Sedel som vo vlaku a
vracau sa domov. Von oblokom sa mi prihovárali stromy, trošku ma
šteklila obrovská rieka a ja som si spomenul. V mojich očiach
zaštebotal obrovský úsmev.
Kedysi dávno som sa
chodieval prechádzať k rieke a hádzal do vody biele kamene. I
zašlo tam jedno copaté dievča a vždy, keď ma videlo, kútiky jej
úsmevu sa roztiahli. Čím ďalej, tým viac som jej nosil lízanky,
pernikové cukríky a občas aj nejaký chlieb so škvarkovou
pomazánkou.
Videl som u iných, že
donesú dievčisku kvet a ja som chcel tiež. Bol som však malý a
nevedel som ako sa ku kvetu dostal. Verte mi, že vtedy som ešte
nepoznal Gotfrieda Lenza a jeho veľkú pravdu o kvetoch. Občas som
prišiel k vode smutný, ale tá malá lapajka ma stále vedela
rozosmiať. Keby len ona vedela, že ja som smutný, lebo som žiaden
kvet jej nemohol doniesť.
A tak som zašiel párkrát
nejakému dospelému do šenku po pivo, či nejakú borovičku. A
jedného dňa mal nejaký pán gerberu. Normálne gerberu. Tú, ktorú
môžeme kúpiť v kvetinárstvach a tak. Ja som si čmajzol nožnice
a odtrhol som ten kvet. Tešil som sa ako milý a copatá slečna
mala tretí cop, cop gerberový.
Prečo sme sa stretávali
stále pri vode? Lebo sme hádzali kamene.Učili sme sa vďaka ním
počítať a neraz sa naše ruky stretli. Chodieval som ju
odprevádzať vôkol cyklistov a ona stále chcela, aby som ju chytil
za ruku. Isteže som ju chytil za ruku a veľmi neskoro. Aj sa za to
na mňa mračila, zbojníčka jedna. A preto som si našiel brigádu.
Roznášal som letáky.
Z prvej výplaty, čo bolo
asi 300 korún (platili týždenne) som si kúpil mentolky a krásne
ruže. Ja som sa tak tešil, keď som ich kúpil. Šiel som na
stretnutie a cez prechod šiel voľajaký mešuge a skoro ma zrazil.
Kvety sa celé ufúľali a zlomili. Hrozne som plakal, keď som ta
prišiel. Avšak tá čarodejnica prišla na pôvod toho plaču a ja
som a usmieval. A povedala mi, že ma nemá čo mrzieť, pretože to
nie sú jej obľúbené kvety.
Časom, keď sme spolu už
robili opekačky a vymýšľal som si kdejaké hovadiny, aby si
dávala dole šatstvo, som sa nejako zvláštne zapozeral na
slnečnice. Videla v mojich očiach, že som sa trafil.
A tak som sedel v tom
vlaku, slnečnica hore nado mnou, nejaká pani sa parfémovala a ja
som spomínal. Prišiel som k nám do domcu. Neďaleko bola hora a
jazierko.
Osprchoval som sa a zašiel
sa najesť. Keď som si blúdil cesnakovými plackami, niekto sa ma
opýtal, „Nejdeme hádzať kamene?“
A ja som v nej našiel presne ten istý úsmev, ktorý si odo mňa
ukradla prvýkrát. (resp. požičala.) Bolo to presne to malé
copaté dievčatko, ktoré so mnou hádzalo kedysi kamene.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára