Ráno ma zobudila višňovou
pusou a už bola oblečená. „Musím už utekať na vlak.
Nezabudni, že dnes budeme spať u známych.“
Povedala, usmiala sa čertovsky a odišla. Dokonca mi ani nedovolila
poznamenať niečo na jej sukňu.
Miloval
som také dni, bolo to v strede leta, keď tráva vonia čímsi
nabitým, milenci trávia čas až do noci a mesiac im svieti na
cestu. V tie večery sme chodili k známym a občsa
tam sme prespali. Bolo to
blízko miesta, kde mali chatu moji dvaja spolužiaci. V tej oblasti
žilo aj chalanisko, s ktorým som vyrastol. Ten to so mnou všetko
prežil.
Zbojníčka
milovala to miesto, mohla tam čítať svoje knižky a občas tam
stretla zatúlanú kamarátku. Ja neviem ako vy, ale niekde na svete
musí byť také miesto.
Na tom mieste sa pije sangria do noci, slečny sa obalia dekou alebo
mikinou. Tyrkysovou obyčajne, aby sa vyhovárali, že im neladia k
očiam. Hoc, kto by si všimal očia, keď sú tú ich copy, ruky a
krk.
V
práci sme spievali Pavelčákovcov o dušu, na obed bolo zas 12
knedlí a pol kačice. Sadol
som si na iný autobus a usmieval sa na dievča vo vínovo červenom
tričku. Sadol som si oproti nej a moje kolená sa s ňou dotýkala.
Neodklaňala sa, naopak sa červenala a usmievala. Trošku utíchol
autobus a ja som sa jej spýtal, „Môžem ťa pobozkať?
Si mi veľmi sympatická a chcem...“
Nastal výbuch smiechu a ľudia sa na nás obzerali
ako keby sme si práve motykou zaryli do toho, čomu sa hovorí
columna vertebalis.
„Ty nikdy
nevyrastieš?“A smiali sme sa.
Začala mať nejaké reči, že si stále vymýšľam. Ktovie prečo.
Lež som jej hovoril príbeh o pani, ktorá raz stala v autobuse a
vykrikovala, „Kto mi ukradne chlapa, žalúdkom mu naplním nôž!“
Občas
moje oči zablúdili do jej výstrihu, keď sa otáčala a ja som sa
kochal slnečnicami, ktoré boli na lúke. Na ďalšej zastávke
nastúpila dievčina, pohľadná veru. To bolo dievča, ktorým sa
hovorí, dievčatá s prvými úsmevmi. (Dobre, teraz som si to
vymyslel, lež čo? Mám napísať, že mala kolo 17?)
Sadla
si k nám, vystískala sa s mojou spolucestujúcou a zhovárala nám,
že sa jej páči, keď nejaký chlapec si ju doberá a zlostí a keď
sa pri spoločnej práce jej ruka občas zahrabe na jeho chrbát. Ale
keďže šarvanec je hanblivý, bolo by mu treba prehovoriť do duše.
Ako mne pred časom.
Autobus
prišiel na mesto stretnutia, gulášom nás hostili a tuším aj
nejakým rumom. Zrazu som sa pozrel na toho chlapca a jeho oči
nepatrili nikomu inému ako tej, čo ho občas pohladila po chrbte.
„Poďme sa ožrať do
nemoty!“ Vyvreskoval tam
nejaký Don Juan, lebo sa stále chytal v prsia, akoby si neustále
kontroloval tep. Vedľa neho tam bola nejaká zvučná deva, čo sa
vkuse smiala a chichotala, keď hocijaký chlap sa čo i len usadil.
Okrem mňa, bol som čerstvou výnimkou. Bodaj by nie, keď sa na vás
pozrie žena, ukáže zuby, výstrih a začne natriasať so sebou a
už čakáte, kedy povie „Rytmus“,
a vy začnete z útrob hovoriť tie vety, „Keby som nehnil za
živa.“
Aspoň
som dostal pusu od tej, ktorej som občas pomohol s umývaním
riadov.
Mladé
chalaniská pobrali loptu a šli s ňou. My sme sa tiež podaktorí
vzali a šli. Div mi oči nevyskočili, keď som sa tam vystískal s
tým, pri ktorom som spal pri siedmych stupňoch. To boli časy, keď
nám nechceli predať prskavky bez občianskeho preukazu.
No
čo čert nechcel, stretol som aj tých dvoch spolužiakoch a
postretával sa s kdekým. S chalanom, čo odmietal ukazovať
vlastnej mamke ruksak. S dvoma bratmi, čo jeden druhého na kapote
auta vozili, s neodolateľným hlasom „A to šicko šmece“ a aj s
ním, čo sme ako mladší hrávali Európu. Ak som na dákoho
zabudol, odpustia mi to. Jasne, kto by nezabudol na legendárneho
cyklistu, čo miloval kuraciu polievku.
Zašli
sme na ihrisko, kde ževraj budeme hrať mladší proti starším.Teda
ako tak, že oni mali tak do 18, my tak 28. Striedali sme sa na
ihrisku, to vám nebol futbal, ale kabaret.
Ja
som tam spieval Dúhovú vílu (hádam poznáte pesničku, nechce sa
mi dať „Insert-hyperlink“), potom rozprával o ROH, o tom, že
sa mi nechce behať. Ďalší nadával na hodinu biológie, nejako
nemal rád číslo 23, potom tu bol ďalší, s ktorým som rozoberal
HTML kódy. (Hlavne atribút FONT COLOR rovná sa.) Nesmieme zabudnúť
na nášho obetavého brankára, ktorý emóciami privádzal
súperových útočníkov do šialenstva. (smial
sa im do gamby) Potom tu bol
chalan, čo odkopával loptu z päťky (áno, to široké e je
dobre.) Dvaja bratia, jeden
raz zašiel do bránky a kľučkoval pri obrancoch. A ten druhý bol
špílmacher, strieľal z každej možnej príležitosti. Nedá sa to
opísať, to sa musí zažiť.
Hrali
sme na tráve, kde nepokosená ďatelina a suché seno nám
spestrovalo to, že je leto. Bože, aký je tam nádherný kraj.
Občas som si spomenul na čarodejnicu a tak sme dostali gól.
Vyhrali sme asi 10-8. Ale tak, že to bolo Pyrhovo víťazstvo a my
sme ho šli utrrpieť do šenku.
Ako
sa tak umývame a lejeme na seba tú vodu zo šancu, jeden z tých
chlapcov, čo prehrali, je voľajaký zmätený a oblieka si na seba
spotené tričko.
„Nebuď taký smutný,
však vyhráte nabudúce.“
hovorili sme mu. Jasné, že sme všetci vedeli, čo je vo veci. Je
zamilovaný do dievčaťa a nevie jej to dať najavo.
I
zveril sa nám a my sme ho vzali so sebou do šenku. Poradili sme mu,
nech si vymýšľa, nech odtrhne kvet z poľa a hlavne, nech sa
smeje. Riekli sme mu, že ak bude nejaký problém, poradíme mu. I
sme ho rozosmiali a bol fuč. A tá fľaška tiež.
Ráno
som sa zobudil v hrozných mukách, nechápal som ako je možné, že
vedľa postele leží tá slnečnica. Žeby som ju odtrhol pred tým
psom?
Zašiel
som do kuchyne, kde bolo ticho ako pri inkvizičnom procese. Všetci
sedeli za stolom, všetci ako sme hrali ten futbal. Ja neviem ako to
je možné, ale dobrých 20 alebo 30 ľudí tam sedelo za stolom.
Polka z nich pred sebou kyslé uhorky, niektorí čaj, iní kávu a
ja som si robil harmanček.
„Včera sme sa stali
svedkami niečoho ohyzdného.“
Začal vykrikovať nejaký hlas. A z nejakých skloneých hláv sa
ozval výkrik, „Počuli sme božie slovo podľa Franka.“
-áno, náražka na MASH.
„Títo dvaja sa včera
opili a spolu sa vyspali.“
Ukazal na hanbu chlapca a dievča, ktorí sa držali za ruku a ja
som sa prvýkrát usmial. Našiel som aj ďalšie oči, ktoré sa
usmievali. Predpokladám, že nemusím hovoriť prečo.
„Tak ich zapaľte na
hranici a ich porciu nech nám kuchár rozdá. My sa oň pomeríme
ako včera o fľašku.“
Vybuchol smiechom celý stôl.
„Ale oni sa spolu
opili.“ Kričal ani ich otec.
„Tak skoro? Čo na to
ich rodičia? Však, však.“
Soptil, dýchal, bublal, dunil, fučal, kochal, cucal vlastný hlas.
„Sú dospelí, sami
vedia, čo majú robiť.“
Ozvala sa malá čarodejnica.
„To nemôžeš
vedieť, čo...“ Povedal jej
argument.
Na
to dakto,
„Presne, čo tetanus.
Sú očkovaní?“
„Keby sa opili, asi
by tu na seba sa nevyškierali. To, čo spolu robili, to nie je
verejné tajomstvo. Ale aký moralizátor to hovorí. Nevykrikoval si
včera, že sa chceš ísť opiť, páter Noster?“
To už som ja otvoril svoje svaly, čo držia zuby.
„A keď sme už
pritom, keď tuto kolega Vyšší princip trhal v tom táckavom stavu
slnečnice, čo si tam ty robil za kreatúru so svojou čistou a
nepoškvrnenou dušu?“ Riekol
ten, čo so mnou spal niekedy pri siedmych stupňoch.
A
ja som šiel radšej spať ďalej. Aby som mojej najmilšej pomohol s
príravou zemiakových placiek na večeru. Vzal som si do postele aj
ju, predsa treba napísať recept.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára