Mrákota sa černala.
Dusno pred búrkou a hrozne pieklo, hovädzie vo vlastnej šťave.
Hradby v Levoči sa pomaly otvárali a stráž chcela búrku. Mali by
predsa menej práce. K hradbám sa dovalil unavený kôň. Jazdec,
ktorý na ňom sedel, dával stráži do rúk akúsi listinu a svoj
rodokmeň.
„V poriadku, môžete
vstúpiť.“ Riekol strážca a
za rytierom sa ozval zvuk, ktorý poznal. Stráž zatvárala vráta.
Rytier sa kochal mestom, v
ktorom už párkrát bol. Mal rád to mesto. Bolo to mesto majstra
Pavla, tovariša Krištofa, šenkov a rytierskych turnajov.
Kopol
koňa do slabín a ten sa tešil, že navštívi žrebčinec.
„Vitajte pane, dajte
mi koňa a choďte sa zabaviť do šenku. Dnes tam majú výbornú
divinu, to viete, minule sme mali poľovačku. Koníka vám pripravím
a dám mu zajesť len tú najlepšiu slamu.“
Riekol žrebčinár.
Rytier
skočil na zem, pohladil koňa po chrbte, vybal si z kapsy jablko a
rozpolil ho napoly. Jednu polovicu hodil chlapovi a druhou podaroval
svojho koňa. To bol znak toho, že rytier zverí opateru žrebčincu.
Chlap
odsedlal koňa a šiel s ním obďaleč. Netušil však, že nemá
pred sebou obyčajného koňa a obyčajného rytiera.
Nikto
o ňom nevedel, že je rytier. Nemal na sebe brnenie, vyzeral ako
nejaký kráľovský posol. Málokomu povedal o svojom pôvode. A
jeho domov, ten bol od Levoče juhovýchodne. Chcel sa v Levoči
zdržať len chvíľu, aby potom mohol ochutnať vôňu stromov v
tých horách, ktorým ľudia rozprávali Volovské vrchy.
I
zašiel do šenku, ževraj skúsi divinu. Otvoril dvere šenku, kde
voňala klobása a spomenul
si ako tú kedysi vypili toľko piva, že sa niesli domov „na
Krista“.
Kedysi
dávno sa traja kamaráti vybrali do Levoče a zašli na pivo. Opili
sa až do temnôt mrákoty a vyryli na stôl svoje iniciálky. A
povedali, že akonáhle zabočia do Levoče, posadajú si stále k
tomu stolu. Rytier si ten stôl samozrejme všimol a vyceril si zuby
do hurónskeho úsmevu. Sadol si k stôlu a už mu liali slivovicu do
gágora.
Neboli
tam len iniciály, lež
čosi nové. Rytina vyzerala,
že to bola rovnaká ruka a nebolo to ešte oliate pivom alebo inými
dobrotami. Rytier ožil. Jeden z tých priateľov bol v meste.
Predpokladám,
že nie je pre vás tajomstvo, že jeden z troch priateľov bol
rytier. Rytier do seba hodil údenú klobásu, syr a kyslú uhorku.
Zalial si hrdlo pivom a nechal na stole zopár mincí.
Vedel
kde ho nájde a tak otvoril vráta na kostole sv. Jakuba. Oltár sa
vôbec nezmenil. Vlastne žiaden oltár sa ta
nezmenil. Iba pri jedom
oltári kľačal voľajaký chlapec. Rytierovi srdce poskočilo.
Oltár sv. Kataríny mal pri sebe dvoch ľudí, ktorým zasvietili
oči. Bolo to i symbolické, veď sv. Katarína bola čistá a mravná
(odtiaľ má aj význam to meno) a priateľstvo medzi tými dvoma
bolo čisté a mravné.
I
objali sa pred kostolom ako rodní bratia. „Ja jesť
nebudem, mal som nalešniky a prežralô som sa jak dajaká dzivá
šviňa.“ Povedal prvú vetu
priateľ rytiera. Mal mníšsky háv. V skutočnosti to bol zbojník,
ale lúpil len kardinálov, biskupov a iných cirkevných
hodnostárov. Kde inde by sa mu lepšie kradlo ak nie priamo u nich.
„Nalešniky?A s čím?“
Opýtal sa ho rytier.
„Ty tomu isto hovoríš
bramboráky, keď už máš skončenú tú Karlovu Univerzitu.“
Povedzel mu lúpežník.
Rytier
sa zasmial. A spomenul si na jednu copatú bylinkárku, s ktorou s
pri tých zemiakových plackách hrozne nasmiali.
„Čože si tu
prišiel?“ Bol lúpežník
zvedavý.
„Chcelo sa mi prísť
domov. Už som tam dlho nebol.“
Povedal mu po
chvíli.
A
tak sa dvaja priatelia vydali o šenku a akonáhle spustili vráta,
začalo hrozne pršať. Haruľa tam vyvoniavala, cesnak štípal nos
a maľba Tatier sa krásne vynárala v šenku.
„Hej, mních! Dúfam,
že tu neprídu páni a nebudú nikoho vešať!“
Kričal krčmár, čo sa usmieval jedným okom na rytiera. Akoby ho
už niekde videl. Rytier sa hanblivo usmieval.
I
sadli si dvaja priatelia a zajedli si dobrej fazuľovej polievky s
údeným mäsom. „S kým si bol tu?“
Opýtal sa ho rytier. Drevená lyžica sa mníchovi triasla radosťou
v tom tanieri, pretože smel povedať: „Neďaleko
mešťanského domu žije drotár. Jeho tovarišom je náš haviar.“
Povedal to a pozrel sa a rytiera priateľským pohľadom.
Prečo
haviar? Ten chlapec bol vždy pracovitý a mal dobré ruky i srdce. A
preto mu hovorili haviar.
Všetci traja priatelia mali svoje mená, ale nebudem ich prezrádzať.
Oni sa pomenovali podľa povestí a podľa schopností. Haviara sme
si predstavili. Rytiera pomenovali čarodejník, lebo párkrát, keď
ich naháňali, chytila sa z nejakého dôvodu slama. Alebo keď šiel
na nich had, odrazu prešiel vôkol nich kočiar
a had im ukázal deformačné účinky sily. A náš mních alebo
zbojník bol korenár, lebo stále inak vonial. Volajme ich teda ich
prezývkami, oni nie sú až také nepravdivé.
„A čo ste tu
robili?“ Opýtal sa ho
Čarodejník.
„No Haviar
mal narážky na cirkev.“
Povedal Korenár
A
obaja sa zasmiali tak dobrácky a čarovne.
„Kde budeme spať?“
Spýtal sa jeden druhého.
„Nuž, navštívme
Haviara.“
Odvetil druhý.
A
tak zabuchali na vráta Haviarovi.
Nadavajúc šiel k vrátam a otvoril ich. Dvaja starí priatelia z
detstva sa tuho objali a v Levoči už dlho toľko nepršalo.
PS:
Toto nie je historická próza. Je to len môj pohľad na starú
Levoču, ktorý som získal. Preto vás prosím, nebiľagujte ma
preto!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára