Keď som začal študovať
na vysokej škole, hovorili nám mnoho vecí. Jednou z nich bolo aj
čítanie detí. Dieťa, ktorému čítajú pred spaním, má lepšiu
pamäť. Iste, je pochopiteľné, čo sa tomu dieťaťu číta.
Obvykle rozprávky.
Čo sú vlastne rozprávky?
Povráva sa, že je to príbeh, kde dobro vyhrá, zlo je potrestané.
Klasický príbeh, princ rozseká draka a vyslobodí princeznú.
Existuje mnoho názorov na rozprávky. Podaktorí ľudia dávajú
rozprávkam akýsi nádych krásy. Teda, že ak ide rozprávka, musí
to byť krásne. Ja neviem, používajú sa tam zdrobneniny, všetko
je jednej farby a príbeh tam ani silný nemusí byť.
Poďme ale skúmať
rozprávku z akéhosi iného hľadiska. Nie všetky rozprávky sú
však so šťastným koncom. Skúsme sa pozrieť na takú klasiku
akou je Charles Perault. Nie v každej rozprávke sa odohrávajú iba
tie ružové, krásne predstavy. Zahľaďme sa na diela rozprávok
akými sú napríklad bratia Grimmovci, Pavol Dobšinský, apod.
Nemusíme viesť také
dišputy, že slová majú svoje významy. O sémantike si napíšeme
inokedy. Ale kde by sme mohli hľadať základný význam slova
rozprávka? Bez akejkoľkvej znalosti etymológie, onomastiky,
sémantiky.
Rozprávka mi prvýkrát
sedí so slovom rozprávať. A áno, rozprávky vznikali tak ako
vznikajú teraz príbehy. Každý jeden veľký rozprávkar, či už
to bol Andersen, Čapek ml., st., Dobšinský, Erben, Hrebenda,
Lönnrot, Němcová dávali svojim príbehom veľmi dôležité
významy. A čo je hlavné, v rozprávkach ukazovali tak trochu aj
samých seba a svoje rozprávkové cítenie.
Dalo by sa povedať, že
rozprávky, ktoré sa zbierali v národnom obrodení mali jeden veľký
dôvod. Ukazovali akési morálne hodnoty ľudí, podľa ktorých by
sa malo žiť. Nehovorím, že ľudia podľa týchto hodnôt žili,
ale nie je na mne, aby som ich trestal a súdil.
Anglické slovo rozprávka
je fairy-story alebo fairy-tale. Za najjednoduchší význam tých
slov by sme mohli povedať, že ide o príbeh, kde vystupujú víly.
Víly a škriatkovia sú jedným so základných elemetov v ostrovnej
mytológii. Hoci my by sme mali rozprávať o permoníkoch.
To tiež sedí, predsa v
rozprávkach sú tie stvorenia, ktoré ľudia obdivovali alebo sa ich
báli. Alebo oboje. Ja osobne ešte potrebujem v rozprávkach cítiť
jazyk, v ktorom to je napísané. Nemyslím teraz formálny jazyk, či
ide o slovenskú, českú, poľskú rozprávku. Ide o slová, ktoré
príbeh používa. Kedysi som chcel chodiť po Slovensku a zbierať
si nárečia. Je nádherné učiť sa svoj jazyk. Tie krásne slová,
ktoré všade znejú ináč. Dovolím si vysloviť myšlienku, že je
strašná tragédia, keď sa človek cíti v rodnom kraji ako
cudzinec. Rozšírovať si slovnú zásobu v jazyku, v ktorom ste sa
naučili tie najkrajšie a najhlavejšie slová (mama, zbojník,
snežienky), majú veľký význam pre učenie sa iných jazykov.
Myslím si, že každý
človek žije v dvoch svetoch. Jeden je reálny, v ktorom žije.
Druhý je ten, aký by sme chceli mať. Tam máme svoje sny, priania,
túžby, lásky k sebe a občas aj cesnakom potreté zemiakové
placky. Všetci sa snažíme, aby sa tie dva svety nejako k sebe
priblížili. Ak sa mi za posledné riadky chcete vysmievať, že som
romantik, prosím. Ale odporúčil by som vám súťaž v pití
šaratici, aby sa vám usporiadali vaše myšlienky.
Ten svet, v ktorom túžime
po tých zemiakových plackách a ja neviem po čom, je dľa mňa
vytvorený z rozprávok. Tam máme svoj les, svojich kováčov,
rytierov, meče a aj copatú čarodejnicu.
Z toho, čo som napísal,
to zhrniem na nasledovné. Rozprávka ma človeka posúvať vpred. Má
rozšírovať jeho slovnú zásobu, fantáziu, isté orientačné
schopnosti a hlavne mu ponúknuť ľudskú hodnotu, ktorou by sa mal
nechal (z)viesť.
Nemusíte so mnou
súhlasiť, vytvorme si o rozprávke svoj obraz a pokojne ho
prezentujme. Uvedomme si však, že rozprávka by mala spĺňať
nasledujúce. Nikdy nesmie vyvolávať umelé emócie. Trúfam si
povedať, že všetky hovadiny, kde sa vyvolávajú umelé emócie
majú ten účinok, vyvolávať človeku pocit, že nie je človekom!
Čo vy a rozprávky?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára