Jablková poviedka

Sedeli sme v krčme a liali do seba burčiak. Poniektorí z nás už mali pohyby všelijaké a ja som mal lepkavé oči a dym v miestosti štípal po cigaretách. Šenk bol plný ľudí, hudby a šarvanci sa zabávali.

„Vy informatici ste divní ľudia vrajže!“ Vyprskol smiechom pri stole.

„Ty tiež musíš byť filozof, keď slopeš!“ Zastal sa ma druhý.

„V čom divní?“ Opýtal som sa a snažil sa vstať zo stoličky.

„No, že máte svoj svet.“ Riekol ktosi a ja cestou na záchod som skoro spadol na zem, tak som sa smial.

Prišiel som opäť k stolu a sadol si.

„Kde si bol? Uvažoval si o dvojkovej svete? Alebo aký príkaz napísať do konzoly?“ Prskal smiechom ďalší.

„Ja viem, my máme svoj svet. Nikdy sa nevieme zmieriť s realitou, vždy sa hráme na ľudí, ktorí sú niečo viac a kompenzujeme to, že ženy nás nechcú.“ Rumázgal som a smial sa zároveň.

„A ešte nezabudni to, že všetko riešime online a nikdy nemáme osobný život.“ Kričal a smial sa.

„A všetko si zalohujeme a rozprávame namiesto aktualizácií apdejt a namiesto toho, aby sme ako normálni ľudia si zakúpili, ten onen, antivírus, my pracujeme v operačnom systéme, ktorý nemá vyriešenú informačnú bezpečnosť.“ Kochal sa prejavom ďalší.

„Ty si už na mraky, však to jedno nesúhlasí s druhým!“ Smiali sme sa zborovo!

„Tak si pripime na všetky unixové operačné systémy!“ Vykríkol som!

„Áno! Moje ubuntu nech nám svieti!“ Kričal ďalší.

„Hlavne to idiotské unity!“ Nedal sa tvrdý odporca debianu.

„Ale to je len sila zvyku!“ Trval na svojom prehlásení ten, čo chcel operačným systémom svietiť.

„Dobre, chalani! Poďme urobiť niečo spontánne!“ Odvetil. Nazvime si tých ľudí, jeden bol Dušan, druhý Peter, tretí Ďuro a štvrtý píše túto poviedku. Teda, keby sme sa stretli, hovorte mi Koloman, to je meno, ktoré charakterizuje čistú a nepoškvrnenú dušu.

„A čo budeme robiť? Poďme jazdiť nočnými električkami po Prahe. Od Barandova na Šárku a potom na Hostivař cez Kobylisy a Modřany!“ Prezradil Dušan.

„To nie je spontánne, ale nebezpečná.“ Hlasom ako keď sa smeje doga poznamenal Ďuro.

„Prečo nebezpečné?“ Spýtal sa Dušan.

„Lebo to je dobré akurát tak na nejakú pohlavnú chorobu.“ Odvetil Peter.

„A však aj tak nemáme ženu, tak čo sa aspoň niečim nechváliť?“ Smial sa Dušan.

„Poďme sa okúpať na Šárku!“ Povedal tento skvelý nápad Koloman.

„Ty si teda fakt romantik. Teraz tam pomrzneme a kým by sme tam prišli, všetci by sme zaspali.“ Povedal Dušan.

„A tak poďme oberať jablká!“ Ozval sa Peter.

„Jasné, jak môj kamarát z dolného Zemplína. Šiel zos karčmy, preskočil kapuru, vžal harčok a zmlátil psa.“ Povedal som a šli sme z krčmy.

Spievali sme po Vršoviciach pesničku Nepi, koňu vodu a ja som dostal záchvat smiechu, keď si minule jeden kamarát splietol Jindřišskú vežu s Dómom sv. Alžbety.

„A však tie jablká nie teraz, ty trubiroh!“ Odvetil Peter.

„Nie, na polnočnú omšu!“ Zakuckal sa Dušan.

„Mám kamarátku, čo majú obrovskú záhradu, asi tak 40, 50 jabloní.“ Povedal Peter.

„Hovorí sa 101000.“ Nedal sa Ďuro.

„Ta co ši spitý!“ Nedal som sa ja.

„Však dvojková sústava.“ Ďuro sa smial a vlastne všetci.

„Počkaj, ale to nie je až taký blbý nápad. Oberať jablká? To by mohla byť fakt sranda. Cítim už jeseň, k tomu treba flanelové košele a jablká. Taký mám sen odkedy som prvýkrát videl Sám doma.“ Hovoril som ako besný.

„A ja, že si kúpiť tú lopatu!“ Zvelebil Ďuro.

„Dobre, pôjdeme. Aspoň to bude ťažká divočina. Možno v mojom živote zasvieti svetlo.“ Povedal Dušan a zatváril sa ako dobrodruch činu.

A tak sme sa dohodli, rozlúčili sa a ráno si napísali všetci smsky, že ako po včerajšku. Samozrejme, že všetci sme sa mali skvele ako po prvom rande.

A tak okrem toho, že človek ešte párkrát v týždn zašiel na pivo, zjedol 14 knedlí denne, nič zaujímavé nezažil. Vlastne áno, konečne som pochopil filozofiu ľudí v oblekoch na Karlovom námestí.

Stretli sme sa na stanici, kúpili lístky i fľašku urologického čaju do vlaku. Prišla tá časť, keď sedí skupina chalanov v kupé a ide na výlet. Každý si rozpráva zážitky a príjemne uniká cesta z Prahy. Konduktor občas prišiel a recitoval nám Slovo o pluku Igorovom. V ruštine.

Prišli sme k jablkám a bolo tam hrozne veľa ľudí. Hneď ma chytil v hlave Mark Twain a ja som sa tešil, že si ho prečítam. Dúfam, že ho majú v knižnici. Mark Twain je ako kvapka do detstva. A tak sme chodili vo flanelových košelich po stromoch a rozprávali sa s pubertálnymi deťmi. Ja som mal pri sebe chalana, čo sa volal Karol a rozprával mi, že ho strašne fascinuje Napoleon, ale viac jedna blond slečna. I tak povedal som mu, že nech jej povie, že je Mercedes.

Trochu mi fakt toho Edmonda pripomínal. Bol silný života, vyzeral tak trochu ako Jean Marrais.

Sadli sme si všetci k mise tvarohových pirohov. Bože, čo ja by som teraz dal za misu domácich tvarohových pirohov, sladké maslo, kúsok strúhanky a tvaroh, čo nie je vyrobený na benzínovej pumpe.

Pri stole chýbali milenci z Marseille, ale mne to nevadilo. Najmä, že som mal pri sebe pirohy a Marka Twaina. Milujem tú časť v Tomovi Sawyerovi, keď Tom pobozká dievča a to, čo jej povie.

A tak sme šli spať s tým, že zajtra bude štrúdľa. Sníval som o štrúdle, masle a ceste na bicykli.

V noci zrau ktosi na mňa skočí. Pomyslel som si všeličo, ale nie to, že tam príde Dušan.

„Prišiel si mi dať pusu?“ Opýtal som sa.

„Treba mi cikať.“ Povedal veľmi nežne.

„Čo sa deje v štáte dánskom?“ Opýtal som sa hamletovsky. Mimochoodm, hamlet je po anglicky dedina. (Pozn. ťažkého spachtoša.)

A tak, ževraj musím prísť do jednej miestnosti. Tá miestnosť vyzerala ako škola v 19. storočí. Keď niekedy pôjdete do Vlkolínca, pochopíte, o čom zhováram sa s vami.

Sadli sme si na stolce a zrazu prišiel chlap s mastným három a strašne mu červeneli oči.

„Však to nie sú oči, to sú kamene z ihriska.“ Povedal mi Ďuro.

A ja som dostal desnú chuť na bebe keksy. „Zavolal som vás a vy ste prišli.“ Povedal, akoby začínal homíliu vyprávuať.

„No to je dôvod, ktorý bol charakteristický pre vyhodenie z postele.“ Povedal som vážne.

„Dnešný rozhovor sa bude týkať sexu.“ Povedal prednášajúci a ja som pochopil, čo sa stalo. Sadé vstal z hrobu a ide nás týrať!

„To je dobre, večer mám rande a chcem byť poučený!“ Povedal som a z predošlého stola sa na mňa pozrelo dievčisko a povedalo, „S kým máš rande?“ Vrčala a smiala sa zároveň! „Určite s nejakou Rusalkou.“ Povedala.

„Však s Tebou sa mám stretnúť.“ Povedal som jej.

„Ale veď my sme sa už stretli.“ A usmiala sa. Aj som zatúžil jej dať škoricovú pusu, ale prehlúšil nás hlas sťa by z Upír Nosferatu.

„Tieto dve vyžly sa bozkávali!“ Odvetil asi a zatváril sa ako Galén v Čapkovej Bílej nemoci, keď ho dav udupal.

„To si robíš dobrý deň!“ Vyprskol Peter.

„Ale to je veľmi vážne, čo keby sa spolu dostali k sexu?“ Ryčal ani tur ten bohatier rodiny.

„Tak by oslavovali nezávislosť o 5 minút neskôr!“ Nevydržal som ja.

„Viete, čo? Vy si zaslúžite všetci Satana! Tu sa deti, nevinné deti oddávajú bozkávaniu!“ Riekol o dušu.

„A ja sa idem oddávať Fanny Hill.“ Odvetil Dušan a ušiel.

„Ja Oscarovi Wildovi.“ Povedal Ďuro.

„A ja idem zbierať kyslé dažde!“ Na to som počul o satanovi toľko chvály, že som z toho zaspal.

Ja neviem prečo, ale ráno, keď som sa zobudil, pozrel som sa von oblkom a pán moralista oblizoval strašiaka do kapusty a vyzliekal ho.