piatok 24. augusta 2012

Horská pekáreň


Milujem vôňu čerstvého chleba. Keď som chodieval kedysi do školy, kupoval som čerstvé pečivo. Dnes som šiel ráno do práce vôkol pekárne. Nebola ešte otvorená, videl som tam mnoho pečiva a nejaký sušený bylinkový čaj. Pečivo pri sebe nemám, ale ešte predtým ako idem písať, si navoniam miestnosť čajom.

Už sa voda parí a o chvíľu sa budú lúhovať šípky. Tá predstava, keď človek chodí po lese, zbiera si bylinky, ovocie, drobné radosti, dubáky a žalude vôbec nie je zlá. Všetko sa dá využiť, nič v prírode a najmä v lese nie je na škodu. Keďže je čas ideálny na to, aby si človek zasvätil hlavu fantáziou, zatúlajme sa do dôb ruksakov, školských úsmevov a dobrodružných kamarátstiev.

Poďme niekam do hôr a už to je jedno, či sú to Vrabčie vrchy alebo Slanské vrchy. Mám rád dedinu Slanec, kde je aj hrad, ak by ste chceli počuť povesť o tom ako vznikol erb hradnej pani, niekedy napíšem. Ale Slanské vrchy, modré kopce a mnoho stromov. Kdesi tam v horách je obrovská chata, ktorá je pekárňou. V dome majú obrovskú pec, vonku na dvore mnoho rozsypanej múky a k bráne vedie drevený most. Občas je potrebné vymeniť a vyhladiť drevo, ktoré sa časom láme. Chodí tam predsa mlynár a nesie múku. Drevené kolesá most za tie roky už opotrebovali.

Je piatok poobede a ja sa pozerám zo školy na Slanské vrchy.  Prečo sú pre mňa také posvätné? Neviem, možno to je preto, lebo ako malý som si vysníval, že tam žijú draci a ja k nim chodím na výzvedy. A tak zazvoní na koniec hodiny, s kamarátom sa poberieme preč zo školy. Ideme do šenku, však kam inam. Hanblivými úsmevmi žobroníme o prvé kofoly a počujeme odniekiaľ, „Chlopi! Pomohnice mi!“ A to sa vie, že mu pomôžeme, človek je možno mladý dovtedy, kým chce pomáhať druhým, aspoň nám to vraveli na úvode do fyziky.

Mlynár chcel naložiť vrecia s múkou a podaroval nám kúsok žemle. Chutila škvarkami.  Ani nevieme obaja ako a pozeráme sa na seba pri kočišovi a ideme ďalej do hôr. Myslím na Karla Čapka a psa ich pradeda. Ako sa ten volal? Voříšek sa volal! Ten, kto čítal Devatero pohádek vie, čo robil Voříšek.

Sedíme vedľa kočiša, jeme škvarkové žemle a cítime trávu. Kone uháňajú, múka sa trochu vysypáva, ale to je normálne. Spoza stromov sa vynorí čistinka, kde je obrovská chalupa. Pri nej chlap s obrovským hrnčekom, z ktorého pije kávu.  Opretá kosa o dom, dokonca aj pílka a obrovský úsmev dobráčiska.

Rýchlo si posadáme k stolu, kde nás núkajú na večeru. Obaja robili zemiakové placky, ale každý zo svojho cesta. A tak sa tí dvaja bavia a nás s kamarátom chytí chuť pozrieť si dom. Dom je rozhorený od pece (komín dymí nonstop) a je tam mnoho pečiva, chrumkavé, voňavé, sladké, slané. Od výmyslu sveta. Vezmem si polievku, ktorá cítiť cesnakom a zeleninou, mnoho pečiva a jem.  Ako sa napchávam, všetci prídu do vnútra s rečami, „Prší, prší, len sa leje“. Všetko poriadne zavrieme, zatiahneme a svietime petrolejkami.  Niekde tam hore sú knihy, i vezmem si voňavú briošku a utekám hore s medovkou.  Tam kdesi je dievča a nepozerám sa jej len do výstrihu. Vonku je búrka, dom vonia škoricou, pečenými buchtami a voňavým pečivom. A ja som dostal desnú chuť čítať si s tou babou príbeh o Elzeardovi Bouffierovi.
PS: Ok, je to nereálne, ale keď som šiel okolo tej pekárne, napadlo mi, vziať si večer knižku a počúvať pri tom kúsok dažďa. Až keď som na konci článku, uvedomujem si ako potrebujem „Muža, ktorý sadil stromy.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára