Mám rád Košice, mesto v
ktorom som sa narodil, prvýkrát si tam rozbil kolená a vyhadzoval
z obloka kelímky od acidofilného mlieka. Hral som sa na Mac Gyvera,
keď som tam namiešal všeličo a šup z okna. Raz som do svojej
zmesi elektrolytického roztoku primešal atrament a jedna pani
suseda mala modrú gebuľu.
Jedného decembrového dňa
v Košiciach snežilo. Rok si už nepamätám, ale ak by ste to
chceli vedieť, skúste sa dotrepať do meteorologického ústavu a
preštudovať si databázu predpovedí počasia. Inak rada pre
budúcich milovníkov databáz. Ak sa chce venovať databázam, majte
preto reálny dôvod, nielen chvastať sa, že viete urobiť jeden
príkaz. Inak budete pôsobiť ako šašovia, retardované gebule a
ako synovia medúzy.
Ale vrátim sa k pôvodnému
článku. V Košiciach snežilo, bolo pár dní pred Vianocami.
Stromček a trhy už boli po Hlavnej ulici, kde rozvoniavali lokše,
langoše, medovina, vianočky, cukríky. Ja neviem, či som v živote
jedol niečo lepšie ako lokše, hlavne keď sú pomastené kačacou
masťou. Ešte tam na tých trhoch mali zemiakové placky, čo voňali
majoránkou, cesnakom a saha kerim.
Z okien bolo vidieť tie
zaprášené chodníky snehom a nejedná inovať sa vycerila na okná.
Niieln na obloky domácnosti, kde človek už cítil prvé pečenia
koláčov a videl plnú chladničku. Ale aj obloky autobusov. A v
jednom autobuse, ktorý chodieval z Vyšného Opátskeho do Šace
(keď by ste chceli mapu mesta, napíšte mi prosím.) sedel hnedooký
šarvanec. Vedľa neho vďačný spolusediaci. Ja vám neviem prečo,
ale len pri strednej škole som len toto zažil. Skrátka to, že sa
dohodnete s niekým, „Sluchaj, Janču, stretneme sa o 5.50 pri
Bužni a pojdzeme do školy spolu.“ Ono to je na tom
najkúzelnejšie. Môže byť vonku pod mrazom tak, že ani 40
zázvorových rumov s čajom vám nepomôže. Ale ten človek tam
bude a idete tam spolu. Párkrát som to skúsil s kamarátom, keď
sme sa stretli na Smíchove (to už sme v Prahe) a šli do práce
spolu. Ale to nebolo ono.
Je vám asi jasné, že
kto bol ten hnedooký mládenec.Pozeral sa do zošita z fyziky a tam
boli voľajaké dobroty o akustike.Bolo veselé čítať si o zvuku,
vzduchu a iných veciach. Patrel mi do toho zošita jak šaľeny, ale
neznal som,
Spolužiak sediaci pri mne
sa prebudil, keď autobus urobil z hlavnej cesty odbočku na Poľov.
„Už sme tu?“ Opýtal sa
na pol huby, Cesty do školy
boli dobrodružnými, veď
bodaj by nie, stačilo sa pozrieť aké veci človek drží v ruke.
Prišli
sme k Ľudvíkovmu dvoru a vošli do valalu. „Čo sa z
tej fyziky učíš?“ Opýtal
sa ma spolužiak.
„No základné zákony
o akustike.“ Povedal som a už
som mu hovoril Kirhofove zákony. (Hádam vám netreba hovoriť, že
Kirhofov zákon mal akustickú podobu vtedy, keď som z neho
odpovedal. Ja do elektriky jak keby mi
bul pijany.)
„Ja o tom nič
neviem. Ja som sa učil o E=mc2. Vytlačil som si
Albertov životopis a hádam jej to bude stačiť.“
Povedal mi. (Inak ľudia, čo majú pochybnosti o intelekte Alberta
Einsteina, áno, on bol ťažký imbecil, len preto dostal nobelovú
cenu za fyziku. A nebolo to za teóriu relativiy.)
„Budeš sa učiť
počas sviatkov?“ Opýtal sa
ma a ja som sa na neho pozrel pohľadom akoby som dostal triašku z
jedla v jedálni.
Nuž
teda sme prišli do školy. Bavili sme sa o dievčatách a o
Vianociach a o kofole.
Šatňa
v Šaci bola legendárna. Milovali sme upratovačky, daj im pánboh
večnú slávu. To boli ženy, ktoré o 7.40 začali zmývať podlahu
v šatniach. Takže Martin párkrát sa pošmýkol na mokrej ryhe a
párkrát si pohladil chrbticu.
Prišiel
som do šatne, spolusediaci ešte šiel za nejakými kamarátmi,
ktorí boli z inakších tried. Je to inak krásne, že tu by sme
mohli formovať niečo ako pracovné vzťahy. Aké to máte v práci
niekedy v decembri? No ja prídem do práce a kým tu kacabajku dám
zo seba dole a varím si nejaký voňavý čaj, porozprávam sa s
kolegom.(Zázvor nie, ten len v lete.) Hoci sa bavíme o autoritách,
metadátach, katalogizačných pravidlách alebo o C++, vždy to má
nejakú kultúru.
No
ako som prišiel do šatne, už tam na mňa čakal Tomáš. Písal si
ťahák na svoj obalený zošit z fyziky. Pozdravili sme sa ako
rytieri v šenku a jeden
druhému sa rozhovorili o svojich ťarchách. „Niežeby
mala cez sviatky pokoj. Nie, ona musí doma nad zbierkami sedieť. Ja
neviem nič, keď ma vyvolá, budem vykrikovať jej meno pod
stromčekom!“ Začal debatu a
asi je vám jasné, že fyzika na škole patrila k predmetom veľmi
príjemným.
Teda
nieže by som mal niečo proti fyzike, fyzikárke alebo niečomu
inému v tej škole. Predsa však počas strednej školy sú ďaleko
zaujímavejšie situácie problémy. Napríklad ako ujsť z rande.
Chcete vedieť ako odísť z rande? Jednoducho, napíšte dievčaťu
sms, „Môžem ťa pobozkať? Ak nie, čuš ty baba!“
Nemám
s týmto praktické skúsenosti, ja som predsa hanblivý chlapec. (A
mám pocit, že minimálne jedni hnedé oči sa čertovsky smejú.)
To
som citoval príručku „ako chodiť na rande, 2000, s. 98.
Stredná škola vám má odpovedať na základnú otázku. Čo v
živote robiť? Podaktorí už počas školy začnú na sebe tvrdo
pracovať a začínajú mať odbornosť vo svojom živote. Mali sme
podaktorých šarvancov na škole, ktorí sa už začali venovať
svojej odbornosti. Napríklad spolužiak veľmi rád v čase svojho
osobného voľna kreslil výkresy, ďalší robil webové stránky,
ale boli aj takí, čo sa chvastali koľko porna sťahujú.
Sedeli sme v tej šatni, vonku snežilo a my sme sa prezúvali.
Prišla Anička a Lucka a obe boli vydýchané z cesty. Hneď ich
prvá otázka bola, čo my a fyzika. Podaktorí z našej dvojice mali
radšej sny ako si dopriať potechu na loži.
Dogúľali sme sa k miestnosti 232. Bolo to krásne, vonku sa
preháňala taká fyzika, že ešte keď idete na rande s manuálom k
PHP, nemáte takú fyziku. Zvonili nám vianočné melódie, inovať
na oblakoch, vonku zamrznuté šance a komíny z USS vyfukovali
vianočné stromčky. Naviac človek cítil ryby, hubovú kapustnicu
a vyučujúca sa blížila.
Mala rezký krok, pozvala k nám do miestnosti. Po stenách boli
rôzne periodické tabuľky, samé trojné body vody, Einstein a
obľúbený vzorec E=mc2. S Tomášom sme skúšali teóriu
relativity, keď sme šli na futbal. Jedno bolo však tento deň
isté. Ideme po škole na hokej. Hrali juniori, takže vstupné
zadarmo a dám si aj hotdog na hokeji. Tie párky vof tej gebuzine,
čomu hovoríme rožok (abo rohlík, ktoré je české a tým pádom
nespisovné? Poraďte mi!) boli na hokeji veľmi cuhtné. The hot dog
with cute face of Martin.
Horčica od toho párku mi párkrát skĺzla na vetrovku, aby ma
zvádzala. Ale vráťme sa k fyzike. Poučený predošlými
skúsenosťami som pozeral na krásne vzorce o akustike. Podaktorí
veselo šantročili a mali už Vianoce. „Chce niekto odpovedať?“
Ozvala sa vyučujúca a z nejakého prazahádného dôvodu sa ozvalo
ticho. (posledné slová sú oxymoron) Keď som nastúpil na strednú
školu, učiteľka sa pýtala, že či nájdeme niečo, kde nie je
fyzika. A vo všetkom tá fyzika je. Nuž tu nie je fyzika. Keď z
ničoho nič stíchne človek, lebo vyučujúca začne skúšať. To
je tak proti fyzike asi ako je antierotické rozopínať si blúzku a
ruvať zo seba slová, „och, keby si bol edward z Pršania.“
No nie každý na tej fyzike držal ústa. Spolužiačka do seba
pchala hamburger. A na celú triedu ryčala ani hovädzí tur, „Fúj,
tam je mäso!“ Zvestoval nám osud hodiny.
A tak ju vyučjúca vyvolala pred tabuľu a teda nech nakreslí graf
závislosti a tá deva sa pred tabuľou potila trojný bod vody.
Potom nám vyučujúa vyprávala o tom, že stromček je fyzikálny
objekt a že treba byť opatrný.
Životný osud človeka ukončilo zvonenie. Prišla angličtina,
pútava hodina. Keď angličtinárka povedala, „haha, vy máte na
hlave obilie.“
Ale o nej nabudúce.
Čítaj viac,
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára