Ani neviem ako som ju
spoznal. Tuším, že som šiel z krčmy a sadol si do električky.
Dvaja maniaci jej dávali nemravné návrhy a ja som si vtedy začal
hlučne fúkať nos. Erotika prišla, keď som skončil na
traumatológii a o pár dní na to som od nej dostal kvety. Ako mohla
tušiť, že som miloval od detstva biele ruže? Keď som sa vrátil
do archívu po niekoľkých dňoch, zašli sme na zmrzlinu.
Sedeli sme na zmrzline,
ona bola lepkavá a ja od ružu. Pýtala sa ma pobaveným hlasom,
„Veru, vyzeráš lepšie ako po našom prvom stretnutí, čo ti
tie godzily rozbili hubu.“ Ja
som si počkal, keď bude
najviac zmrzliny v gambe, riekol som strhujúcim hlasom. „Používam
Tiret! Tres in tiempos sebum.“
Ona sa zasmiala tak, že zmrzlina sa na jej šatách vnímala ako
krásny ornament. (Inak, to, že to je latinsky, to ešte neznamená,
že to je dobre. Ja som v tom čase vedel po latinsky asi tak veľa
ako opravovať radiátory.)
Netrvalo
dlho a dokázal som jej vyzliecť tie šaty aj bez zmrzliny. Hrozne
sme sa smiali, utekali po výletoch a
blbli. Pamätám si ako sme
sa dotrepali spolu do Tábora a prepili všetky peniaze na
malinovkách. Ešte teraz ma bolí brucho z toho. Alebo, keď sme
išli v Drážďanoch na
čierno a behali tak ďaleko, že sme skoro spadli do Labe.
Chodievala
ma čakať do archívu a asi aj vďaka nej som už nemal na stole
toľko káblov. Vždy chodila s inou vôňou, milovala prechádzky
pri Vltave a bola to jediná žena s ktorou som kedy kŕmil kačky.
Ja
vlastne neviem ako sme začali spolu bývať. Boli to krásne veci,
keď sme začali raňajkovať vianočku a pili k tomu meltu. Nikdy
sme sa ráno nehádali kvôli kúpeľni, lebo sme do sprchy šli
zväčša spolu. Občas som
chodil domov okolo ružového sadu. Ale vždy, keď som jej tu burinu
chcel opatriť, dačo sa stalo. Buď som dostal od tŕňou
neuveriteľnú pamiatku, alebo majiteľ vykrikoval so vzduchovkou
čosi o druhom svete. Ja vám neviem, ale byť zamilovaný, to je ako
vojenská výprava.
Jedného
dňa som šiel domov okolo domu, kde rástol obrovský záhon
tulipánov. Keďže od čias, čo som čítal posledného romantika,
som sa rozhodol, že žene kvety kupovať nebudem. Tulipány vedeli,
že padnú za vlasť, ale to sa zrejme nepáčilo majiteľovi. To
ešte netušil s akým chlapom budú tulipány bojovať. On si na tie
tulipány zaopatril obrovského psa. Psisko bolo hrozne agresívne a
rozčúlené. Vždy, keď som prišiel vôkol toho domu, pes pribehol
a rumázgal akoby som mu dačo urobil. Ja neviem, ale ten pes mal
veľmi gestapácke sklony. I preto som mu fľochol pohľad do jeho
nežných, červených očú a riekol otcovsky: „Havko,
prečo brešeš? To dostaneš isto nejaký infarkt!“
Mal som veľmi priaznivé účinky na jeho kardiovaskulárny
systém.
Raz
som vstal v noci, keď spala. Vybral
som zo špajze obrovský kus mäsa. Hodil som cez kapuru
kúsok mäsa a preskočil
vráta. Už vtedy som si roztrhol tie rifle, ktoré som dostal na
výročie. Chytro som utekal k tulipánom, kým pes mľaskavo
hltal a hrýzal tú dobrotu, čo som kúpil v rádioamatérovi.
Keď som došiel k tým tulipánom, hneď som nejaký odtrhol. Ibaže
pršalo, kĺzalo sa a ja som veľmi divoko utekal. Romanika celej
príhody prišla, keď sa havko poriadne nadžgal a začal štekať.
Nechápem ako som preskočil plot, div som si nerozbil hubu. Domov
som dorazil, keď už svitalo. Otvoril som dvere vchodu, začul som
ju v kuchyni. Prišiel som tam s roztrhanými nohavicami, z polovice
rozbitá huba, voda mi stekala po celom tele a ja som vyzeral ako
inzerát na smrť. „To som v noci bola taká divoká?“
Opýtala sa pobavene. „Zavri si oči!“
Víťazoslavne som zvolal. I zavrela si oči a ja som myslel, že ma
raní mŕtvica. Havko si nielenže pochutnal na skvelom mäsku, ale
jeho pažravosť nepoznala medze. Zjedol mi aj kvet tulipánu.
Otvorila oči a hrozne sa rozosmiala. Sadol som sklesnutý na lavicu
a začal som plakať.
Jedného
dňa prišla hrozne vysmiata z práce. Ja som už spal, ale ona bola
taká rozžiarená a vysmiata, že sa ma pokúšala zviesť. Keďže
ja nie som z tých, čo tvoria
teóriu medziľudských vzťahov a neradia
druhým akí majú byť v posteli, zahral
som sa na neviniatko. Inými
slovami, hneď ako ma začala bozkávať po krku, bolo mi
jedno, že sa mi sníva o tom
ako jazdia autobusy maďarskej
spoločnosti Ikaros v Sydney. Druhým
dňom bola sobota a ráno som sa zobudil skôr. Pozeral som sa na ňu.
Najprv
voňavo, potom usmievavo a keď otvorila oči, hral som sa na
hanblivého chlapca. „Ani nevieš akú radosť si mi
včera urobil.“ Začala
hovoriť. „To preto si bola taká vysmiata, lebo som sa
najprv okúpal a potom tou vodou umyl balkón?“
Spýtal som sa tajomne a priblížil k nej. „Ty si
prípad.“ Smiala sa. Mala
čarovný smiech, ktorý mi bol skvelým komplimentom. Pohladila
ma po ušiach, voňala ránom.
„Vieš ku komu si sa
vlámal?“ spýtala sa ma
zvedavo.
„K nejakému
zvedavému havkovi.“
začal som tajomným hlasom vysvetľovať.
„Ten
havko dostal svalovku, keď ťa naháňal.“
smiala sa.
„Isteže,
ale ja som si skoro rozbil hubu.“
chrochtal som sa.
„Tie
tulipány sú sadom mojej kolegyne.“ povedala mi po tichu, nespúšťajúc odo mňa oči.
„Ja
som vedel, že začínajú zvoniť zvony.“
začal
som.
„Včera
prišla do práce úplne rozčúlená, ževraj ju najvprv chlap
nedobre uspokojil a ešte jej havko pojedol tulipány a bude mať
alergiu.“
hovorila mi.
„No
ja myslím, že ten havko mal alergiu z tých dvoch.“ nedal
som sa.
„Hrozne
som sa z toho smiala, keď sa ona čertila a rozčuľovala sa.“
hovorila mi.
„Si
hyena.“
položil som jej kompliment.
„Konečne
sa mi začína páčiť tvoj slovník.“
usmiala sa.
„Jej
drahý už dakomu rozbil hubu?“
poškeril som sa.
„Hrozne
ťa to túži naučiť, lebo ty sa nevieš biť.“
prezradila mi.
„Vidím,
že samopomahujúci komplex sa nestráca.“
hovoril som.
„Veď,
ty si raz bol s ním na pive, že?“
spýtala sa ma a
ja som sa prežehnal.
Celé
pivo bolo veľmi sexi. Sedeli sme pri stole, najprv som si objednal
Kozla a on do mňa hučal, že iba úbožiaci pijú Kozla a on si dá
Gemer. Taktne som mlčal. Potom sme sa začali rozprávať o IT. On
hovoril, že nikdy s počítačmi robiť nebude, lebo on je umelecká
duša. Vraj on zarába za jeden koncert 80 litrov a tie investuje na
lov jeseterov v Rusku. Ja neviem prečo, ale furt keď si na to
spomeniem, mám chuť zobrať do ruky Dumasovho Edmonda. Ďalej
hovoril, že o počítačoch vie všetko, ale podľa neho len kreténi
pracujú s počítačmi. Vraj on sa uspokojí svojim hlasom. Nuž,
hlas mal taký príjemný ako nechty na tabuli. Ale
hovoril mi o tom, že vo voľných chvíľkach napísal štyri
distribúcie linuxu a dokázal napísať Hello world v Jave. (Nechcem
veľmi o IT, ale tu si rýpnem. Zaujímalo by ma v čom tie štyri
distribúcie písal.)
Potom
mi začal hovoriť, že on si svoju ženu ulovil. Vraj to, že si ju
ulovil, mu
dáva
právo byť dominantný a majestátny. On čo povie, tá jeho spraví.
Potom, že keď on má chuť na sex, ona musí tiež a že keď ona
má chuť na sex, chlap vždy chce. Po tomto siahodlhom monológu
spustil hurónsky smiech, až sa mu gombíky roztrhali. Ja nechápem
čo je na sexe smiešne, možno to, keď si človek fúka počas aktu
nos a susedia počúvajú cez dvere. Nuž a po jeho krásnom prejave
rozkoše mi ešte hovoril, že som vlastne teoretik a romantik.
Perlou dodal, že má modrú krv a že on opovrhuje všetkými
vysokoškolákmi, lebo on má titul. Prišiel dokonca na matriku a
chcel aby mu zmenili na priezvisko na priezvisko Vikomt alebo aspoň
barón. (Veru, baróna sme už tu jedného mali. Tuším sme mu
hovorili Danglaris.)
Vrátim sa k rozhovoru s Fialkou.
„Ešte
raz mi povieš, aby som s ním išiel na pivo, začnem jesť otravu
na potkany.“ povedal som jej.
„No,
tá jeho drahá vkuse má dačo proti tebe. Vraj si submisívny,
nevieš nič o živote. A ja vraj neviem variť, že sme hrozné
nuly. Pretože sa stravujeme v reštauráciách a nevieme si uvariť
ani párky.“
prezradila.
„Vieš,
že keď rozprávaš o svojej kolegyni vyzeráš ako Victor Hugo?“
zasmiali sme sa na tom obaja.
„Ale
ona má pravdu.“
zasmiala sa.
„V
čom?“ šviháckym pohľadom som sa na ňu usmial.
„Predsa
v tom, že neviem variť. Nikdy nevarím, vždy cez víkend ideme
niekam na obed. A keď budeme mať deti, tak tie pomrú od hladu.“
hovorila.
„Ale
to sú kecy. Obaja sme tak neuveriteľne skvelé osobnosti, že sa
vieme o seba postarať. Pozri, máme toho cez týždeň obaja vyše
hlavy. Sme radi, keď prídeme večer domov a zhovárame sa o
čomkoľvek. Pomaly si odhaľujeme tajomstvá, ktoré sú veľmi
osobné. Rastie medzi nami neskutočná dôvera. A cez víkend, keď
sa ideme prejsť niekam, čo je na tom, čo robíme? Pýtame si od
niekoho peniaze, keď ideme jesť? Ja ti poviem ako to je. Teraz vo
všetkej skromnosti. Máš prácu, ktorá ťa baví a si tam šťastná.
Máš kopec super ľudí pri sebe, okrem tejto ľompy. A nesmej sa,
keď hovorím to slovo. O tom, že aký som chlap ja a aký chlap je
to guru, čo mi nadáva do teoretikov a obetí a tých, čo keby do
nich kopali, nič by
nerobili, to ani
nebudem rozoberať. Si
veľmi šťastná žena, máš toľko krásnych vecí a vidím ti to
na očiach ako sa na mňa usmievaš. Inak by som si predsa nezačal
fúkať nos, keď mi tí dvaja rozbili hubu.“
povedal som.
„A
keby som nevarila dokonca života ani pre naše deti?“
usmiala
sa.
„Počuj,
keď ešte prídeš s tou kuchyňou, nikdy sa už s tebou nebudem
milovať. Dohodneme sa na tom takto. V kuchyni budeš len pred
vianocami robiť koláče, ale len preto, aby som ťa pomaly mohol
vyzliekať, keď budeš mať ruky v ceste.“
usmial som sa.
„A
myslíš si o mne, že som submisívna?“
spýtala sa ma.
„Len
preto, že nie si hysterická, nie si submisívna. A to, že sme
obaja nekonfliktní, neznamená, že sme tí, ktorých keby kopali,
nič preto neurobia.“
usmial
som sa na ňu.
„Ty
ma rozmaznávaš.“
škerila sa na mňa.
„A
čo mám s tebou robiť. Nepôjdeme na ryby?“
Pošteklil som ju.
„Ja
som sa ale sľúbila kamarátke, že s ňou pôjdem vybrať šaty.“ začervenala sa.
„Tak
sa uvidíme večer, kúp mi niečo pekné.“
povedal som jej potichu.
A
tak sa pomaly obliekala a ja som sa tiež nejako dával dokopy. Keď
sme boli oblečení, prišla ku mne, usmiala sa a povedala. „Keď
sme už pri tom, asi by sa mi zišlo nejaké nové spodné prádlo,
alebo nejaké šaty, ktoré by si vedel rýchlo rozopnúť.“
rozosmiala sa.
Na
rybách bolo skvele, človek sa vyhulákal do nemoty. Prišiel som
domov so studenými stehnami, nechytil som nič. Bol som rozčúlený
do nepríčetnosti. Našiel som ju v kuchyni, keď tam niečo
krájala.
„Je
ti voľajako otupno.“
povedala mi.
„Nechytil
som nič.“
hovoril som a pozeral do zeme.
„Ale
ja som dačo chytila, pozri.“
pozrel som sa na jej nové spodné prádlo. Akosi sa mi chytať
chcelo.
Keď
sme zaspávali, chytila ma za ruku. „Dnes
som na niečo prišla. Máš pravdu, som hrozne rada, že žijem taký
život, aký žijem s tebou. Máme sa fakt radi a všetko nám je
jedno. Ty si pre mňa neuveriteľný hrdina. Už len tým ako šikovne
kľučkuješ, ako myslíš na mňa a nielen to, že mi to povieš,
ale ty na mňa skutočne myslíš a si stále tam, kde ťa potrebujem
a ja som taká istá. Tá ľompa nemá nič, vie, že na mňa nemá.
Hrozne by chcela mať taký život, ale preto je potrebné niečo
urobiť. Tak si hladká ego na tom, že ja som horšia v takých tých
obyčajných veciach. To je ako s tebou, keď sa ti dakto snaží
prirovnať tým spôsobom, že ty si šikovný v počítačoch a
nevieš spraviť skriňu. Tak ti dokazuje, že si menej chlap ako on.
Ale to vôbec nie je pravda. Si dôležitý a on nie je. A to je ten
základný rozdiel. A povedz mi rozprávku.“
dala mi pusu.
„Ďakujem
a nieže ma v noci budeš zlostiť.“ začal som jej hovoriť o pani, ktorá raz na diabetologickom
oddelení vrieskala, o
tom, že ju nezaujíma jej cukor
v
krvi s hodnotou
29 a nech si všetci vyserú oko.
toto sa tak strašne dobre čítalo, že až! :)
OdpovedaťOdstrániťJej, Ester, moje oblubene meno! Velmi dakujem za koment:)
OdpovedaťOdstrániťkrása :)
OdpovedaťOdstrániťPríjemné čítanie na piatočný večer, potešilo ;).
OdpovedaťOdstrániťAj ja píšem, možno keď budete mať niekedy čas a nebudete mať čo robiť skúste pozrieť:
http://www.mamtalent.sk/12-04-53.phtml12-04-53.phtml?program=1&ma__0__id_b=15042&ma__0__id_kp=52800
Emily von Absinthe
Dakujem, velmi potesilo, idem si precitat,
OdpovedaťOdstrániťM.