zlí ako Martin. Smiala sa. Už od mala milovala zlých chlapcov a ja som toho bol verná kópia. Doma som si vymyslel, že ma napadol doberman. Mamka pochopiteľne vedela, čo je vo veci. Bodaj by nie, keď muškát bol jej kamarátky.

Preto sa ma spýtala, „Ako sa vlastne volá?“ A ja som sa hanblivo usmial a povedal meno. Nebudem prezrádzať jej meno, nebolo by to pekné. Viem aké mala oči a ako sa jej pekne tvarovali nohy.

Pamätám si ako sme všetci fotili, opäť som mal bielu košeľu a pristúpl som k nej. Držali sme sa za ruky pred fotografom. Tú fotku som nosil v toľkých nohaviciach, v toľkých vetrovkách. Ak som nenosil tú fotku, dostal som kŕče.

Odsťahovali sme sa a ja som plakal. Nevidel som ju odvtedy, bolo to také. Už mi nechutil piesok, ani som nemal prečo rozprávať si rozprávky o netopieroch, čo unášajú pusy.

A tak som chodieval vonku s chalanmi, hrali sme futbal a človek si ju toľko nepripomínal. Keď som mal 22, čítal som od Turgeneva Prvú lásku. Ja som tú knihu vášnivo nenávidel. Už len to, že prvá láska je o niečom inom a o iných veciach! Bral som si to príliš k srdcu a príliš osobne. Nikomu som to nepovedal, bál som sa, že by ma vysmiali a bol som veľmi hanblivý.

Dievčatá prichádzali, z niektorými to bolo pekné, iné boli divné. Asi ako celý život. Pamätám si ako som sa prvýkrát bozkával. Mal som pocit, že otváram mušľu v mori. Bolo to pekné, milé. Najmä, keď som nevedel, čo robiť. To sa stáva, keď ma človek 19.

S niektorými dievčatami som sa pri bozkávaní buchol zubami a bolo to také milé. Človek sa zasmial.

Život šiel ďalej, to viete, človek skončil vysokú školu a skúšal jeden digitálny repozitár za druhým. Z nejakého dôvodu som sa ocitol v Kanade, kde som sa učil po francúzsky. Chvíľu mi trvalo, keď som pochopil, že digitálny sa po francúzsky povie numérique a nie diguetés. (Ani neviem ako mi to slovo dali do hlavy.)

A tak som si tam nejaký čas býval. Chodil som po Montreale, občas zabehol na hokej a pil javorový sirup. Domov som chodil párkrát do roka a lietal po celom svete. Bol som šťastný, spoznával som ľudí z celého sveta. Pamätám si ako som s jedným Škótom stiahol fľašku slivovice a tak krásne nám slovenčina išla. Alebo keď som sa s Britmi bavil o Dickensovi. Nezabudnem ako som našiel v Ottawe jedného Čecha.

To bolo krásne, prišiel za mnou a hovorí, „Excuse me, where is, pro živího boha, jak se to řekne po anglicky?“ A ja som sa rozosmial. Netrvalo dlho, našli sme českú krčmu, pili Plzeň a čítali Osudy dobrého vojáka Švejka. Hlavne, keď sme prekladali Švejka do angličtiny! Monastery man Katz.

Potom sme tuším prekladali Mor ho do angličtiny a takisto aj Kytice. Niežeby sme nemali radi svoju kultúru a históriu, ba naopak. Tam si človek uvedomí ako krásne znie rodný jazyk! Milovali sme Josefa Kemra a hlášky ako „Chčije a chčije“ sa stávali bežne, keď sme prišli do dopravného prostriedku. Jedného dňa sme stretli fracúzskeho revízora, ktorý rozprával po španielsky. (Ani bohovi nevieme prečo.) „Buenos dias, seňor. Por favor su billete!“ A my sme sa pozreli na neho a už neviem ktorý povedal, „Nemám milánku.“ A ten druhý na to, „Was is das milachek?“ A praskali sme smiechom, ušli sme, ten na nás nadával všetkými jazykmi sveta, ktoré poznal.

Jedného dňa sme si spravili výlet na Alijašku, šoféroval som celú cestu. Mal som na sebe bielu košeľu a niekde sme buchli s autom. Ja ani neviem, asi sme dostali defekt, alebo výfuk dostal heart attack a my sme chceli zrazu smart money. Zrazu som videl dievča s farebnými šatami. Mne prebehol celý život pred očami. Videl som ju celý čas, pozrel som sa na fotku, či to nie je ona. Ale nie, bol to ktosi iný. Ale tá farba mi ju pripomenula. Celý deň som bol veselý a vôbec mi nevadilo ani to, že som u zubára platil pol výplaty.

Jedného dňa mi pridelili spolubyvajúcu. Vraj nejaká slečna bude bývať u mňa, ževraj je Slovenka. A tak som sa aj celkom tešil, keď sa s dakým budem rozprávať o všeličom. „Len nech to pre kristove rany nie je knihovníčka a nechce sa baviť o FRBR!“ Prialo si moje srdce.

Našiel som ju jeden deň doma, keď som sa vrátil z krčmy. V kuchyni voňalo pečienkou a človek cítil ten typický domáci chlieb. Pozreli sme sa na seba a usmiali sa. Bola to ona. Moja prvá láska. Taký šok som v živote nezažil. Ja to ani neviem opísať. To je ako, vlastne to sa nedá k nikomu a k ničomu prirovnať.

Ja som nevedel, čo robiť. Spozali sme sa, oči nikdy neklamú. Človek však nebol taký smelý, tak som jej podal ruku. Náš vzťah bol spočiatku formálny. Trošku sme sa oťukávali, robili si mierne radosti, čo si spolubývajúci robia. Som chlap, takže pozeral som sa po nej všelijakými spôsobmi, občas som schválne nezamkol kúpeľňu alebo vtrhol omylom do jej izby, keď sa prezliekala.

Nehnevali sme sa, vlastne sme si robili také naschvály. Jedného dňa sme mali ísť spolu do práce a ona ma zobudila v spodnom prádle. Celkom sme si užívali ten pocit, že sa oťukávame, iskríme po sebe a jeden druhému robíme radosti.

Bol piatok, nejaký jesený večer. Stala sa mi tá nehoda, že som pil jedno pivo za druhým. Domov som prišiel nad ránom a hodil sa do postele. Chrápal som tak hlasno, že z toho prestalo pršať. Ráno som bol erotický, kruhy pod očami, vlasy strapaté a v ústach som mal pocit, že som sa bozkával s plyšovým hračkárstvom.

Šiel som do kuchyne. Vlastne nie, táckal som sa tam. Uvaril som si tam čiernu kávu a sadol si k nej. Smiala sa.

„Ešte si nevidela pekného chlapa alebo čo?“ Povedal som a pil som tú kávu. Z nejakého dôvodu som tú kávu mal vždy sladšiu a sladšiu.

Párkrát som sa napil a ma striaslo, skoro ma tam šľahlo o zem. Začala utekať po dome a kričala, „Ja už budem dobrá.“

Šiel som do sprchy a bol som fakt rád, že nebehala predo mnou v spodnom oblečení, lebo to by bola moja smrť. Takto človeka provokovať, keď je na ceste od vlastného rozumu.

„Čo si vystrájal ty lapaj?“ Smiala sa.

„No bozkával sa s hračkárstvom. Ja už som starý na bozkávanie sa s plyšovým slonom.“ Hovoril som a pozrel sa na ňu tak ako kedysi. Oči človeku nezostarnú a ani jej nezostarli. Bola nádherná, nikdy som nevidel krajšie oči.

„A tá pusa bola aspoň mokrá?“ Spýtala sa ma. (Ja som pozeral s otvorenými ústami. Vždy som jej také veci rozprával, keď som nemal ani 10 rokov.)

Vybehol som hore a vrátil sa. „Zavri oči.“ Povedal som jej.

A ja som tú fotku dal na chladničku. „To už vtedy som mala také pokrčené vlasy?“ Opýtala sa ma.

„Pozri sa na mňa aký som sexi.“ Rozosmial som sa.

„Ty paskuda jedna!“ Skríkla a ja som ju pobozkal a buchli sme sa zubami a dali si tričko pod ruky.

Po nejakom čase mi v posteli povedala. „Keď som mala 15, videla som jedného pána, čo mal čierne okuliare a biele fúzy. Spomenula som si na Teba. Zatúžila som po tom chvíľku mať vnúčatá. Ja by som im robila buchty a ty im rozprával svoje rozprávky.“ A ja som si vymyslel rozprávku o nerovnosti.